Hoci ich obklopuje tma a ticho, bojujú o svoje miesto v živote

Domov sociálnych služieb Maják - nezisková organizácia funguje v Zdobe pri Košiciach od januára 2007. Žije v ňom 6 mladých ľudí, ktorí svet okolo seba nevnímajú ako my. Sú totiž hluchoslepí. Postihlo ich teda dvojnásobné nešťastie. Stačilo nám 10 minút pobytu a záchvat jedného z klientov, aby sme sa presvedčili, že keby štyri vychovávateľky, špeciálna pedagogička a dvaja pracovníci na nočnú službu svoju prácu i mladých nemilovali, dávno by odtiaľ zutekali. A nie, že by mali snahu pomáhať im a zmierňovať to, v čom bol osud voči dvom dievčatám a štyrom mladíkom od 21 do 31 rokov nespravodlivý.

Sprievodkyňou Majákom nám bola riaditeľka Mgr. Henrieta Hajdeckerová a vychovávateľky, keďže s obyvateľmi zariadenia, ktorí nás nepočuli a zachytili iba zvyškami zraku, sa inak ako sprostredkovane nedalo komunikovať.

Prvotný "ostych" výrazne pomohla odbúrať Mariánka. Po podaní ruky zobrala moju do svojej a zodvihla na úroveň očí. I keď ani silné dioptrie jej zrak neposilňujú, vyše 5 minút skúmala jeden prst za druhým. Vytáčala ich každým smerom, až ich išla v článkoch zlomiť. Prečo to robí, ťažko niekto vysvetlí. Vplyv na jej konanie by mohli mať prsteň či nalakované nechty, ktorých trblietanie môže upútať. Hoci muži tieto okrasy zväčša nemajú, predsa aj ich ruky s obľubou dlho skúma. Dokázala by to robiť i hodinu, keby ju vychovávateľka nezastavila. Žeby boli ruky človeka skutočne zrkadlom duše a Mariánka z nich číta niečo, o čom nevieme...?

Kristínka si počas našej návštevy hovela na gauči a "počúvala" rádio. Mala ho položené na bruchu a rukami, aj celým telom vnímala vibrácie prijímača. Ako zachytáva hudbu a prečo ju táto aktivita upokojuje, sa od hluchej a slabozrakej Kristínky asi nikdy nikto nedozvie.

Andrej, skrátene Ajo, využíval popoludnie na oddych. Hoci si občas len tak poleňoší, miluje i prechádzky s vychovávateľkou. "Má veľmi rád, keď mu slnečné lúče dopadajú na tvár, alebo sa v záhrade môže schladiť sviežou vodou," predstavila vychovávateľka Žaneta Hrabkovská jednu z jeho obľúbených činností. "Jeho výhradnou aktivitou je nosenie koša s bielizňou do práčovne. Tam ju vyberie a dá do práčky. Túto prácu mu nikto nesmie zobrať. Ale ani chcieť od neho, aby sa jej venoval inokedy ako predpoludním." Keby to mal robiť popopludní či podvečer, zmena by narušila zaužívaný rytmus i jeho psychiku a je pravdepodobné, že by dostal záchvat. "Spočiatku, keď prišiel, dokázala ho vyviesť z miery akákoľvek maličkosť, ktorej nerozumel. Postupne, ako si zvyká na personál a chod zariadenia, sa počet jeho autoagresívnych prejavov znižuje. Z mnohých aktivít sa teší, čo dáva najavo potleskom alebo smiechom," dodala vychovávateľka.

Peťo po zvítaní sa s nami začal posunkami naznačovať riaditeľke, že chce, aby mu v izbe premiestnili nábytok. Iné usporiadanie nábytku ako chce, je pre neho problémom. Rovnako by zrejme bolo obrovskou tragédiou, keby mu niekto na pracovnom stole presunul nádobku, v ktorej má asi 50 naostro nastrúhaných ceruziek. "Peťo je neskutočný pedant. Takmer ako známy detektív Monk. Aj u neho musí mať všetko presné miesto. Poriadok a ´komínky´ si robí sám a nedovolí, aby mu niekto pomáhal. Snaží sa byť maximálne samostatný," predstavila jeho zvyklosti vychovávateľka Helena Köverová.

Hluchotou a slepotou je postihnutý aj Martin, ktorý sa v čase našej návštevy tiež venoval sieste, a Juraj. Ten sa stále pýtal, kedy pôjdu na kúpalisko. Miluje vodu, keď je horúco, bol by v nej od rána do večera. Nezabudol sa pochváliť, že s Martinom a Peťom pôjde o pár dní do popradského Aquaparku. Viac ako troch chlapcov naraz vychovávateľky na výlet zobrať nemôžu, keďže musia byť ich rukami, očami, ušami a nohami na súši, aj vo vode.

Najpodstatnejšie sú ruky

V živote týchto hluchoslepých mladých ľudí zohrávajú veľkú úlohu ruky. Kto nevidí, zväčša aspoň počuje, takže si vie chýbajúci zmysel vykompenzovať ostatnými. Títo mladí sa ani Braillovo písmo nevedia naučiť. Keďže nepočujú, neexistuje spôsob, ako im vysvetliť, čo bodky znamenajú a ako sa čítajú. Rovnako nedokážu rozpoznávať veci okolo seba, lebo i keď niektorí majú zvyšky zraku, jeho poškodenie je veľké. Jedine Martin a Juraj ovládajú posunkovú reč. Pri komunikácii s nimi sa však treba postaviť do správneho uhla, aby človeka v rámci tunelového videnia vnímali a mohli sa pozerať na pohyby jeho rúk. Ostatní, ktorí trpia aj ďalšími postihnutiami, sú na tom podstatne horšie. S nimi sa dá, ako popisovala vychovávateľka Emília Cibuľová, pracovať len tak, že asistent chytí svojou rukou ruku mladého človeka a vedie ju k tomu, čo má urobiť. "Keď si má napríklad umyť ruky, pritiahneme jeho ruky pod umývadlo. Podobne je to pri čistení zubov či obliekaní. Stále musí ruka asistenta viesť ruku obyvateľa Majáku, sám totiž bez podnetu nič neurobí. Problémom týchto mladých tiež je, že kým sa niečo naučia, trvá to dlho a keby aktivity neopakovali, rýchlo naučené zabudnú."

Často sa tiež ku všetkému novému stavajú sprvu odmerane. Tak to bolo aj pri tzv. rannom kruhu, ktorý je dnes súčasťou ich života. "Jeho podstatou je, že sa všetci posadíme do kruhu," opisuje riaditeľka každodenný rituál. "Vždy jeden pomaly obíde každého zo sediacich a pritom ruka v ruke posunkuje, že jeho meno je trebárs Peťo. Potom sa dotkne sediaceho a povie, že jeho meno je Kristínka. Hovorí tiež o tom, čo sa udialo včera a čo ich čaká dnes. Keď skončí, pokračuje ďalší. To sa deje dovtedy, kým sa všetci nevystriedajú. Podstatou je je sociálny kontakt, čiže komunikácia medzi klientmi navzájom, ale aj s vychovávateľkami. Je to jediný moment, kedy mladí medzi sebou intenzívne ´rozprávajú´ a vnímajú prítomnosť jeden druhého. Považujeme ju za veľmi vzácnu časť dňa, ktorá sa dá prirovnať k stretnutiu rodiny, na ktorom si navzájom rozprávajú zážitky a vyjadrujú pocity." U hluchoslepých ľudí je komunikácia o to ťažšia, že nemajú potrebu sa rozprávať, a tak jeden druhého nevyhľadávajú. Majú svoj vlastný svet. Výnimkou sú Martin a Juraj, ktorí sú spoločenskí. Milujú návštevy, nových kamarátov a veľmi radi debatujú, dokonca vtipkujú.

Čo musí v zariadení bezpodmienečne fungovať, je kontakt mladých s vychovávateľkami. Keďže klasickú posunkovú reč používajú len Martin a Juraj, pri ostatných sa využíva symbolická komunikácia prostredníctvom predmetu a komunikácia ruka v ruke. Najprv sa použije predmet, ktorý pomáha znázorniť činnosť, do ktorej sa má mladý človek pustiť. "Ajo napríklad dostane do ruky lyžicu. Ohmataním zistí, čo drží. Dostal teda prvý podnet, že sa pôjde jesť," konkretizuje vychovávateľka Žaneta Hrabkovská. "To, že reč je naozaj o jedení, potom vychovávateľka na jeho tele potvrdí posunkom, ktorý má klient naučený ešte z červenickej školy. A tak je mu všetko jasné. Problémom spočiatku bolo to, že každý mal svoje vlastné posunky, ktoré sa vychovávateľky museli naučiť, aby si s nimi porozumeli."

Spomínaná "telová" komunikácia, to nikto netají, je na základnej úrovni a obsahuje len pojmy ako pracovať, maľovať, spať, prechádzať sa. Je teda prispôsobená individuálnym schopnostiam obyvateľov. "Maximálne sa snažíme naučiť klientov to, aby sa vedeli o seba postarať. Podporujeme hlavne ich sebaobsluhu. Dievčatá napríklad vedieme k žehleniu. Samozrejme, robíme to koaktívne, čo znamená, že rúčku žehličky drží Marianka alebo Kristínka, ale ich ruku vedie vychovávateľka."

Za úžasný pokrok považujú, že mladých priviedli k vychutnávaniu posedenia pri kávičke. "Vždy iný klient kávu pre všetkých pripraví a potom sa pri nej sedí. I keď sa nič nehovorí, je to z nášho pohľadu pokrok, pretože sme im dali pocítiť, že sú dospelí, a teda aj robia veci ako dospelí." Pri niektorých činnostiach sa mládež totiž búrila, že už nie sú deti, a tak nebudú maľovať alebo skladať kocky. "Vysvetliť im, že až v dospelom veku sa z dobrých maliarov stávajú uznávaní umelci alebo architekti, sa nedá. Preto základom vypĺňania ich každodenného času musia byť činnosti, ktoré oni považujú za ´dospelácke´. Je to najmä spomínané žehlenie, domáce práce či práca v záhradke, ktorá ich skutočne baví," spokojná je H. Hajdeckerová.

Pre obyvateľov Majáku nie je zvláštnym sebaubližovanie. Svedkom jedného sme boli a my. Prečo začnú napríklad búchať hlavou o stenu alebo si ničia veci, prečo majú nečakané prejavy nepokoja, nikto zatiaľ stopercentne nezdôvodnil a postihnutý človek nevie povedať, čo mu vadí alebo ho trápi. Vychovávateľky musia pri zmenenom správaní samé zisťovať, prečo majú z ničoho nič prejavy nepokoja. Dní, kedy sú všetci v pohode, je málo. Marianka napríklad veľmi reaguje na spln Mesiaca, vtedy je neobvykle nervózna. Drobné nezhody sú podľa riaditeľky aj vtedy, keď tí mladí, ktorí majú rodičov, idú na pár dní domov. Rodičia sa o svoje dospelé deti zaujímajú, prichádzajú na návštevy, berú ich na dovolenky. Až na Martina a Juraja, ktorí odmala vyrastali v detských domovoch, a svoju biologickú rodinu nepoznajú. Majú však novú, v Majáku. O Martina a Juraja je dokonca medzi zamestnancami "bitka", kto si ich zoberie domov a dopraje im čaro rodinnej atmosféry.

Veľmi chcú byť užitoční

Do zariadenia občas chodia piati bohoslovci z košického seminára, ktorí pomáhajú najmä ak idú mladí na výlet alebo vychádzku a pri dozore sa zíde každý pár očí. Ich pomoc by chceli využívať aj neskôr, keďže zariadenie momentálne pracuje na ďalšom projekte, ktorý by mal priniesť inovatívne metódy v poskytovaní sociálnych služieb. Ide najmä o muzikoterapiu, ergoterapiu, arteterapiu, dramatickú výchovu. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, títo mladí ľudia môžu podľa riaditeľky zvládnuť všetko. Pravda, nie samostatne. Musí byť pri nich vychovávateľka, ktorá najprv vyšle posunok, čo treba robiť a potom vedie ruku mladého človeka. Radosť z úspechu je neopísateľná. Nevýslovne šťastné boli napríklad dievčatá vtedy, keď sa im po prvýkrát podarilo poskladať utierky. Chlapci sa zase cítili ako majstri sveta, keď si na políčku v záhrade vlastnoručne vysadili zeleninu. Už teraz sa tešia na to, ako bude záhrada v budúcnosti vyzerať. 1. Lions club Košice totiž sľúbil, že z benefičnej aukcie výtvarných diel časť výťažku poputuje práve Majáku.

Títo mladí ľudia veľmi chcú robiť. I také veci, nad ktorými sa rozum zastaví a väčšina z nás by to odmietla. Sú napríklad šťastní, ak môžu ísť pešo zo Zdoby do Bystera, len aby odniesli alebo priniesli nejakú poštu. Martin strašne túži nastúpiť niekde do zamestnania. Hoci je prakticky slepý a vôbec nepočuje, stále sa pýta riaditeľky, či mu niečo nenašla. Tak chce byť užitočný.

Šestica, s ktorou sme sa v Zdobe spoznali, určite nepatrí do kategórie, ktorá by o sebe vyhlasovala my sme chudáci, a preto nás vy, ostatní ľutujte. Ani neobvyklé hendikepy ich nedokázali zlomiť. Hoci majú vážne poškodené dva zmysly a trpia ďalšími postihnutiami, bojujú o svoju identitu, o miestečko na Zemi. I keď je to miestečko obklopené tou najčernejšou tmou a najtichším tichom...

Placka do sivej podtlače

Nezisková organizácia Maják vznikla v roku 2003 z iniciatívy Združenia rodičov a priateľov hluchoslepých detí na Slovensku. Do 18 rokov veku majú tieto deti zabezpečenú výchovu a vzdelávanie v evanjelickej špeciálnej internátnej škole v Červenici. Po dosiahnutí dospelostí nemali kam ísť. Preto sa združenie rozhodlo vybudovať pre nich zariadenie Maják, n. o. To v Zdobe je zatiaľ jediné tzv. rodinného typu. Finančne jeho činnosť podporuje Košický samosprávny kraj. Keďže prevádzka je finančne náročná, Maják sa snaží doplniť stav o dvoch ďalších klientov. Hlavne však podávať projekty, aby boli peniaze na všetko, lebo doma by rodičia napriek láske a trpezlivosti nedokázali mladým pomáhať tak, ako personál v tomto zariadení.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Zlatokopi v Košiciach

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.