sa postupne priemyselným výrobným odvetvím. Zachovalo sa v názvoch ulíc, častí stavieb, už ničím neripomínajúcim toto významné remeslo a ako potvrdzujú aj dobové údaje, rozšírené najmä v stredovekých mestách a tu, na východe najviac v Gemeri. V Ratkovej, v gemerskej stolici sa zaoberalo výrobou kožiek asi sto majstrov - opracovávali baranie, teľacie, kozľacie. V Štítniku bolo okolo osemdesiat garbiarskych majstrov. Šarišskej stolici v Hanušovciach, Lipanoch a Finticiach vyrábali garbiari volské, kravské a teľacie kože na ruské tzv. juchty a podošvy z "funtovej" kože. Vo Finticiach založil gróf Samuel Desservffy továreň na remene.
Vyrobená koža sa vyvážala uložená v drevených sudoch spolu s voskom, do Pruska, Torune, Flandier už v 14. storočí. Košice vykupovali aj vyvážali kožky aj začiatkom 16. storočia a z ich vývozu do cudziny bohatli tunajší kupci ešte aj v polovici 16. storočia.
Prvým farbiarom - koželuhom bol praveký lovec v podmienkach, v akých žil. Technika výroby koží sa v podstate zachovala od staroveku bez výrazných zmien takmer do konca 18. storočia. Najskôr sa surové kože spracúvali pôsobením dymu a rozpustného tuku, neskoršie účinkom vylúhovaných látok z rastlín a kôry stromov (trieslom), soli a kamenca. Potom nastupuje nová technológia. V roku 1768 objavili štiepenie koží a r. 1855 vynašiel Beltford činenie so železnatými soľami, o rok neskoršie pripravil Reinsch umelé činidlá z kameňouhoľného dechtu a vynálezca Knapp navrhol činenie chrómovanými soľami. Toto sa začalo uplatňovať od roku 1893.
Garbiarstvo - spracúvanie surových zvieracích koží - bolo na našom území po stáročia až do 10. storočia domáckym zamestnaním a spojené s poľnohospodárstvom. Až od 10 - 12. storočia sa spracovanie koží postupne začalo od neho oddeľovať a vznikali špecializované remeslá, ako ševcovstvo, kordovaníctvo, irchárstvo a ďalšie. Samostatné garbiarstvo sa vyvinulo v stredoveku najmä v mestách a v Gemeri je doložená existencia cechov v devätnástich mestách na našom území v bývalom Uhorsku. V garbiarskom cechu v Prešove je zmienka z roku 1503, v Levoči z roku 1544, z Bratislavy okolo roku 1550. Z konca 14. a začiatku 15. storočia je o koželuhoch v Košiciach do 70 písomných zmienok, o irchároch 9, o obuvníkoch vyše 130 a remenároch 90. Pred koncom 15. storočia podľa prof. O. R. halagu boli počtom silné tie košické cechy, ktoré na začiatku 16. storočia niesli zodpovednosť za obranu deviatich veží mestského opevnenia. Taký bol aj cech koželuhov, teda garbiarov, lebo podľa nich mala názov aj koželužná veža - v nemčine Gerberthurm. Garbiari mali v Košiciach potvrdené stanovy cechu v r. 1467, 1482 a v 16. storočí v roku 1568. Garbiarski majstri z východného Slovenska boli dlho príslušníkmi oblastného cechu v Levoči, zo stredného a západného Slovenska sa združovali v celouhorskom cechu so sídlom v Bratislave.
Vplyvom cudzieho kapitálu postupne vznikali manufaktúry - napr. r. 1836 v Rožňave, 1838 v Kežmarku, 1839 v Košiciach a ich výrobky mali naďalej odbyt v Uhorsku aj v zahraničí. Aj keď píšeme o garbiarstve ako zaniknutom remesle, spomenieme priemyselné spracovanie koží v Košiciach, ktoré nadviazalo na remeselné a malo výhodu: domáce zdroje a dodávateľov. Fabrika bratov Winklerovcov spracovávala kožu z volov a kráv. V roku 1846 mala 50 zamestnancov a podľa údajov o kúpe koží spracovali ročne kože na obuv zo 16 tisíc volov a na iné výrobky z vyše 3 tisíc kráv. Ďalšia prosperujúca továreň patrila Jakobovi Grossovi a spracúvala kože na podrážky a topánky, tiež jemnejšiu leštenú kožu, teľaciu - jahňaciu a kozľaciu jemnú kožu. Továrenská výroba sa rozširovala aj inde a začiatkom 20. storočia garbiarstvo - koželužstvo ako samostatné remeslo zaniklo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
