Jakubianky. Pôdne a klimatické podmienky v okolí mesta mali negatívny dopad na život tamojšieho ľudu. Takmer dve desaťročia po vzniku usadlosti sužovali obyvateľstvo pohraničné spory medzi Uhorskom a Poľskom. Stará Ľubovňa v začiatkoch svojej existencie bola pod vplyvom Podolinca a trvalo pomerne dlho než sa spod neho dostala.
Obec vznikla na zákupnom práve v roku 1292, ktorú v roku 1301 vtedajší poľský a český kráľ Václav II. daroval šľachticom z Hrhova - Görgeyovcom. Prvý názov usadlosti bol v podobe Libenov a ten sa postupne menil. V roku 1808 do podoby Lubovná a od roku 1920 sa ustálil vo forme Stará Ľubovňa. Začiatkom 14. storočia sa v okolí vytvorila aj ďalšia usadlosť s rovnakým názvom, pre ich rozlíšenie sa zaužívalo pomenovanie Stará Ľubovňa a Nová Ľubovňa. V roku 1364 jej uhorský kráľ Ľudovít I. udelil mestské výsady slobodného kráľovského mesta, na košickom práve.
Dominantou mesta je Ľubovniansky hrad postavený v 13. storočí pre ochranu uhorských hraníc. Koncom 13. a na začiatku 14. storočia, po vymretí Arpádovcov nastala v Uhorsku zložitá situácia a hradu sa zmocnili vplyvní Omodejovci, ktorí boli v opozícii s novým kráľom Karolom Róbertom. Po bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 kráľ hrad Omodejovcom odobral a pridelil svojmu obľúbencovi Filipovi Drugetovi. V roku 1396 ho kráľ Žigmund daroval Mikulášovi Ľubovnianskemu a v roku 1403 Imrichovi z Perína ale zakrátko aj jemu hrad odobral, nakoľko ten mal plniť obrannú úlohu Uhorska. Vtedy pod hradné panstvo patril majer v meste a tieto poddanské obce - Chmelnica, Nová Ľubovňa, Jakubiany, Litmanová, Kamienka, Hraničné, Pilhov, Sulíkn, Káče, Forbasy a Mníšek n/P. O Ľubovnianskom hrade som písal v Korzári č. 266, 272 a 278 v roku 2004.
Významná udalosť, ktorá sa dotýka mesta a hradu, sa odohrávala v roku 1412. Vzťahy medzi Poľskom a Uhorskom v tom čase neboli najlepšie a dá sa povedať, že veľmi napäté. V prvej časti roka kráľ Žigmund a Vladislav podpísali dohodu o spolupráci o priateľstve a o niekoľko mesiacov neskoršie si uhorský kráľ Žigmund vyžiadal od poľského Vadislava pôžičku 37 tisíc kôp českých grošov, ktorú sa Žigmund zaviazal vrátiť do 8. novembra toho istého roku, čo sa nikdy nestalo. Poľský kráľ si vynútil od Žigmunda zálohu 16 spišských miest, medzi ktorými sa nachádzal hrad so svojim panstvom a mesto Stará Ľubovňa. Záloha mesta a hradu zotrvala pod poľskou správou 360 rokov. Vtedy nastala zvláštna situácia. Správu nad mestom mal poľský kráľ, ale mesto patrilo pod Uhorsko. Tento stav čiastočne ovplyvnil ďalší rozvoj mesta, ale mesto z daného stavu malo aj výhody pri rozvoji remeselnej výroby a obchodu s vyspelými mestami Poľska.
Hlavné sídlo vytvorenej Porvincie 16 spišských miest sa stal najskôr Ľubovniansky hrad až do roku 1639 a neskoršie postavili v centre mesta Provinčný dom, ktorý dodnes ozdobuje mesto s číslom 12. Zálohované mestá boli riadené z tohto Provinčného centra, na čele ktorého stál starosta (gubernátor). Provincia zotrvala v meste až do skončenia zálohu, do roku 1772, kedy bolo prvé delenie Poľska medzi Pruskom, Ruskom a Rakúskom. Návrat zálohovaných spišských miest znova pod správou Uhorska sa pripisuje cisárovnej Márii Terézii a spišskému županovi Csákymu, ktorý s na pokyn Márie Terézie zastúpoval Uhorsko. Prinavrátenie spišských miest a hradu malo slávnostný charakter 5. novembra 1772, 9. novembra bol vrátený hrad a 10. novembra aj mesto Stará Ľubovňa spolu s Hniezdnym a Podolincom.
Počas poľského zálohu sa v meste začali rozvíjať také remeslá ako tkáčske, garbiarske, modrotlačiarske, klobučnícke, kožušnícke a i. Vtedy nastali v meste priaznivejšie podmienky pre obchod s Krakovom, Varšavou a inými mestami. Na intenzite nadobudol rozvoj obchodu s drevom, ktoré Stará Ľubovňa vyvážala až do Gdánska. Jeho prepravu zabezpečovali po rieke Poprad cez Dunajec až k Baltickému moru. Mesto sa dostávalo viac do povedomia sveta a do Starej Ľubovne prichádzali návštevy významných osobností. Na hrade a v meste sa stretávali králi a vysokí hodnostári obidvoch susediacich krajín kvôli riešeniu problémov, ktoré mali medzi sebou. Z histórie je známa udalosť, keď Žigmund v roku 1419 zorganizoval stretnutie s poľským kráľom Vladislavom Jagelonským a sám na stretnutie neprišiel. Poľský kráľ naňho v Ľubovni čakal tri týždne a za tento čas si pozeral zálohované spišské mestá.
Starej Ľubovne sa bezprostredne dotýkal aj príchod českých spanilých jázd a bratríkov zo severu do Uhorska v roku 1431 a 1433. Bratríci tiahli do údolia Popradu a odtiaľ údolím Torysi na východné Slovensko. Bratríci v meste nezanechali výraznejšie stopy v spoločenskom a náboženskom živote mesta a okolia. Spory sa operatívne riešili v meste a na hrade.
V rolu 1586, po smrti poľského kráľa Štefana Bátoryho sa rozpútal neúprosný boj o poľskú kráľovskú korunu. Vtedy vtrhli na toto územie rakúske vojská, obsadili zálohované spišské mestá a medzi nimi aj Starú Ľubovňu. Obliehanie trvalo tri roky a zálohvoané mestá sa na krátky čas znova ocitli pod Uhorskom.
Po vrátení zálohovaných miest pod Uhorsko nastala pre Starú Ľubovňu nelichotivá situácia. V meste a na hrade bolo 360 rokov sídlo správcu Provincie zálohovaných miest. Po ich vrátení Uhorsku sa sídlo Provincie premiestnilo s novou náplňou do Spišskej Novej Vsi, čo bol pre Ľubovňu krok späť, pretože dovtedy slobodné kráľovské mesto s právom meča sa dostalo na úroveň ostatných menších miest Spiša. Snaha o napredovanie ostala a pokračovala ďalej a j v sťažených podmienkach. Úpadku mesta sa už zabrániť nedalo, ale aj naďalej si zachovalo postavenie hospodárskeho centra severného Spiša.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
