chránili pred povodňami a ako bojovali proti vyčíňaniu červeného kohúta.
Obete na životoch a hospodárske škody zapríčinené vodným živlom nútili obyvateľstvo aj zodpovedné vrchnosti už od dôb osídlenia jednotlivých povodí bojovať proti nemu. Najstarší u nás zachovaný doklad je rozkaz kráľa Žigmunda Luxemburského z roku 1426, ktorým prikazuje poskytovať pracovné sily a to bezplatne - na stavbu a údržbu protipovodňových hrádzí. Kráľ Maximilián vydal v roku 1569 ďalší významný dokument, podľa ktorého je povinnosťou každého obyvateľa zúčastňovať sa na budovaní protipovodňových hrádzí, ako aj na ich opravách šesť dní v roku. Sústavná protipovodňová činnosť na našom území v bývalom Uhorsku sa začala v 18. storočí.
Proti ohňu iba vedrá
Boj proti požiarom u nás mal živelný charakter počas celého stredoveku, pričom práve vtedy bolo množstvo požiarov, lebo väčšina domov v mestách a na vidieku bola z dreva. Likvidovať ich bolo u nás všeobecnou občianskou povinnosťou. Prvé známe preventívne opatrenie proti vzniku požiarov na Slovensku sa zaviedlo v druhej polovici 15. storočia za Mateja Korvína. Dosť neskoro, veď prvé známe požiarnobezpečnostné opatrenia sú zo starovekého Ríma. Podobne v Grécku, kde sa matematikovi Ktésibiovi pripisuje vynález prvej hasičskej striekačky. V 2. storočí nášho letopočtu rímsky cisár Trajánus nariadil vytvoriť na ochranu proti požiarom tzv. collegia, aby sa zabránilo zničeniu nielen budov ale aj uskladnenému obiliu, oleju a iným plodinám, ktoré mal Rím v zásobe.
U nás boli, dá sa povedať, preventívnou činnosťou poverení od 17. storočia kominári. Tá spočívala predovšetkým v tom, aby sa namiesto drevených komínov stavali murované. Mestá aj väčšie obce mali zavedenú hlásnu službu, ktorej hlásnik mal povinnosť skontrolovať, či niekde nehorí, upozorňovať na požiar a vyhlasovať poplach. Vyskytovali sa prípady podpaľačstva, za ktoré bol krutý trest ako za najťažší zločin. Jediným hasiacim náradím boli vedrá na vodu a háky na strhávanie striech. Ručné striekačky boli veľmi jednoduché a málo výkonné v porovnaní so starovekými. Zdokonalili ich v 18. storočí.
V mestách hasili cechy
V mestách boli poverené organizovaním hasenia požiarov cechy (do 14. do 19. storočia). Riadil ich richtár (mešťanosta) alebo člen mestskej rady ňou poverený touto činnosťou. Mestská rada vydávala aj pižoarno-policajné štatúty s konkrétnymi povinnosťami cechov pri vypuknutí požiaru.
V polovici 18. storočia sa na likvidácii požiarov okrem cechov zúčastňovali aj iné hasičské zbory, napr. v Košiciach Hasičský zbor košických právnikov, ktorí okrem toho, že ochraňovali školské budovy, hasili požiare v celom meste. V Prešove sa prevenciou aj likvidáciou požiarov zaoberal Spolok študentov evanjelického kolégia. Na vidieku sa snažil Jozef II. koncom 18. storočia o organizovaný a riadený hasičský zbor, jeho štatút však nenašiel uplatnenie.
So zánikom cechov r. 1872 sú spojené začiatky požiarnej ochrany miest a obcí, ktorá pripadla mestským radám a richtárom. Vznikali dobrovoľné hasičské zbory - najstarší na Slovensku bol založený r. 1847 v Prešove, ďalší r. 1863 v Spišských Vlachoch, po nich v Bratislave a Trnave.
Hasiči a národovci
V súvislosti so vznikom hasičských zborov nemôžeme nespomenúť meno Jozefa Kohúta, ktorý r. 1873 založil dobrovoľný hasičský zbor v Martine. Nebol to iba zbor, ktorý mal podľa stanov plniť úlohy prevencie a hasenia, ale mal aj za cieľ bojovať za jazykové práva Slovákov, za slovenské školy a osvetové inštitúcie. Potom, ako zatvorili Maticu Slovenskú, stali sa členmi martinského hasičského zboru aj poprední predstavitelia slovenského národa - Vajanský, Mudroň, Halaša, Daxner a mnohí národovci. Neboli formálnymi členmi, napr. Daxner bol veliteľom dobrovoľného hasičského zboru v Tisovci. Veliacim jazykom martinského zboru bola slovenčina, tak isto aj v Kláštore pod Znievom, Dolnom Kubíne, Novom Meste nad Váhom, v Bytči, Blatnici, kde založili Kohút zbory. V ostatných bol veliaci jazyk maďarský.
V Martine vychádzajúce Národné noviny zohrali významnú úlohu v zakladaní dobrovoľných hasičských zborov. Uverejňovali okrem výziev na ich zakladanie aj vzory stanov budúcich zborov, články o význame pre mestá a obce, informácie o hasičskej literatúre v slovenčine. Koncom 19. storočia vyšli prvé hasičské príručky tzv. cvičebníky, tiež v slovenčine.
Do roku 1914 vzniklo na Slovensku vyše 260 dobrovoľných hasičských zborov, ktoré boli financované z obecných prostriedkov. O platených hasičoch u nás sú najstaršie správy z roku 1874, keď košická hasičská stráž z povolania mala 4 členov a bola zriadená podľa nariadenia uhorského ministerstva vnútra z roku 1868. Bratislava mala v roku 1894 deväť platených hasičov, menšie mestá a väčšie obce veľmi malé platené zbory, ktoré sa nemohli rovnať mnohočlenným dobrovoľným hasičským zborom.
Do vzniku ČSR v roku 1918 boli zbory organizované v rámci Uhorského krajinského hasičského zväzu. Zemská hasičská jednota na Slovensku vznikla r. 1922 na celoštátnom zjazde čsl. hasičstva v Trenčíne a jej sídlom sa stal Martin.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
