Akosi sa nám z kníh vytráca opis prostredia. Niežeby to bola nejaká extra veľká chyba moderných autoro. Skrátka - nie je to ono.
Pre mňa sú nezabudnuteľné niekoľkostranové opisy budov a izieb v Balzacových dielach ale i siahodlhé vykresľovanie interiérov u Dumasa. V slovenských dielach sa mi veľmi páči lyrické rozprávanie o farbách a tvaroch v prírode.
Darmo, nastal vek fotografie a filmu. Všetko, čo sa dá zachytiť okom, sa dá aj reálne zvečniť. V knižnej podobe sa to ukazuje ale len minimálne. Vie si niekto predstaviť obrazovú prílohu u Matkina, Hvoreckého či Burgassa? Asi ťažko. Po prečítaní knihy má každý z nás úplnú predstavu o prostredí, kde sa dej odohral.
Ako je to možné? Netuším. Zrejme je to tým, že viac priestoru sa prenecháva samotnej fantázii. Keď je to nevyhnutné, vie si poradiť. Hlavne, ak detailne opíšete duševný stav hrdinu, jeho pocity, nálady a reakcie. K týmto opisom si vieme automaticky priradiť aj prostredie. Určite by bolo veľmi zaujímavé sledovať obrázky, ktoré sa premietajú ľuďom v hlave, keď niečo čítajú. Neskôr ich porovnávať, analyzovať a hodnotiť podľa nich aj autora textu. Škoda, že nie všetky metódy psychoanalýzy sú už zrealizovateľné.
Koniec koncov, koho dnes pri deji zaujíma opis prostredia? Chceme vedieť len to podstatné. Rýchlo sa dostať k záverečnému rozuzleniu a na omáčky okolo toho už neostáva čas. Ani na pozorné všímanie si okolia, keď ideme do práce či do školy. Čo vymizne z kníh nabudúce? Nepriama reč alebo dlhé dialógy postáv? Snáď nie. Potom by ostalo už len holé kto, kde, s kým, prečo, načo. A to by bolo veľmi zlé, keďže knihy sú obrazom spoločnosti...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
