zanikli, niektoré sa pretransformovali na formu priemyselného spracovania. Niektoré prežívajú svoju renesanciu s použitím moderných technológií v individuálnej výrobe. V obchodovaní pojem "diaľkový" obchod nahradil "medzinárodný", prepravcov tovaru z radov pltníkov, furmanov a malých lodiarov moderná preprava, kedysi významné obchodné komodity nejestvujú. Nie je to odvážne, ak výrobu elektrickej energie porovnáme so zdrojom svetelnej energie napr. v deviatom, dvanástom, či trinástom storočí - so sviečkou. Pre ňu bol veľmi, veľmi dôležitou surovinou vosk. S voskom súvisel med pre niekdajšie potravinárstvo a obidvoje záviselo od zberného hospodárstva vďaka veľkým zalesneným plochám. Začnime teda dnes od Adama - od medu a vosku.

Najvyšší obrat z vosku

Od polovice 13. storočia bol zber medu a jeho vývoz trvalou charakteristikou stredovekého vývozu východoslovenských, poľský, pruských kupcov na sever a odtiaľ na Západ. Gelnica, aj iné východoslovenské mestá už okolo roku 1278 topili a čistili vosk, ktorý k nim zvážali furmani na mažiach (maža bol typ ťažkého voza, okutého železom, pôvodne ťahaný volmi, potom koňmi v diaľkovom obchode. Prof. Ondrej R. Halaga v publikácii Košice - Balt píše, že je: "bezpečne doložené k roku 1310, že okrem iných artiklov sa od nás vyvážal cez poľský Sacz (Sonč) na sever aj vosk a od kameňa (kusa) vosku vyberali v druhej polovici 14. storočia tamojšie klarisky po 2 groše. To je taká suma, aká sa vyberala od hrivny striebra alebo od kruhu barchetu, hodvábu a až dvakrát toľko, ako od centu medi alebo ocele."

Vosk a med vyvážali spišskí kupci, o čom sú colné zápisy z colnice pri Rusovciach. Prešovskí kupci vozili vosk do Viedne a z colnej stanice v Heinburgu je zápis o jeho piatich vozoch, za ktoré sa zaviazali zaplatiť clo na spiatočnej ceste. V tom čase sa časť medu a vosku spracovávala v medovarníctve, medovnikárstve, voskárstve, najviac v Košiciach, Levoči, Rožňave. Pre domáci, ale aj zahraničný trh sa vyrábali medovníky, medovina, sviečky, figúrky, hračky. Väčšia časť vosku išla na vývoz, ako cenná surovina. Že to bola cenná surovina, to dokladajú osobitné privilégiá trhov na vosk miest Ľublin, Ľvov, Brašov, Sibiu. Tam ho vyvážali východoslovenskí kupci a v týchto mestách mal vosk aj funkciu platidla, peňazí. Kupci z Toruňa mali z vosku najvyššie obraty, "v rokoch 1369-71 bezmála už 2 razy toľko ako od medi - 42 percent" - uvádza prof. Halaga. Je to doložená záznamami v registroch daní od lodného nákladu, kde na prvom mieste bol vosk, na druhom meď (24 %), na treťom kožky. Zo 14. storočia sú presné záznamy o exportovanom tovare, počte kupcov, aj s ich menami, s menami vývozcov. Napr. Ján Klinbenberg predáva vo Švédsku miestnym záujemcom krompašskú meď. S meďou sa prepravoval vosk, tiež s kožkami a kožami. Aj východoslovenskí kožušníci a kupci s kožkami obchodovali súčasne s voskom.

Keď sa náš vosk dostal do Gdaňska alebo Varšavy, tam ho pretápali v pretapniach a potom už dostával punc varšavského alebo gdaňského vosku podľa pretopne. Tým strácal vosk pôvod krajiny, miesta odkiaľ skutočne pochádzal, čiže gelnický vosk sa stal varšavským a s takým obchodovali tamojší kupci v iných krajinách. Stávalo sa aj to v diaľkovom obchode, keď tovar z vozov našich kupcov prekladali na lode Toruňanov, že celý náklad po zajatí lode si prisvojili Švédi a predávali ho ako svoj tovar. Aj o tom sú záznamy z roku 1353. V Banskobystrickej mestskej knihe je zápis o dlžobe Jána Flechtnera z Levoče, obchodujúceho s kožkami, kožušinami a voskom s Pruskom, o jeho dlžobe B. Bystrici. Tu sa natíska otázka: odkiaľ boli také obrovské množstvá vosku aj medu, keď celá vtedajšia Európa svietila voskovými sviecami a používala ho aj ináč, samozrejme aj med. Je pravda, že voskovými sviecami svietila prevažne šľachta. Zo záznamu o plese na počesť ruskej panovníčky Kataríny Veľkej vieme, že na ňom použili dvadsaťtisíc sviečok. Tieto produkty pochádzali zo zberného hospodárstva - z lesov, kde žili včelstvá. Postupne sa s úbytkom lesov na poľnohospodársku pôdu znižoval aj zber. Znižovala sa aj produkcia popola, ktorý dodávali vtedajším remeselníkom, aj kôry stromov ako farbiva.

O včelárstve cestopise aj Gemeri

Z obdobia Veľkej Moravy sa zmieňuje o včelárstve obyvateľstva arabský vojvodca Gaiháni (892 - 907) v svojom cestopise. Okrem týchto starších zmienok máme dosť písomných dokumentov z čias uhorskej vlády napr. zo 17. storočia. Sú to aj kráľovské dekréty a správy o naturálnych dávkach panovníkovi, zemepánom a cirkvi vo forme vosku. Veď ním svietili - spočiatku voskovými fakľami, neskôr sviečkami. Od 17. stor. už aj odborné včelárske písomníctvo. Zachovali sa v múzeách obydlia včiel používané približne v 13. - 14. storočí tzv. dlabáky a koše zo 17. stor. dlabáky zdobené reliéfmi, z 18. - 19. stor. figurálne úle v podobe ľudských postáv alebo zvierat, najobľúbenejší bol medveď. V 19. stor. sa už začali vyrábať debničkové úle a postupne ďalšie typy, ktoré umožňovali racionalizovať a zdokonaľovať včelárčenie. S včelárstvom súvisí veľa iných povolaní a výrobkov. Napr. medovnikárstvo a zároveň sviečkárstvo, zachovali sa drevené formy na medovníky a sviečky. Včelárske artefakty sú v múzeách a okrem úľov pomôcky včelárov - dymáky, nože, mriežky, rojochyty, rámiky a iné.

Košickí včelári pátrajú, kedy bol v Košiciach založený spolok včelárov. Prvým pokusom vytvoriť ústrednú včelársku organizáciu na území Slovenska bolo založenie Spolku slovenských včelárov r. 1869 v Pružine.

S včelárstvom a obchodom s medom sa oddávna spája Gemer. Bolo tam rozšírené domácke zamestnanie - voštinárstvo a súviselo s ním aj vandrovné zamestnanie brdárstvo. Výrobcovia bŕd (na domáceho tkanie) ich predávali a zároveň vykupovali med a voštiny - včelie plásty, z ktorých sa získaval vosk vyváraním, vytápaním alebo lisovaním v tzv. zábojoch. Najrozšírenejšie v 16. - 17. storočí bolo voštinárstvo v západnom Gemeri. Jeho pozostatkom sú aj priezviská Voštinár, Voščinár. O voštinárstve je obsiahla publikácia "Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri" Dr. Márie Prasličkovej, zachytávajúca ich históriu. Mnohí z voštinárov a brdárov sa zaslúžili o rozvoj včelárstva, keď sami namiesto gazdov - včelárov odoberali voštiny odborne, čím zamedzili aj chorobám včelstva. Voštiny varili v zábojoch, ktoré postavili za obcou. Celý proces v nich viedol zábojník, akýsi majster - samouk so skúsenými voštinármi, čomu sa prizerali miestni obyvatelia, lebo táto niekoľkodňová procedúra bola slávnosťou. V roku 1898 vznikol v obci Ostrovany v Gemeri Zábojný spolok voštinárov s 18 členmi. Založili ho podľa odporúčania časopisu Obzor, vydávaného Danielom Lichardom, ktorý sa zaslúžil o zakladanie včelárskych a potravinárskych spolkov.

Vznik spolkov

V našich mestách v súčasnosti fungujú spolky záhradkárov aj včelárov. Mnohé z nich hľadajú začiatky spolkovej činnosti v minulosti. Košickí záhradkári ich s našim prispením objavili aj v záhradkárskom spolku, ktorý fungoval v 19. storočí a počas 1. svetovej vojny výdatne pomáhal zásobovať miestnych obyvateľov zeleninou. Sú doložené správami z regionálnej tlače. O včelárskom spolku v Košiciach sú skromnejšie informácie. Ako uvádza bibliografia Štátnej vedeckej knižnice "Hospodársky život v Košiciach" zostavená Dr. M. Mihókovou, do začiatku 20. storočia včelárstvo v meste nebolo propagované, ani organizované. Začiatkom jesene r. 1918 bol vytvorený Spolok abovských včelárov (písali sme o ňom v Korzári 9. 11. 2006). Až tento spolok poskytoval odborné poradenstvo i košickým chovateľom včiel, na čom sa podieľali profesori Poľnohospodárskej školy v Košiciach. Prvé výsledky košickí včelári prezentovali na celoslovenskej výstave v Košiciach r. 1921, na ktorej bola aj poradenská pomoc pre všetkých záujemcov zo širokého okolia.

V roku 1880 bol založený "Poľnohospodársky spolok Abovskej župy", do ktorého patrili aj členovia z Košíc a v r. 1881 sa k nemu pripojila Turnianska župa a dostal názov Abovsko-Turnianskej župy. Uhorská vláda neschválila stanovy spolku, preto v. 1875 zanikol.

Časopisy koncom 19. storočia

V roku 1919 sa v Bratislave konala zakladajúca schôdza Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku. V jej rámci naďalej fungovali župné spolky, ktoré sme spomenuli a čo je dôležité odbornú úroveň včelárstva zvyšovali odborné periodiká pre včelárov.

Viete, že do roku 1893 nejestvovali na Slovensku žiadne včelárske časopisy? Dovtedy v rámci hospodárskej osvety ako súčasti národno-buditeľskej práce uverejňovali Slovenské národné noviny v rokoch 1849 - 61 správy a odborné články o pestovaní včiel, spracovaní medu, o histórii včelárstva. Od roku 1861 aj v časopise Obzor. Práve tento časopis mal veľké zásluhy okrem iného aj na pozdvihnutí včelárstva na Slovensku. Obzor chcel vydávať včelársky vestník, o čo sa aj pokúsil, ale počet odberateľov bol veľmi nízky. Prvý odborný včelársky mesačník "Včelár a ovocinár" vychádzal tri roky (1893 - 96) tiež pre nedostatok predplatiteľov. Spomedzi propagátorov včelárstva spomenieme odborného učiteľa včelárstva Pomekáča v Čeríne, ktorý vydával mesačník "Praktický včelár". Aj ten zanikol pre finančné ťažkosti. Po vzniku ČSR začal v máji 1919 v Turč. Tepliciach vychádzať za redakcie Samuela Charváta "Slovenský včelár", ktorý po prvom čísle zanikol. M. Pomekáč vydal r. 1922 v Sp. N. Vsi desať čísel mesačníka "Včelár na Slovensku". Potom to bola - dá sa povedať trvalka medzi včelárskymi časopismi.

Zo snáh o vydávanie odborného časopisu spomenieme Poľnohospodársky spolok Abovsko-Turnianskej župy v roku 1880. Pre nedostatok financií sa táto snaha nerealizovala. Spolok s pomocou obchodnej a priemyselnej komory v Košiciach sa orientoval na pomoc vidieku vtedy prvoradej úlohe - zakladaniu ovocných škôlok. Podľa správy o návšteve tohto spolku zástupcu "Spolku uhorských poľnohospodárov pre zásobovanie vojska", aby založili taký istý spolok ako je Abovsko-Turniansky, pravdepodobne fungoval dobre. Na jeho čele stál Košičan E. Rodiczky a ovocné škôlky v župe sa staral predseda osobitnej komisie podnikateľ K. Fiedler. Ovocinárstvo ako dôležitý článok poľnohospodárskej výroby bol v tom čase na prvom mieste v pláne rozvoja poľnohospodárstva.