divákov, policajné tlačové oddelenie v Košiciach začalo osvetovú kampaň pre občanov a obchodníkov, aby sa vedeli chrániť proti zlodejom, vreckárom a podvodníkom. Polícia v Prešove, Michalovciach pred letnou sezónou zvolala stretnutia s občanmi, aby ich upozornila na praktiky zlodejov.

Inšpektori Policajného riaditeľstva v Košiciach mali niekoľko prednášok s konkrétnymi príkladmi ako ľahko sa dajú ľudia okradnúť.

Vreckári zo zahraničia

"Naše peniaze sú mnohokrát vzácnejšie, ako okolitých štátov" upozorňovali inšpektori na prednáškach o zahraničných zlodejoch, ktorí sa vydávali za obchodníkov, obchodných cestujúcich s dobrými manierami. "Mladíci - kmíni z ďalekých krajov prichádzajú k nám a tu pár naplnených peňaženiek ulapiac idú späť, odkiaľ prišli a tam ich vymenia. Získajú tak značný kapitál - Bulhari, Srbi, Rumuni, Maďari. Jedným vlakom z Košíc na Bohumín ich cestuje aj nad dvadsať. V Košiciach sa ich stále zdržiava asi 50, z ktorých je tunajších občanov tak desať - pätnásť. Pracujú na nádražiach, pri pokladniciach, pred vchodmi, na Bankove, na Aničke, v parkoch, obchodoch, kaviarňach. Mnohí vyzerajú švihácky. majster - volajú ho Toreador - čaká na vhodnú chvíľu, ktorú pripravujú jeho pomocníci tak, že v stisku obeť stlačia a sácajú sem a tam. Keď sa im zdá, že nadišla vhodná chvíľa, Toreador siahne obeti do vačku a druhým pohybom ruky odovzdá korisť jednému zo štucerov, ktorý sa z miesta stratí. Sú aj takí, ktorí pracujú v noci vo vagónoch. Kmín si ľahne na sedadlo, prikryje sa po krk kabátom a pod ním pracuje. Keď sa spod kabáta nemôže dostať rukami do vrecka sediaceho, vyreže mu nožíkom vo vrecku okienko a tak jeho obsah vyberie. Poškodený to zistí až vonku, keď chce dať niečo do vrecka."

Účastníkov sokolského sletu poučili písomne, aby si po príchode do Koších nenechali odniesť zavazadlo, lebo za nosičov sa vydávali aj kmíni, čím utrpela ujmu na dobrom mene železnica.

Malí aj veľkí podvodníci

Rameno zákona nemalo do činenia iba zo zlodejmi a iba v lete. Bolo dosť podvodníkov, malých, aj veľkých, vlámačov, klamárov aj v roku 1923.

Východniari po vzniku ČSR pokračovali v zaľudňovaní Ameriky, pochopiteľne podľa platných dohôd, predpisov a zákonov. Keď si chcel ísť do Ameriky zarobiť muž, musel mať skončenú vojenskú službu. A tú práve mal iba pred sebou mladík z Myslavy, narodený r. 1901. Preto mu odmietli dať povolenie na cestu do USA. Nechal si richtárom vystaviť potvrdenie o tom, že sa narodil v roku 1902 a na základe toho požiadal notársky úrad v Malej Ide o vydanie povolenia na cestu. Ľahkomyseľný úradník sfalšoval podpis svojho nadriadeného a mladý Myslavčan odcestoval do Ameriky. Tam zostal natrvalo. Lenže úradník notariátu musel svoju teplú stoličku na tri mesiace vymeniť za tvrdú pričňu a na jeden rok ho súd pozbavil občianskych práv.

K tomu, aby sa stal poštový úradník v Moldave nad Bodvou podvodníkom, stačilo zopár číslic vymazať, niekoľko tisícoviek nevyplatiť alebo ináč s nimi švindľovať. Ašpirant Jozef Blumenschein dlho nemohol manipulovať cudzími peniazmi, lebo 49 chýbajúcich tisícoviek sa ľudia dožadovali. Vyriešil to tak, že jedného dňa sa z Moldavy vyparil. Ušiel na falošný cestovný pas vystavený v Kyjove na Morave tiež na priezvisko Blumenschein, ale Václav, s vízami do Rakúska, Maďarska, Talianska. Vydali na neho zatykač, ale po Blumenscheinovi akoby sa zem prepadla.

Zlodeji si vyberali v tele 1923 krčmy a kostoly. V Medzilaborciach prepadli krčmárku Juditu Hopkovičovú a pištoľami ju prinútili dať im všetky peniaze aj šperky. Keď odišli dvaja lupiči s dvadsiatimi tisíckami a šperkami za desať tisíc, vtedy začala krčmárka volať o pomoc. Zbytočne. V Sečovciach sa vlámali dvaja zlodeji do krčmy Leopolda Kleinmanna. Vtrhli do spálne, spiacu ženu a deti začali hrdúsiť, kým im nedal krčmár dve tisícky. V policajnom raporte je aj záznam o vlámaní do židovského kostola v Košiciach na Rákocziho okružnej. Na mieste predaja lupu chytil inšpektor Pešek 20-ročného Simona Sterna, keď chcel dať do záložne vzácne relikvie. Priznal sa k ich krádežiam v Čechách, na Slovensku i Podkarpatskej Rusi za 30 tisíc korún. Vypovedal, že kradol z pomsty, lebo žiadal košickú Židovskú obec o poeniaze na cestu do Beregszászu. Obec mu dala iba 5 Kč. Preto sa rozhodol kradnúť najviac v Košiciach.

Bránili svoj dohán

Mnohí porušovali zákon na vidieku, keď načierno pálili alkohol, alebo pestovali dohán - tak volali tabak. V tom čase bol jeho predaj regulovaný poukážkami na určité množstvo, rovnako aj cigarety. Gazda Jozef Kasarda zo Sačurova a jeho manželka spáchali násilenstvo proti vrchnosti, keď rukami bránili výkonu finančných dozorcov v zisťovaní, či im v záhrade nerastie dohán. Gazdu odsúdili na 14 dní väzenia a 100 Kč pokuty, ženu oslobodili. V záhrade policajní dozorcovia zničili nielen tabak, ale aj kapustu a inú zeleninu.

Na Legionárskom námestí v Košiciach sa v noci vlámali zlodeji do obchodu Maxa Kleina a ukradli tovar za 25 tisíc Kč, čo bola v roku 1923 vysoká suma. Jozefa Popoviča a Miskifa Mikolaja z Halíče na druhý deň chytili, keď časť lupu odovzdávali priekupníkovi, ktorý bol napojený na priekupníkov v Maďarsku. Všetci traja skončili vo väzení. Pred väzením a pokutou neušli ani "predavači" kvetov. Kradli ich v mestskom parku pri železničnej stanici a na Hlavnej ulici v Košiciach a predávali na trhu. Okrem trestného stíhania magistrát postavil takýchto zlodejov, špekulantov a vandalov na verejný pranier uverejnením ich mien v regionálnych novinách.

V Užhorode prebiehalo súdne pojednávanie s bývalým hlavným slúžnym v Mukačeve Klímom pre spreneveru 150 tisíc Kč, určených na verejnú účely. Zmizol s nimi do Poľska, ktoré ho vydalo späť na žiadosť československej vlády. Z peňazí nezostalo Klímovi nič a súd sa nič o sprenevere nedozvedel od hlavného svedka Michalovica, ktorý sa zdržiaval v Maďarsku.

Rodinná tragédia

V auguste 1923 stáli pred súdom v Košiciach 42-ročný Milan Fabián a 28-ročná robotníčka Anna Dzurová. Obaja zo Starého, Dzurová narodená v USA. Fabián bol obvinený z vraždy, Dzurová pre navádzanie na ňu. Po návrate z Ameriky v máji strelila trikrát do svojho zaťa Kovalíka a ten zomrel. Dôvod? Keď sa vrátil z USA, dozvedel sa, že zať sa zaplietol s jeho manželkou, a svojim svokrom, čomu Fabián neveril, až kým nepočul za dverami rozhovor zaťa a jeho ženy. Zať jej vyčítal, že ho zlákala počas Fabiánovej neprítomnosti, aby ho nahradil v posteli a že teraz, keď ho denne vidí cíti sa vinný. Fabián sa po vypočutí rozhovoru začal správať veľmi agresívne. Odvtedy boli na dennom poriadku hádky a bitky. Tak sa bili so ženou, že sa obhadzovali kameňmi. Do hádok sa miešal aj zať Kovalík a bol na svokrinej strane. Bránil ju aj pred bitkou a raz, keď jej prišiel na pomoc so sekerou, udrel svokra jej poriskom po chrbáte aj hlave. Fabián si nebol istý životom a odišiel bývať k susedom Dzurovým. Za pol roka sa medzi ním a Dzurových dcérou vyvinul ľúbostný vzťah. To pobúrilo Fabiánovu manželku natoľko, že neustále huckala zaťa, aby ho poriadne zbil. Znovu sa rozpútali bitky, ale medzi Fabiánom a Kovalíkom, ktorý sa neho striehol spoza plota, na poli aj pred krčmou. Pre zmenu s do bitky púšťala Fabiánová so svojou sokyňou Dzurovou dcérou, aj jej matkou, ktorú obviňovala, že vzala jej muža pod svoju strechu. Fabián mal už všetkého dosť a po jednom napadnutí kameňmi do zaťa strelil. Zbehla sa na miesto nešťastia celá dedina, ktorá po celý čas držala s Fabiánom a zo všetkého vinila jeho ženu. Všetci chceli svedčir v jeho prospech, až nakoniec boli z celej udalosti unavení, pretože pojednávanie odročovali. Fabián bol odsúdený na dva roky, Fabiánová dostala podmienku.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia bolo na vidieku časté použitie strelnej zbrane, aj keď len na postrašenie zlodejov v sade alebo na poli, či v opilosti po dedinskej zábave v krčme. Posledné za najčastejšie skončilo smrťou.