poznajú ju podľa jej typických farieb a dekóru.
Hrnčiarska a kachliarska výroba pre potreby hrnčiarov aj pre trh je písomne dokumentovaná z roku 1415. V roku 1743 tam vznikol hrnčiarsky cech podľa príkladu iných dedinských cechov. Hrnčiarstvo v Pozdišovciach, aj inde v období cechov, bolo jediným remeselníckym odborom, kde výroba nekvalifikovaných ľudových remeselníkov dosiahla väčšie rozmery a význam. Okrem hrnčiarskych výrobkov pre domácnosti - riadu na varenie, pečenie a stolovanie, rôznych džbánov na vodu, mlieko, napájadiel pre hydinu, vyrábali pozdišovskí majstri kachlice, z nich stavali kachle aj pece.
Obec Pozdišovce je písomne doložená z roku 1315 a bola sídlom panstva, ku ktorému patrilo sedem dedín. Daroval ju kráľ Karol Róbert Mičkovi z rodu Ákosovcov a roku 1322 bola táto donácia písomne potvrdená. V Pozdišovciach bol podľa písomných údajov z roku 1365 aj hrad, ktorý spolu s obcou daroval kráľ štyrom zemanom v roku 1403, pričom časť Pozdišoviec zostala kráľovským majetkom. Majiteľov zmenila obec v roku 1640, odkedy patrila až do zrušenia poddanstva Szirmayovcom.
Archeologické nálezy svedčia, že územie, na ktorom sú Pozdišovce, bolo osídlené pred ich vznikom v mladšej dobe bronzovej, z ktorej pochádzajú meče litovského typu. Obyvatelia ešte koncom 19. storočia bývali v typických hlinených domoch omazaných hlinou a obielených, s maštaľou pod slamenou strechou. Dvor od záhumnia oddeľovala stodola a v hrnčiarskych domoch sa priestranná komora zmenila na dielňu. Za ňou pod spoločnou strechou bola komora a maštaľ. Na záhumní bola homolovitá hrnčiarska pec, často spoločná pre niekoľko hrnčiarskych rodín. Hlinu uskladňovali v šope pri stodole.
Murované trojpriestorové domy s tzv. zadnou izbou sa stavali v prvej polovici 20. storočia a po 2. svetovej vojne po roku 1945 domy so štvorcovým pôdorysom, i v tvare písmena "L" na dvore s tzv. letnou kuchyňou. Priestranné dvory sa po vzniku JRD premenili na záhradky.
Stredobodom obce bol kostol a kaštieľ. Kaštieľ, pôvodne neskororenesančný z roku 1648, neskoršie dvakrát prestavaný, miestni obyvatelia počas vzbury v roku 1697 úplne vydrancovali. Po roku 1948 ho upravili pre potreby Hrnčiarskeho družstva. Z dvoch kostolov bol jeden pôvodne gotický, v 18. storočí zbarokizovaný, s náhrobnými doskami a epitafmi z rokov 1723, 1733 a 1776 a bohoslužobnými nádobami z konca 17. storočia. Druhý kostol z rokov 1940 - 1942 postavili podľa barokovo-klasicistických stavieb východného Slovenska z poslednej tretiny 18. stor.
O pozdišovskej keramike, jej výrobcoch a majstroch, z ktorých sa najznámejšia stala rodina Parikrupovcov, o histórii hrnčiarstva vzniklo niekoľko publikácií aj filmových a televíznych dokumentov. V Pozdišovciach vznikla aj zbierka piesní a tancov A. Szirmayovej - Keczerovej, jedna z najvzácnejších slovenských hudobných pamiatok zo začiatku 18. stor. Spomenieme aj sladkovodné ílové a štrkové súvrstvie "pozdišovskú formáciu", v ktorej je keramická a tehliarska surovina pre hrnčiarov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
