Sk, dáva príbehu nečakaný šmrnc i nový rozmer. A čo treba zvlášť odklepnúť, posúva to do iných súvislostí aj rolu bývalej zamestnankyne Privilégia a dnes šéfky sociálneho rezortu.

Nový rozmer spočíva, samozrejme, v dôvodnom podozrení z trestného deliktu, ktorý sa nazýva subvenčný podvod. O tom, ako je dôvodné, nič nesvedčí lepšie ako blesková reakcia Smeru, ktorý obratom oznámil vylúčenie štatutárov neziskovky zo strany. Príkladné niet nad exemplárne gesto, ktoré nebolí nikoho. Pozitívne je, že aspoň nepriamo takto poznáme čerstvé stanovisko Fica, keďže iným spôsobom nereagoval... Nie je isté, či premiér ešte aj dnes trvá na tom, že "ak toto je ten zločin, ktorý spáchala pani Tomanová, tak ja sa k nemu hlásim".

Hm. Za paragraf 225 môže byť až 5 rokov... Netreba veľké zveličenie k záveru, že pri skutkovej podstate, ktorá je k dispozícii, sa prezumpcia neviny nechytá a stranícky tribunál prejudikuje už výrok súdu. Ak k žiadosti o dotáciu pripojili z Privilégia čestné vyhlásenie, že nemajú daňové nedoplatky, a oni dlhy predsa mali, tak paragraf o "vylákaní dotácie, subvencie (...) zo štátneho rozpočtu, ktorých poskytnutie alebo použitie je viazané na splnenie podmienky, ktoré nespĺňa, a to tým, že uvedie do omylu (...), je na nich ako vyšitý. Podmienka v nariadení ministerstva je totiž taká, že "príspevok sa nemôže poskytnúť žiadateľovi, ktorý nemá usporiadané finančné vzťahy so štátnym rozpočtom".

Je veľmi pekné, že ministerstvo požiadalo Privilégium o vrátenie príspevku. Snaha o dištanc je to viditeľná, kto by si už nevšimol. Problém s Tomanovou je však ten, že ak v júni 2006 vysvetľovala hospodárenie firmy na samospráve vo Vrakuni, lebo tá nechcela dať Privilégiu obecné dotácie, tak predpoklad, že o daňovom dlhu nebola informovaná, sa limitne blíži nule. Lebo, povedzme si otvorene, na samospráve stretnete vo funkciách kdekoho, ale poslať na také rokovanie človeka, ktorý nie je kompletne v obraze, sa akosi celkom nedá. Pokiaľ ministerka podpísala dotáciu firme s dlhom voči SP, tak niekto, napr. aj Dzurinda, môže povedať, že je nemorálna, ale nie, že išla proti litere zákona. To isté sa však už povedať nedá, ak Tomanová mala vedomosť o dlhu k štátnemu rozpočtu.

Až toto je bod, ktorým kauza Privilégium vyčnieva nad iné dotačné zverstvá, ktoré sa páchajú za bieleho dňa a nikomu neudrú do nosa. Príspevok schválila osoba, ktorá musela vedieť, že je protiprávny. Respektíve podozrenie, že vedela, je silné. Tak toto by už aj mohlo byť na mimoriadnu schôdzu. Avšak tam, kde existuje široký priestor pre subjektívne rozhodovanie o peniazoch, napr. formou deväťčlennej rezortnej komisie, ktorej personálne zloženie sa utajuje, je každá druhá udelená subvencia podozrivá z klientelistického rozhodovania z princípu. A to je podstatnejšie ako Privilégium. Ilúzia, že dotácie, ktoré nie sú rovno nárokovateľné, ale sa prideľujú selektívne, môžu byť aj neklientelistické, je nebezpečná lož.

Všimnime si chronológiu deja: Bulvár otvoril tému a denník Pravda prvýkrát "odvolával" Tomanovú za to, že bola "manažérkou" (podľa životopisu) firmy, ktorá má dlh SP. O dotáciách Privilégiu a jeho daňovom dlhu by sme dodnes nepočuli ani slovo, keby jeho "manažérkou" resp. zamestnankyňou nebola súčasná hlava sociálneho rezortu. Kto by si inak Privilégium všimol? Nebyť Tomanovej a jej skvelého ministerského výkonu, kto by lustroval 18-tisícový zoznam dlžníkov SP? Principiálna otázka znie, koľko dlžníkov SP a daňového úradu, ktorí nezamestnávali budúcu ministerku práce, sociálnych vecí a dokonca aj rodiny, ziskalo falošnú dotáciu? To však nikdy nikto skúmať nebude, lebo koho by už zaujímala "neziskovka", v ktorej nesedí nikto zo Smeru (SDKÚ, KDH a pod.), ani žiadny minister, poslanec či nejaká ich rodina... Skúste si tipnúť, či Privilégium je jediná firma tejto čeľade, v ktorej sa jazdí na Mercedesoch. Takisto sa pýtať môžeme, aké asi môžu byť "neosobné pravidlá" (právnik Nechala Transparency International) v systéme, kde deväť anonymov v "komisii" má za úlohu vybrať z 500 žiadateľov 250, na ktorých sa usmeje šťastie...

Privilégium padlo do rany, lebo sa s ním zaplietla Tomanová. Dotačný bordel je však próza všedného dňa a celej Európskej únie. Subvenčný podvod je vážna vec a zaslúži trest. Iná vec je fakt, že konflikty záujmov pri dotáciách nemôžu byť nikdy ošetrené tak, aby bol proces rozhodovania nespochybniteľný. Každý, kto nie je za úplné zrušenie všetkých dotácií prideľovaných subjektívne, klientelizmus podporuje, darmo vykrikuje, že "44 polohovateľných postelí pre chudákov" a podobne.