majestátneho Braniska a z ostatných strán výbežky Šarišskej vrchoviny. V jej priestranstve sa nachádzajú pramene minerálnych vôd, ako aj Salvator a Sultán, prírodnú útvar Kamenná Baba s množstvom bizarných skál, zrúcaniny stredovekého kamenného hradu, Lačnovský kaňon, jaskyňa Zlá Diera a k dispozícii sú aj lyžiarske terény, hotely a rekreačné chaty a tam sú obce Lipovce, Šindliar a Lačnov.
Lipovecký hrad je situovaný na západnom okraji Šarišskej vrchoviny, na pozdĺžnom vápencovom brale Jazvečej hory a v lokalite zvanej Zamčisko. Pod hradným bralom zo západnej strany preteká cez kaňon Lačnovský potok. Hradisko malo pozdĺžne pretiahnutú elipsovitú podobu v smere sever - juh a v prostriedku zúžená. Jej rozmery boli 93 m x 20 metrov. Prístup k hradu bol zo severu a prichádzalo sa k nemu po hrebeni, po priekope, ktorá bola sedem metrov široká a dva metre hlboká a na západnej strane vyúsťovala do svahu a na východnej strane viedla len 150 cm od okraja brala.
Hrad sa pôvodne rozčleňoval na dve časti a mal aj dve stavby. Tu sa končila prístupová cesta a na druhé nádvorie sa muselo prechádzať pešo cez úzku 3,5 m širokú šiju. Tam viedol 140 m ochranný múr. Druhé nádvorie bolo z kameňa a skál. Na najvyššom mieste sa nachádzala valcovitá kamenná veža a nádvorie bolo postavené na skale s vysekanou ložou. V murive boli štrbiny strieľní. Na juhozápadnej strane časti plata na najvyššom mieste bolo zaoblené nárožie 10 m x 6 m, kde bol pravdepodobne hradný palác.
Prvýkrát som na Lipoveckom hrade bol ešte ako chlapec v roku 1947 a vtedy spomínané prvky riešenia hradu boli ešte ako - tak pozorovateľné. O tridsať rokov neskoršie sa situácia podstatne zhoršila a teraz sú tam už len haldy roztrúsených kopčekov a jám s množstvom kameňov pokrytých hlinou a lesným porastom.
Hlavné poslanie hradu bolo bdieť nad bezpečnosťou ciest, ktoré smerovali cez Lipoveckú dolinu či už zo Šariša na Spiš alebo opačne. V okolitých lesoch vtedy číhalo nebezpečie zo strany zbojníkov na obchodníkov a bohatú šľachtu. Zbojníci sa zdržiavali a zbíjali predovšetkým na odľahlých a ťažko prístupných terénoch. Hrad mohol plniť aj iné ešte dôležitejšie poslanie.
V jednej z povestí autora Filipa Smolku, rodáka z neďalekého Šindliara sa spomína, že v dávnych časoch pri Lačnovskom potoku, ktorý preteká cez tiesňavu a popod bralo, na ktorom stál hrad, existovala ešte staršia usadlosť ako dnešné Lipovce a mala názov Peňažnica. Pri jednej živelnej pohrome vraj zanikla, ale bližšie informácie o tom nie sú. Ľudia, ktorí sa zachránili si našli novú lokalitu pri Lipoveckom potoku, ktorý dnes preteká cez obec Lipovce a za dedinou sa spája s Lačnovským potokom. Predpokladá sa, že na mieste dnešnej obce Lipovce bol v dávnej minulosti staroslovanský posvätný lipový háj, podľa ktorého obec dostala názov. Posledné mohutné a staré lipy tam boli odstránené len pred niekoľkými desiatkami rokov a zachovali sa len dve v Šindliari pri staršom gotickom kostolíku z 13. storočia, ktorý bol nedávno obnovený.
Údajov o Lipoveckom hrade je málo. Nevie sa s istotou, kedy a kto hrad postavil a akému účelu mal slúžiť. To, čo sa dnes píše, sú len hrubé odhady a aj preto sa jednotlivé údaje od jednotlivých autorov odlišujú. Všetky pramene sa zhodujú v tom, že prvý písomný údaj o hrade je z roku 1262. V ďalšom sa hovorí, že v roku 1265 bol hrad spustošený, ale jeho majiteľ ho dal opraviť. Majiteľom bol zeman Merse, na ktorého pozemku hrad stál a ten mal svoje hlavné sídlo vo Svini. Neskoršie hrad často menil majiteľov, čo len zvýrazňuje jeho dôležitosť.
Od roku 1282 sa hrad stal majetkom bratov - Alexandra a Petra z rodu Abovcov. Ich synovia pri delení majetku Merse v roku 1320 si ho podelili medzi sebou, ale kto to už nevie. Na hrade mali svoje sídlo od roku 1300 - 1312 Templári a preto sa spomína, že oni už vtedy pili lipoveckú minerálnu vodu. Jeho pád bol v roku 1314 zrušený a je možné, že sa na ňom skrývali jeho členovia. V roku 1427 sa spomína, že sa hrad stal majetkom šľachtického rodu Doby, od ktorých ho o dva roky neskoršie odkúpili páni z Rozhanoviec - Rozgonyovci, ktorým patril do roku 1480. Novými ďalšími majiteľmi sa stali Zbudajovci a potom ešte Čečejovci.
V roku 1591 bol hrad spustošený a znova patril Merseovcom, ktorí ho dali opraviť a vládli na ňom až do kuruckých vojen, kedy bol hrad znova zbúraný a už sa nikdy neobnovil. Zo zbúraniska na Zamčiskuk v Lipovciach sa zachovali už len zbytky - prstencový val, na ktorom hrad stál a zvyšky hradných múrov v podobe háld kameňa.
Pre dnešok sa zachovalo niekoľko povestí, ktoré sa viažu k Lipoveckej doline. V nich sa najčastejšie spomína kamenný hrad na Zamčisku, prírodný útvar Kamenná Baba a okrajovo aj pramene minerálnych vôd. V povestiach sa spomína život mocných pánov na hrade, ktorých spôsob života sa odrážal na ubiedenom ľude žijúcom pod hradom, v Lipoveckej doline. Povesti neriešili východisko z danej ťažkej situácie a mnohí ich hrdinovia, ako ústredné postavy si siahli radšej na život a zvolili smrť pádom z hradného brala. Niektoré postavy sa spoliehajú na božiu pomoc, ale sú aj také, ktorých hrdina hľadá vlastné východisko a pritom sa spája so silami pekla, čo sa nepáčilo tamojším pobožným ľuďom v dedine. Najznámejšia je povesť od Janotu pod názvom "Nerovná láska na Lipoveckom hrade", ktorá je uverejnená v knihe Povesti o hradoch od Jána Domastu. Sedem ďalších povestí je v Smolkovej knihe "Kamenná Baba", súbor povestí a prvá z nich je aj od spomínaného autora publikácie, ktoré v roku 1989 vydala Okresná knižnica v Prešove.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
