Robert Fico na rozvíjanie verzie o sprisahaní novinárov a správcovských spoločností proti ministerke. Svoju teóriu masívne podporil komprovideom s predstaviteľom dôchodkovej spoločnosti, ktorý na travesty šou parodizoval penzijné sporenie, a obvinením 11 novinárov z korupčného správania.
Ak Fico tvrdí, že "sme svedkami neuveriteľných mediálnych klamstiev", tak my pre zmenu sme svedkami buď čírej paranoje, alebo vysokej a dômyselnej hry. A široké publikum, ktoré bolo vyhecované a zvolávané na popravu Tomanovej, je svedkom protiofenzívy, ktorá má ukázať, že obrana kapitalizačného piliera dôchodkov je vedená zo zištných pohnútok s temným pozadím korupcie. Veď "o tom, koľko peňazí dávajú DSS do médií, netreba hovoriť" (hovorí Fico). Naozaj nie. Ešte viac, ako svojho času Fruni... To, o čom hovoriť treba, je, že Fico pokračuje v kampani za deklasovanie povesti slovenských médií, povedzme na úroveň povesti Smeru medzi eurosocialistami, a novinári mu hlúpo a trestuhodne (doslova) darovali zatiaľ najlepšiu príležitosť, aby s veľkou silou propagoval klinické príznaky svojho perzekučného syndrómu.
Trestné oznámenie, ktoré údajne vláda pripravuje pre podozrenie z korupcie, je, samozrejme, blbosť. Avšak skutočnosť, že jedenásť novinárov si nechalo zaplatiť od súkromnej poisťovne "školenie" v Alpách, je zlyhanie porovnateľné s akýmkoľvek konfliktom záujmov v štátnej či verejnej správe, o ktorých tak radi píšeme. Námietka, že novinári sú platení svojimi zamestnávateľmi a nie z verejných zdrojov, a teda si môžu lyžovať, jesť a piť na útraty, koho chcú, je tentoraz úplne irelevantná. Ak sa redaktor nechá obdarovať, hostiť, kŕmiť, prebaľovať, zabávať (a pod.) inštitúciou, ktorá nepochybne sleduje vlastný ekonomický záujem (a vôbec hocikým), tak tuneluje nielen najcennejší kapitál svojho zamestnávateľa, ktorým je dôveryhodnosť titulu, pre ktorý pracuje, ale celej profesie. Podozreniam, ktoré sa roja v hlavách Fica a podobne zmýšľajúcich, dodáva takto sama žurnalistická scéna fundament a obrovskú dynamickú energiu na rozvíjanie. To je neodpustiteľné. Keďže ústavné a iné inštitucionálne kontroly vlády sa takpovediac pred očami menia na systémové dekorácie, dohľad médií nad mocou je v tejto postmoderne, ktorú žijeme, nezastupiteľnejší ako kedykoľvek. A domnienka úplatnosti, nečestnosti a nepoctivosti "en bloc", ktorú Fico a spol. podsúvajú verejnosti, zakladá ničivé účinky nielen pre novinársky stav, ale aj tých, ktorých má obsluhovať. Ak totiž autorita a vplyv médií klesnú pod akúsi bazálnu hladinu, ku ktorej sa už nebezpečne blížime, tak výraz kontrola moci stratí akýkoľvek význam.
Už sme si dávnejšie povedali aj to, že Ficova posadnutosť "neuveriteľným nárastom mediálnych klamstiev a manipulácií zameraných proti súčasnej vláde" je sčasti vlastná aj mnohým iným politikom. A sčasti má aj vlastné neoboľševické špecifikum. To, že "médiá vstúpili do politickej arény ako účastníci politickej konfrontácie, čo je jav v Európe nevídaný", je hlúposť, ktorú vyvracia jediný letmý pohľad na ktorúkoľvek západnú či postkomunistickú scénu. Slovenské médiá nie sú stranícke a v kritike vlády sú práveže zakríknuté a nesmelé, lebo nie sú sebavedomé. Fico o svete a novinách nič nevie, ale jeho volič vie ešte menej, a v takomto prostredí teóriám sprisahania pšenica priam kvitne.
Samozrejme, nikto nie je bez chýb. Dotačný a odvodový problém Viery Tomanovej patrí do novín, ale na hystériu ani odvolávanie to kauza (zatiaľ) naozaj nie je. ("Zatiaľ" nie preto, lebo ak sa v neziskovke, kde bola zamestnaná, kradlo či veľmi plytvalo a ona o tom mala informácie, tak sa mení skutková podstata.) Najskôr sa pravde blíži formulácia Radovana Procházku, že ide o "neprimerane ležérne nakladanie s verejnými prostriedkami". Asi tak. Keby médiá začali pohon na všetkých funkcionárov, ktorí nakladajú "ležérne" so štátnymi či verejnými financiami, v politike by nezostala ani noha. Nieže to poviete Ficovi, ale keď napr. Pavol Rusko poslal 4 milióny firme vtedajšieho podpredsedu ANO (!!) Ľuba Romana (nie neziskovej, ale veľmi ziskovej), tak pohoršenie bolo značné, ale vyzývať Dzurindu na "konanie" vtedy nenapadlo ešte ani Fica. Pocit premiéra, že intenzita kampane je prepálená a Tomanovej sa deje krivda, môže byť aj legitímny. Lenže príčinou nie je korupcia ani čerstvý alpský vzduch, ale jednoducho slabšie triedenie faktov a zlá analýza. A to sú podstatne ľahšie diagnózy ako paranoja.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
