Krovák sa stal dospelým vtedy, keď sám skolil slona alebo leva
Slony, levy, supy či krokodíly. To sú štyri z množstva afrických zvierat, ktoré môže našinec vidieť len v zoo. No pozorovať znudené dravce v malej klietke je jedno a stretnúť sa s nimi v otvorenej prírode čosi iné. A práve po takom dobrodružstve túžila Košičanka Táňa (chce ostať v anonymite), keď kontaktovala jednu zo slovenských cestovných kancelárií, ponúkajúcich poznávacie zájazdy do Afriky. Ten po trase Juhoafrická republika (JAR), Namíbia, Zimbabwe a Zambia sa jej zdal natoľko atraktívny, že ho vlani v jeseni absolvovala.
Ako väčšina podobných "výletov", aj tento sa pre 22 Slovákov začal na viedenskom letisku Schwechat. Vyše 400-miestnym Boeingom 747 leteli stále na juh, až kým po 11 hodinách a takmer 10 tisíc km pristáli na medzinárodnom letisku v Kapskom meste v JAR.
"Tam nás už čakali sprievodcovia z cestovky a troma prenajatými mikrobusmi," spomína Táňa na prvý kontakt s "čiernym kontinentom". "Boli veľmi pohodlné, aj s klimatizáciou. Naša prvá cesta viedla do hotela a z neho už za jednotlivými atrakciami."
Lanovka s vodou
Tou prvou bola Stolová hora (Table Mountain), jedna z najznámejších dominánt Kapského mesta. Je to pieskovcový útvar s plochým vrcholom, vysokým 1086 m a dlhým vyše 3 km. Po prvý raz ho v roku 1488 popísal portugalský moreplavec Bartolomej Diaz, ktorý hľadal cestu do Indie. Odvtedy ju z diaľky vyzerajú všetci námorníci a slúži ako orientačný bod. Stolová hora je viditeľná až zo vzdialenosti 200 km, no kvôli obvykle nestálemu počasiu na juhu kontinentu je často zahalená oblačnosťou. Tej vďačí okolitá príroda za dostatok vlahy, takže je porastená bujnou tropickou vegetáciou s množstvom pestrofarebných kvetov.
"Na Stolovú horu vedie okolo 400 peších ciest a chodníkov, po ktorých výstup trvá asi 4 hodiny. Od roku 1929 premáva hore lanovka, ktorá ročne prepraví okolo pol milióna turistov," spomína Táňa. "Lebo navštíviť Kapské mesto a nevidieť ho zo Stolovej hory, to je ako prísť v Paríži pod Eiffelovu vežu a nevyviezť sa hore. Aj my sme využili lanovku. Okrem toho, že sa počas výstupu otáča, je zaujímavá aj tým, že má dvojitý strop a v ňom nádrž na 5 tisíc litrov vody. Slúži ako stabilizátor, lebo sú tam časté a silné vetry. Na vrchole potom vodu z nádrže vypustia a využívajú ju napríklad reštaurácie."
Zo Stolovej hory je nádherný výhľad nielen na Kapské mesto. Na západe je vidieť Atlantický oceán, na juhu Mys dobrej nádeje a na východe i severe do diaľky sa vlniaci africký kontinent. Okrem Stolovej hory obkolesujú Kapské mesto aj ďalšie vrcholce, ktoré nechýbajú azda na žiadnej pohľadnici. Signálna hora (Devil´s Peak), z ktorej každý deň na pravé poludnie zaznie výstrel z kanóna. Je to pozostatok z dávnej minulosti, kedy juh kontinentu obsadzovali prví osadníci z Európy. Často zvádzali tuhé boje s domorodcami a výstrelom z dela dávali prichádzajúcim lodiam signál, že je všetko v poriadku a môžu bez obáv zakotviť. Levia hora (Lion´s Head) dostala meno podľa svojho tvaru, no jej správna podoba je viditeľná iba z určitého miesta.
"Z mesta sme si pozreli štvrť Waterpoint, čo je známe obchodné centrum. Je plné reštaurácií, fastfoodov a obchodov so suvenírmi. Nevynechali sme ani štvrť, ktorá sa vyznačuje originálnou malajzijskou architektúrou. Zachovali ju otroci, ktorých v čase objavenia diamantov vozili z Malajzie. Domácim černochom sa totiž v baniach veľmi robiť nechcelo..." Mimochodom, objavenie bohatých nálezísk diamantov a zlata sa datuje od roku 1867, dovtedy mal juh Afriky význam len ako strategický bod na ceste do Indie. Zdĺhavé boje s miestnymi africkými kmeňmi oň so striedavými úspechmi zvádzali najmä Holanďania a Angličania.
Najznámejší mys nie je najjužnejší
Druhý deň pobytu Slovákov v JAR patril výletu na Mys Dobrej nádeje. "Od Kapského mesta je vzdialený 40 km a vedie tam široká asfaltka. My sme cestu absolvovali mikrobusmi a keďže viedla popri pobreží, spoločnosť nám robili veľryby. Na samotnom myse bolo pomerne chladno, lebo počasie ovplyvňuje oceán a studené vetry, vanúce od Antarktídy. Keďže bola jar, všetko pekne kvitlo. Samotné okolie mysu je prírodnou rezerváciou a je upravené s ohľadom na stovky turistov, ktorí tam denne chodia. Odísť bez spomienkovej fotografie pri orientačnej tabuli s označením Cape of Good Hope je doslova nemysliteľné..."
Juh Afriky je známy tým, že sa tam stretávajú dva oceány. Tichý a Atlantický. Ich vplyvom, aj s pričinením vetra, je more takmer vždy rozbúrené a vidieť pokojnú hladinu je takmer nemožné. Aj preto ho v roku 1488 B. Diaz nazval Mysom búrok, až v neskôr ho portugalský kráľ Ján II. premenoval na Mys dobre nádeje. Symbolizoval totiž nádej na objavenie novej námornej cesty do Indie. Mimochodom, tento mys nie je zemepisne najjužnejším výbežkom Afriky. V skutočnosti je ním historicky menej známy Mys Agulhas, ktorý je 150 km východnejšie a cca 50 km južnejšie.
"Cestou späť sme sa zastavili pri hniezdisku tučniakov, jedinom na africkom kontinente. Boli menšie ako austrálske či juhoamerické. Výšku dosahovali ani nie pol metra a váhu do dvoch kilogramov. Po celodennom pobyte na mori večer vychádzali na pevninu, kde mali svoje hniezdiská. Hoci sme boli pomerne blízko, vôbec sa nás nebáli a bolo zjavné, že na prítomnosť ľudí sú už zvyknuté. "
Namíbia
Ďalší deň slovenská "expedícia" vyrazila na sever. Prekročila hranice s Namíbiou noc strávila v mestečku Keetmanschoop, u potomkov holandských Búrov. To boli európski prisťahovalci, ktorí od 17.storočia osídľovali juh kontinentu a zvádzali tuhé boje s britskou "konkurenciou". Dve najznámejšie, tzv. prvá a druhá búrska vojna, sa odohrali koncom 19. storočia. Boli to vojny za slobodu medzi juhoafrickými republikami búrskych osadníkov (Transval a Slobodný štát Oranžsko) a britským impériom. To si napokon územie za cenu ťažkých strát podrobilo.
"Počas cesty ďalej na sever sme prechádzali aj cez územie tzv. krovákov, považovaných za najstarší kmeň juhu Afriky. Ich domovom je púšť Kalahari, kde žijú v skutočne ťažkých podmienkach. Od našich sprievodcov sme sa dozvedeli, že keď chcel mladík zložiť skúšku dospelosti, musel sám skoliť leva alebo slona. S prihliadnutím na výzbroj, ktorou krováci disponujú, to bola skutočne ťažká a životunebezpečná úloha."
Okrem toho sa Slováci dozvedeli, že keď sa krováci presúvajú, ako prví kráčajú tí najmenší. Do ich šľapají potom stúpajú tí väčší a posledný ide ten, ktorý má najväčšiu nohu. To preto, aby prekryl ostatných a vyzeralo to, že tadiaľ prešiel iba jeden človek. Mimochodom, vo voľnej prírode žije krovákov málo. Vláda im chce pomáhať a sústreďuje ich do akýchsi táborov. Domestifikácia však spôsobuje, že krováci strácajú svoje zvyky a originálny spôsob života. Na svojich cestách stretli Slováci iba jedného. V ktoromsi kempe pracoval ako čašník a na rozdiel od miestnych Afričanov, čiernych ako uhoľ, mal tmavomednú pleť.
Kuriózny pri presune Slovákov na sever bol netradičný koniec kvalitnej cesty. V určitom okamihu ich dopravná značka upozornila na prechod z asfaltky na nespevnený povrch a ten po pár kilometroch v otvorenej prírode skutočne prišiel. Akoby sa cestárom už ďalej nechcelo ťahať asfalt...
Keď sme dorazili do starého nemeckého prístavného mesta Swakopundo, bola som prekvapená, ako pohostinne sa miestni k turistom správali. A to napriek tomu, čo všetko v minulosti belošskí prisťahovalci černochom napáchali. Prechod k osamostatneniu prešiel v Namíbii pokojnou cestou. Pred tým patrilo územie Nemcom a tí zrejme domácich predsa len niečo naučili. Všade bolo čisto a na africké pomery vysoká životná úroveň." Swakopundo bolo do roku 1944 najväčším namíbijským prístavom, teraz je ním 32 km južnejšie položený Walwis Bay. V preklade znamená Veľrybársky záliv, ako ho v 19.storočí nazvali veľrybári. Od roku 1910 bolo mesto začlenené pod JAR, no po vyjednávaní o namíbijskej nezávislosti sa vrátilo pod správu Namíbie.
"Takmer celé namíbijské pobrežie Atlantického oceánu tvorí púšť (Namíb Desert), dokonca jedna z najsuchších na svete. Ročne tam spadne iba 50 mm zrážok a aj to len v podobe hmly, ktorá sa valí od mora. V noci chladne a zráža sa vo forme rosy. Púšť Namíb má väčšinou štrkovo-kamenisté zloženie a je to pás, ktorý sa tiahne od severu na juh. Od vnútrozemia ju oddeľuje pás pohoria Brandberg, za ktorým je púšť Kalahari. Tá je zase prevažne piesková."
Kde rodila Angelina Jolie?
Z mesta Swakopundo pokračovali Slováci smerom na juh. Cestou si na pobreží obzreli veľké hniezdiská plamienkov a potom dorazili do spomínaného mesta Walwis Bay. Preslávila ho najmä manželka Brada Pitta - Angelina Jolie. Najprv tam iba točila nejaký film, no mestom a jeho obyvateľmi bola natoľko uchvátená, že sa tam rozhodla porodiť svoje dieťa. Odvtedy je miestna nemocnica, mimochodom, zariadená na vysokej úrovni, vyhľadávanou atrakciou a niet vari turistu, ktorý by sa pred ňou neodfotil.
Eva a spol. sa boli pozrieť aj na veľké pieskové duny. Sú očíslované a oni sa vyštverali na sedmičku, vysokú 150 metrov. Ktorá duma je najvyššia a koľko meria, o tom sa dočítate až nabudúce. Ak chcete tiež vedieť, od čoho dostalo pomenovanie pobrežie kostier, čo všetko Slováci videli v národnom parku Etoscha a či sa im podarilo "uloviť" tzv. veľkú päťku, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
