Mal päť sekúnd na to, aby povedal "áno" na ponuku byť asistentom v národiaku

Vlani v lete sa začala formovať mužská basketbalová reprezentácia na nový európsky kvalifikačný cyklus. "Koordinátor národného mužstva Stevan Tot, ktorý s vtedajším prezidentom zväzu Barňákom dával dokopy realizačný tím, mi zavolal či beriem funkciu asistenta trénera. Na rozmyslenie som mal vari päť sekúnd. Asi po štyroch som povedal - áno. Ešte som mal aj nejakú časovú rezervu. Rozmýšľať nebolo o čom, taká ponuka sa neodmieta."

Tým asistentom Spišiaka Milana Černického sa stal 48-ročný (dnes má už o rok viac) Košičan Ján Krajňák. Muž, ktorý sa môže pochváliť ojedinelou hráčskou kariérou, plných 22 rokov obliekal dres jediného klubu, Slávie VŠT resp. TU Košice.

A to začal s basketbalom pomerne neskoro, až v štrnástich. "Rok som v žiackej kategórii hrával hádzanú za VSŽ. Nepamätám sa už, čo rozhodlo, že som prešiel pod basketbalový kôš, ale myslím, že hádzaná bola na moje gusto príliš tvrdý šport, takže, bolo to asi preto."

O "pole position" na košickej basketbalovej scéne sa v mládežníckej kategórii vtedy bili VSŽ so Sláviou VŠT. "Železiari boli pre nás silnou konkurenciou, lebo tam bolo stredisko vrcholového športu." Hutníci zbierali medaily z ligových i stredoškolských súťaží, ale cinkalo to i v šatni mladých technikov. "Boli sme majstri Slovenska, a raz sme si z turnaja o federálneho majstra v Sokolove priviezli bronz."

Mladý krídelník a rozohrávač mal dobrého filipa a hlavne presnú ruku. "V dorasteneckej lige som si vytvoril osobný rekord, keď som v jednom víkendovom dvojzápase nastrieľal vyše sto bodov, v sobotu päťdesiatsedem a v nedeľu štyridsaťpäť. Ten výkon som už nikdy neprekonal." V lige, s parametrami špičkových hráčov, vynikal, ale pozvánka do mládežníckych výberov Československa nikdy nedorazila na jeho adresu. "Na vine bol asi nešťastný dátum môjho narodenia, mal som smolu, že som bol decembrový. Keby som sa narodil v januári, mal by som väčšiu šancu, že by ma vybrali."

Asi nemal šťastie ani na trénerov federálneho národiaku, zato v materskom klube to bolo celkom iné. Najmä vtedy, keď za kormidlom juniorky stál Juraj Gold. "Jemu vďačím za veľa. On mi dával veľký priestor v dorasteneckom tíme, aj neskôr v mužstve dospelých, v 1. SNL. Môžem povedať, že tak trochu som bol aj jeho kôň. Veľmi dôležitý bol prechod z mládežníckej kategórie do celku dospelých. Aj vďaka nemu som ho zvládol a nezakapal tak, ako viacerí mladí hráči, ktorí medzi mužmi väčšinou vysedávali na lavičke."

Miesto na pľaci, aj keď nie hneď v základnej päťke, dostal od trénera Golda už ako stredoškolák. Deväť sezón hádzal koše v druhej najvyššej súťaži, Slovenskej národnej lige, s ročnou pauzou, keď musel po výške na rok do zeleného. Aj keď slúžil v Pardubiciach, ktoré stále mali dobrý zvuk aj na úrovni elitnej federálnej súťaže, za tamojší mančaft si ani neťukol. Rok bez oranžovej lopty mu utiekol tak, že chodil behávať do areálu Veľkej pardubickej, pomedzi konské prekážky. "Len preto, že sme mali kasárne hneď vedľa."

Nútená pauza mu chuť do basketbalu nevzala. Oplatilo sa vrátiť do Košíc, lebo o pár rôčkov sa s technikmi tešil z postupu do federálnej ligy. "To bolo aj pre mňa asi najlepšie obdobie." Hrali tam až do krachu federálneho ´manželského´ vzťahu. "Keď sa republika delila, hrali sme v jednej sezóne až dve súťaže, najskôr federálnu, potom slovenskú. Bolo nám, aj tunajším fanúšikom, za spoločnou súťažou veru ľúto."

No ťažko vybojovaná samostatnosť mala aj nejaké pozitíva, trebárs ľahšiu cestu pod európske pohárové koše, čo by sa Košičanom za federálnych čias asi sotva mohlo prihodiť. "Koračov pohár v prvej polovici deväťdesiatych rokov bol pre nás vrcholom." Aj štart slávneho talianskeho klubu Scavolini Pesaro. Div že staručká športová hala Pri jazdiarni vtedy od náporu fanúšikov nepraskla. "Ako na potvoru, práve vtedy som bol zranený, mal som natiahnutý sval. Doma som nehral vôbec, a v odvete iba chvíľočku. Zážitkom bol aj zápas s Osijekom, ktorý sme kvôli vojne na Balkáne museli hrať v Záhrebe, v peknej hale pomenovanej po Draženovi Petrovičovi."

Číslo pod ktorým ho väčšinou písali na súpisku košických technikov bola 17-ka. "Pretože to bolo moje číslo, sedemnásteho (decembra) som sa narodil, bývali sme na čísle sedemnásť, číslo sedemnásť mala aj moja základná škola. No nosil som aj trinástku na chrbte. To vtedy, keď bolo povolené iba číslovanie do pätnásť."

Basketbal na moslimský spôsob

Posledný ligový kôš dal v 35-tich. Len čo sa s mančaftom rozlúčil, dostal ponuku od manažéra vtedajšej ženskej ´zlúčeniny´ VSS Lokomotíva Ivana Benninghausa, či nechce skúsiť, na začiatok trénerskej kariéry, šťastie so ženami. "Prvé dva roky ako asistent trénera Vilnera, ďalších osem som robil prvého trénera." V Košiciach, Poprade, ba aj na opačnom brehu Stredozemného mora, v severoafrickom Tunise.

V sezóne 1998/99, keď sa terajšia klubová jednotka v Košiciach volala zase trošku ináč, Delta Management Lokomotíva, dostal do rúk výnimočný hráčsky materiál. "Z WNBA sa vrátila Andrea Kuklová, prišli legionárky Archipovová a Iljičová, z Ružomberka Škvareková, v tíme boli aj Chamajová či Eliášová. Doma sme šliapali na päty favoritovi ligy, neporaziteľnému Ružomberku, na mdzinárodnej scéne, v Pohári Roncchettiovej sme sa prebojovali až do štvrťfinále. No robota s tým družstvom nebola jednoduchá, pretože káder sa každý rok menil a vždy bolo treba začínať odznovu. Toto obdobie mi však zostalo v pamäti, lebo si spomínam iba na to krajšie, čo som s dievčatami prežil. Môžem povedať, že so všetkými som vychádzal dobre, dalo sa s nimi pokecať o hocičom, vedeli sa človeku zdôveriť, podozvedal som sa veru všeličo."

No každý tréner vie odhadnúť, kedy je čas na zmenu. Príležitosť sa Jánovi Krajňákovi naskytla pred sezónou 2000/01, keď dostal ponuku na prvý zahraničný angažmán, ušlo sa mu miesto na lavičke tuniského tímu CSS Sfax. "Vybavilo sa to nejako cez doktora Klímu, ktorý v Tunise šesť rokov pracoval, i trénoval mužov. Ja som dostal na starosť ženy i juniorky. A poviem vám, je to dosť veľký rozdiel oproti európskemu tímu. Aj kvôli iným životným podmienkam. Tam som prvý raz zažil, že súperky proti nám nastúpili zahalené od hlavy po päty. Mali tepláky, dresy s dlhými rukávmi, a na hlavách šatky. Pravda, nie celé družstvo tak vybehlo na palubovku, iba tie, ktoré boli moslimky. Z nejakého egyptského tímu na Arabskom pohári. Tam sme skončili na treťom mieste, v národnom pohári sme boli druhí, ale stali sme sa majstrami Tuniska."

Dohovoril sa s angličtinou, ale potreboval aj tlmočníka. Po arabsky vedel aspoň nadávať. "Nadávky ma naučil jeden tamojší rozhodca, ktorý študoval v Poľsku, volal sa Mohamed. Ale radšej som nadával po slovensky, aby som sa nebodaj nikoho nedotkol, keď som si potreboval uľaviť. Kamarát Mohamed bol abstinent, takže na pivko som chodieval so svojím asistentom. Ale zapiť úspechy sme chodievali aj k prezidentovi klubu, na jeho chatu."

Za ten rok bolo veru čo zapíjať, jeho mančaft bol v Tunisku špičkou. "Mal som v ňom reprezentantky, ktoré o dva roky neskôr štartovali s národným tímom na majstrovstvách sveta v Číne. Len škoda, že s popularitou ženského basketbalu nebola v Tunisku žiadna sláva. Prim hrala hádzaná, volejbal, alebo mužský basket. Na nás chodili diváci vtedy, keď sme hrali svoje zápasy pred mužmi. No finále Arabského pohára bolo aj v televízii." A podstatné bolo, že na osobné konto pribudol aj nejaký dolár, v ktorých našinca Tunisania platili. "Za rok som zarobil dosť, ale odvtedy išiel dolár rapídne dolu, takže, v konečnom dôsledku, som skôr prerobil."

Návrat do Košíc, do klubu v ktorom začínal svoju trénerskú kariéru, nenačasoval príliš šťastne. "Ružomberok sa rozpadával, a v Košiciach čakali, že vyhráme ligu. No vyhrali sme iba Slovenský pohár, v lige sme boli druhí, s čím nebola spokojnosť, vedeniu to nestačilo. Namiesto mňa prišiel k tímu tréner Kováčik, s veľkými sľubmi, že to dotiahne na majstra. Ale aj tak boli napokon iba druhí."

Po dvoch rokoch sa Ján Krajňák z rodného mesta opäť sťahoval. Ale tentoraz nie cez more, iba pod Tatry, do Popradu, na kalendárnu sezónu 2003/04. "Aj keď mám radšej teplo a more ako hory a zimu, ponuku som prijal, veď to bolo blízko. Podmienky boli síce skromnejšie ako v Košiciach, ale s Popradčankami som dosiahol historický úspech, keď sme v extralige skončili na treťom mieste, a dokázali sme poraziť aj Ružomberok."

Poprad bol bodkou za celým desaťročím v ženskej spoločnosti. "Zažil som dobré i zlé, ale v hlave mi zostali len tie lepšie spomienky. Napríklad na štyri zájazdy s košickou Deltou do USA. Vtedy sa tam chodievalo pravidelne, počas štyroch takýchto turné sme navštívili štrnásť amerických štátov. V Seattli som videl prvý raz naživo zápas NBA, keď tam hral Dirk Nowitzki s Dallasom, vtedy ešte len začínal. Spočiatku sme zo zápasu veľa nemali, lebo sme dostali lístky iba celkom hore, na ´kikirikí´, ale keďže mnohí diváci sa cez polčas presunuli do bufetov, kde sledovali zvyšok zápasu v telke, mohli sme ísť nižšie, do stredného okruhu, kde už bola pohoda. Nie som práve veľkomestský typ, ale učarovali mi New York a San Francisco, tam by som sa niekedy ešte rád vrátil."

Vyhrabať sa z béčka je zložité

Ženy nechal ženami a dal sa nahovoriť jedným priateľom, aby vzal chlapcov, juniorov Slávie TU. "Bola to zaujímavá zmena. Vrátil som sa do telocvične na ´Boženke´, tam, kde som dlhé roky sám hrával, aj federálnu ligu. Teraz sa mi zdala strašne malá. Juniorov som mal jeden rok, ale potom som už fungoval tak, že ráno som trénoval na polovičný úväzok na Športovom gymnáziu, poobede minibasketbalistov Slávie Junior Basket, a večer zas hráčov druhej slovenskej ligy z Basketbalovej akadémie. Od pol ôsmej ráno, do desiatej večer. Ale basket beriem ako zamestnanie, takže mi to neliezlo krkom."

To, ako sa dal do služieb mužského národiaku, stojí v úvode. Tú robotu vykonáva už s medzinárodnou licenciou FIBA, ktorú dostal k trénerskej jednotke. "Byť pri národnom mužstve považujem za veľkú česť, aj keď celý náš mužský basket je iba v B-kategórii, počnúc mládežníckymi celkami do 16, 17, 18 a 20 rokov. A z béčka je strašne ťažké vyhrabať sa. Aj nás čaká najskôr predkvalifikácia, a potom ešte baráž do A-kategórie. Zo skupiny, kde máme za súperov Veľkú Britániu, Albánsko, Holandsko a Bielorusko, postúpi iba víťaz, a potom tí najlepší z druhých miest. Je to veľmi komplikované." Vraj, aby mal človek na lavičke reprezentačného mužstva poruke aj kalkulačku. "Pred nami sú odvety, zatiaľ máme bilanciu dva ku dvom, a myslím si, že sme ešte nestratili šancu na postup."

Že by naň Slováci mohli mať, dokázal aj nedávny turnaj v talianskom Porto San Giorgio. Málokedy sa im totiž v príprave podarí dostať do takej spoločnosti, akú našli tam. Taliansko, Chorvátsko, Česko. Aspoň dvaja z nich si hovoria európska špička. "Hoci sme prehrali, s každým sme zohrali vyrovnanú partiu. Až na ten nešťastný prvý polčas s Chorvátskom." No tesnú prehru 68:74 s domácim Talianskom treba brať s miernou rezervou. Lebo aj Taliani nastúpili iba s rezervou. "Bez legionárov. Ale na lavičke bol kompletný realizačný tím. Talianov treba stále brať ako špičkové európske mužstvo. Pre mňa bolo zážitkom stretnutie s Dinom Meneghinom, hviezdou minulosti, ktorý ako jediný Talian je v Sieni slávy amerického basketbalu v Springfielde. Zaujímavé bolo aj ďalšie stretnutie, počas kvalifikačného zápasu v Minsku. Štyria bývalí členovia Slávie TU, teraz každý na inom poste. Patrik Meluš ako hráč Slovenska, Marián Palko ako lekár národného mužstva, ja ako asistent trénera a bývalý košický hráč Toľa Jakubenko, ktorý je asistentom bieloruského trénera. To je len taká perlička na záver."

Nie však na záver jeho účinkovania pri národnom tíme Slovenska. Lebo tam má za sebou iba polovicu jedného cyklu. "Po ňom sa bude opäť všetko prehodnocovať, takže nejaké dlhodobé plány nemám." Pri národiaku totiž trénerský chlebík tvrdne veľmi rýchlo. "Všetko závisí od toho ako zvládneme druhú časť kvalifikácie. V TU už o mňa veľký záujem nie je, takže nevylučujem ani to, že by som opäť mohol skončiť pri ženách, nejaké kontakty tam predsa stále sú..." rozlúčili sme sa s trénerom Krajňákom pred dovolenkou na ostrove Korfu.

Bohuš MATIA

Autor: Zlatokopi v Košiciach

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.