Quo vadis, Turecko

Mimoriadne dôležité parlamentné voľby v Turecku sa skončili amyuž poznáme víťaza. Oveľa zaujímavejšie ako to, koľko percent nakoniec získala pred

voľbami najpopulárnejšia Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) premiéra Recepa Tayiipa Erdogana, však bude sledovať, akým smerom sa táto moslimská a zároveň demokratická krajina bude uberať ďalej. Najväčšia politická kríza v krajine za poslednú dekádu sa predčasnými voľbami ani zďaleka neskončila. Vyše štyridsať miliónov tureckých voličov včera prišlo k volebným urnám o štyri mesiace skôr, ako pôvodne mali, pretože premiér Erdogan chcel mať za prezidenta svojho šéfa diplomacie Abdullaha Güla, ktorého žena nosí moslimskú šatku. Predstava, že v prezidentskom sídle, kde kedysi býval zakladateľ sekulárneho Turecka Mustafa Kemal Atatürk, bude bývať niekto taký, tureckú armádu nadvihla zo stoličiek a pohrozila prevratom. V poradí by bol už piaty. Premiér Erdogan vraj chce tajne islamizovať krajinu a preto treba zasiahnuť. Toľko zjednušenie z pohľadu "kemalistov". Gül sa nakoniec prezidentom nestal a v prezidentskom úrade naďalej sedí Ahmet Necdet Sezer, hoci mal byť už od mája v politickom dôchodku. Prvé, s čím sa budú musieť tureckí politici porátať, je jeho náhrada. A je jedno, či o tom rozhodne väčšina v 550člennom parlamente alebo priame prezidentské voľby, ktoré chce presadiť AKP. Dôležité je rešpektovať pravidlá hry. Politické spory sa v demokratických krajinách predsa neriešia tankami v uliciach. Erdogan sícemá podivné nápady (chcel napríklad kriminalizovať cudzoložstvo), určite však nie je stúpenec šaríe, ako vykrikovali jeho odporcovia v uliciach Ankary či Istanbulu. Bol to paradoxne on, kto na radosť Západu presadil demokratické reformy a pozdvihol ekonomiku do slušných čísel. A ťažko nájdete medzi tureckými stranami proeurópskejšiu stranu než AKP. Omnoho vážnejším problémom než osoba prezidenta však naďalej ostane kurdská otázka. Prebiehajúce boje medzi teroristami z PKK a tureckou armádou určite síce nie sú maličkosť, rovnako ako (na európske pomery) nerovnoprávne postavenie najväčšej menšiny v krajine. A to sa vyslaním desaťtisícov vojakov na juhovýchod krajiny k hraniciam s Irakom určite vyriešiť nedá.