pre jemnú sebairóniu a herecký nadhľad. Oldřich Vízner sa do širokého diváckeho povedomia dostal vďaka úlohe sluhu Saturnina v rovnomennej komédii režiséra Jiřího Věrčáka. Diváci ho poznajú aj zo seriálov Arabela, Arabela sa vracia, Bolo nás päť, či Cirkus Humberto. A Košičania si ho prednedávnom mali možnosť vychutnať v úlohe Oberona v Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej, ktorú naštudoval v rámci Letných shakespearovských slávností. Že by bol radšej záhradníkom ako hercom, že mu život ukázal, aký dokáže byť krutý, že potrebuje pochvalu a "trasie" sa z predstavy, že vylezie na javisko a odrazu nedokáže urobiť vôbec nič... To všetko nám prezradil počas rozhovoru pred jedným z predstavení v metropole východného Slovenska.
Toto leto trávite kvôli Letným shakespearovským slávnostiam na Slovensku. Nie je ťažké byť tak dlho odlúčný od rodiny?
- Je to ťažké. Človek má naraz strašne veľa voľného času a nevie, čo s ním. Neraz mám pocit, že je toho voľna toľko, že sa mi už nechce ani nič robiť, čítať... Ale do Bratislavy som si priviezol bicykel, tak som trávil čas na ňom.
Čo vám z domova chýbalo najviac?
- Veľmi rád manuálne pracujem. Potrebujem mať pocit, že po mne ostane niečo viac, ako predstavenia. Tie sú veľmi prchavé - ráno už človek nevie, ako to včera vyzeralo. Takže som rád, ak môžem niečo robiť a potom sa na svoje výtvory s veľkou radosťou pozerám. Som tiež šťastný, keď niekto príde a pochváli, akú máme peknú záhradku, alebo niečo, čo som vyrobil.
Ste teda nielen domáci kutil, ale aj záhradkár?
- My sme si kúpili nový štvrťdomček. Pôvodne to bol holobyt, takže sme si museli úplne všetko urobiť sami. Ale mám z toho obrovskú radosť, aj keď s dlaždicami som už rok v sklze. (Smiech)
Partnerka vám ten sklz toleruje?
- Musí, pretože väčšinou je to kvôli peniazom. Okrem toho, rád si všetko robím sám, a to trvá dlhšie. A ona mi to trpí aj preto, lebo ja som toleroval, že keď sme nemali peniaze na podlahu, tak si požičala od susedov. Dnes som jej za to vďačný, lebo keby bolo po mojom, sme dodnes na betóne.
Vari u vás platí to, čo chlapi tak radi pripomínajú - že muž v domácnosti zarába a žena míňa?
- Vendulka zarába tiež, ale má dosť starostí s deťmi, takže zarábam hlavne ja. A keď na niečo peniaze minie, mám z toho radosť. Aj keď sa musím priznať, že som nerád, že som o tom nerozhodol ja a kým sa s tým zmierim, som dosť protivný a nerozprávam. To je veľmi zlé, lebo po týždni už nikto nevie, o čo šlo a ja som stále nahnevaný.
Máte v dome svoj kútik, kde sa "ukryjete", keď máte chuť nerozprávať?
- Mám svoj kútik, ale dalo mi to veľa hádania, kým som si ho presadil. A teraz tam všetci s radosťou chodia, lebo je pekný.
A prečo ste ho tak veľmi chceli?
- Aby som mal miesto, kde budú moje veci, ktoré sa mi nestratia a stále ich tam nájdem. Napríklad šeky, scenár, ceruzku a gumu.
Gumu?
- Do diára si píšem ceruzkou a o chvíľu už mnohé z toho neplatí, tak aby som to potom mohol vygumovať.
Neprekáža vám, že musíte byť stále flexibilný a schopný gumovať termíny a zapisovať si nové?
- Zvykol som si, ale nikdy nemám pokoj. Viem síce, v ktoré večery hrám, ale už sa stalo, že som tam prišiel a predstavenie nebolo. Našťastie, zatiaľ sa mi nikdy nepodarilo na predstavenie zabudnúť, no mám z toho hrôzu a aj sa mi o tom sníva.
Čo sú ešte nočné mory hercov?
- Väčšinou sa mi sníva, že mi niekto dá scenár, povie, že to viem a ja prídem na javisko a neviem vôbec nič. Z takého sna sa človek trasie ešte aj teraz po rokoch. Ba, povedal by som, že je to stále horšie. Keď je človek mladší, má omnoho menšiu trému a berie to voľnejšie. Čím je starší, tým je to horšie. Ako mi v jednom predstavení hovorí moja kolegyňa: "Čím toho viac vieš, tým viac toho môžeš pokaziť." A viete, čo ma mátalo naposledy? Kď som bol v Bratislave a chystali sme sa do Košíc, snívalo sa mi, že idem odniekiaľ domov a nemôžem sa pobaliť.
Prečo ste vlastne prijali ponuku na Letné shakespearovské slávnosti?
- Takéto ponuky sa neodmietajú. Ja hrám vonku veľmi rád. Mám úžasné spomienky na minuloročný Český Krumlov, kde som robil dvojrolu, takže som dve a štvrť hodiny pobehoval po javisku. No čím je to náročnejšie, tým lepšie na to človek spomína. Okrem toho by som inak tieto prázdniny nemal žiadne iné finančné príjmy.
... a do rodiny pribudlo nové dieťatko...
- Áno, pred troma mesiacmi sa nám narodil synček.
Nebolo vám ľúto, že si ho po narodení neužijete, keďže strávite celé týždne na Slovensku?
- Ja si ho užijem neskôr, keď to už nebude malilinké bábätko, ktoré iba papá a spí. Teším sa na to, keď už z neho bude, ako sa tomu u vás tak pekne hovorí, lezúň.
Chceli ste vy ešte vôbec šieste dieťa?
- Nechcel, ale moja žena strašne chcela. S touto partnerkou som doteraz mal dve deti a ona vravela, že dve sú fajn, ale tri sú rodina. Tak máme tri...
Keď sa narodilo, boli ste asi na Slovensku, alebo...?
- Bol som v Bratislave a pôrod som už nestihol. No bol som pri narodení toho predošlého a tam som si to užil.
Aký to bol zážitok?
- Zážitok je to obrovský, ale je to hrôza. Raz som si k žene priľahol a oni sa ma pýtali: "Je vám zle?" A ja že nie, len, preboha, už rýchlo robte. Je to masaker. Mal som o ženu neskutočnú starosť, trápila ma jej bolesť a moja neschopnosť pomôcť jej.
Aký ste otec?
- Deti ma majú radi, tak si myslím, že dobrý. Dokonca už aj tie najstaršie ma majú rady.
Hnevali sa na vás kvôli rozvodu s vašou prvou manželkou, herečkou Janou Šulcovou?
- Nebolo to pekné obdobie, ale snáď sa nehnevali a pochopili to. Jedna z dcér mi dokonca vtedy povedala, aby som už šiel, lebo to nemá cenu. Nebral som to ako urážku, ale ako úľavu, lebo sme sa rozchádzali 6 rokov. Myslel som si, že nie je možné prestať sa starať o rodinu. Riešením bolo, že som si druhú ženu našiel blízko, takže som to k nim nemal ďaleko. Ale boli to nepekné časy.
Stále je to bolestné spomínanie?
- Áno, preto na to radšej nemyslím. Navyše, ja som sa potom ešte raz oženil - z toho vzťahu mám 12-ročnú dcérku. A hoci so ženou vychádzame dobre, cítim, že nie je dobré, že nie som prítomný, keď naša dcéra vyrastá. Snažím sa preto, aby stále, keď je to len trošku možné, bola u nás.
Všetky vaše deti sa teda stýkajú?
- Áno.
Čo tie najstaršie dcéry...
- Tie sa o mňa starajú a požičiavajú mi peniaze. (Smiech)
... a čo povedali na to, že máte ďalšie malé deti?
- S Vendulkou sa kamarátia, ale keď som mal s predošlou ženou dcéru, nebolo im to príjemné. Ďalšie deti už prijali v pohode a teraz ich dokonca všetky berú na prázdniny.
Cítite sa pri malých deťoch stále mladý?
- Do 55-ky to šlo, ale teraz už mám z toho trošku "vietor". Už ma bolia kolená a bojím sa, aby som to fyzicky zvládol. Ale verím, že deti ma nenechajú "uschnúť", že s nimi budem stále musieť hrať futbal, venovať sa im, a tak nebudem mať čas zostarnúť.
Ženy sa zvyknú starnutia báť. Bojíte sa aj vy?
- Sám by som sa starnutia nebál, ale bolo by mi ľúto, keby si ma deti neužili. Chcel by som byť fit aspoň do ich 20-ky, teda do mojej 80-ky.
Čo by ste chceli svoje deti naučiť a dať im do života?
- Hlavne by som z nich chcel vychovať dobrých, slušných, milých ľudí a nie nevychovaných parchantov.
Ozaj, čo naučil život vás?
- Že je dosť tvrdý a ťažký. Kým človek umrie, musí si toho toľko vytrpieť, až hrôza. Prečo nemôžeme žiť v pohode až do dňa, kým to s nami sekne a dovidenia? Keď som predtým videl ľudí, čo krívajú, vravel som si, že zrejme majú nejakú fyzickú vadu, ale nevedel som, že to tak príšerne bolí. Život je krutý. Fyzicky, aj duševne.
Čo bolí viac - fyzično alebo duševno?
- Fyzično človek cíti, ale duševná bolesť je omnoho horšia a neexistujú na ňu žiadne liečebné kúpele. I keď ja verím heslu - v zdravom tele zdravý duch.
Ako ste sa teda starali o svojho ducha?
- Chodieval som bicyklovať. Alebo lepšie povedané - na bicykli som trošku unikal, hoci som realite napokon aj tak neunikol. Chlapi v 40-ke skrátka začínajú znovu bláznieť. Majú pocit, že treba vyskúšať, či by to nešlo aj inak. Dolieha na nich pocit, že sú vo veku, keď je hmla pred nimi, aj za nimi...
Ak by ste mohli vrátiť čas, rozvádzali by ste sa ešte raz?
- Ak by som mal vtedy ženu, ako mám teraz, tak už asi nie. Navyše, ľudia spolu žijú a o živote nevedia vôbec nič. Človek teoreticky dospieva v 18-ke, 20-ke, ale pravda je taká, že vtedy vie o živote pramálo. Ja som si myslel, že budem čo-to vedieť aspoň po 30-ke. Ale ani vtedy som nevedel. Možno, keby sme vtedy boli s mojou prvou ženou takí múdri, ako sme boli neskôr, tak by sme sa nerozviedli. Ak by som vtedy vedel, že keď mi na tom druhom niečo vadí, tak je to vlastne moja vina a nevyčítal to druhej strane...
Takže zlyhala komunikácia?
- Áno. Koľkokrát som vravel, že sa v školách učí násobilka a rôzne poučky, no prečo sa neučí nič o živote? Viem, že mladí by tomu nerozumeli a zdalo by sa im, že sú to hlúposti, ale potom by to ocenili.
Svoje dcéry ste vyzbrojili do života aj takýmito radami?
- Prvé dve sa vyzbrojili samé tým, čo videli doma. Tá 12-ročná je so mnou málo, takže na ňu mám malý vplyv, ale najmladšie deti chcem zasvätiť aj do partnerských vzťahov. A chcem ich viesť k prírode. Aby sa stali záhradníkmi a na všetko ostatné sa vykašľali.
Prečo?
- Lebo to jediné nás môže zachrániť. Ak nebudú stromy, nebudú ani ľudia. Neviem, či si to niekto uvedomuje, ale to, kam sa to rúti, a tie neuveriteľné fofry posledných rokov ma strašia.
No tiež sa vás týkajú.
- Týkajú. A som tomu veľmi nerád.
Keby ste mohli žiť podľa svojich predstáv, ako by to vyzeralo?
- Bol by som záhradníkom. (Smiech) Staral by som sa o stromy, chránil ich. Určite by som nebol hercom, pretože je to neustály stres. A čím je človek starší, tým je to horšie. S každou rolou si človek musí niečo dokazovať, pretože si navráva, že teraz sa už prevalí, že je zlý. Vravievam si, že túto rolu neurobím, neviem, ako na to. Ťažko sa aj dorozumievam s ľuďmi. No pred rokom som robil veľmi ťažkú hru vo dvojici, mesiac sme lúskali len scenár a potom prišiel americký režisér, ktorý bol taký úžasný, že som si povedal, že presne pre to človek ostáva pri tomto povolaní. Okrem toho, viem, že hoci by som rád žil na dedine a živil sa tam, nebol som tak vychovaný a nedokázal by som sa uživiť. Takže túžba byť záhradníkom je iba sen.
Vedeli by ste bez herectva žiť?
- Myslím, že áno. Herectvo robím kvôli peniazom...
Kvôli ničomu inému?
- Momentálne si neviem predstaviť, aké by to bez herectva bolo, či by sa mi cnelo, alebo nie. No divadlo sa dá robiť krásne a úžasne, keď je spolu 10 ľudí, ktorí cítia a myslia rovnako. Ale je veľmi ťažké dať takú partiu dohromady. Párkrát sa to podarilo, no inak je to skôr o tom, že vám niekto niečo prikazuje, do niečoho vás núti. Aj tu som mal pár problémov, no nemohol som ich ventilovať, lebo ako by to vyzeralo, že príde herec z Čiech a hovorí, že takto to nechce, alebo že hento niekto myslí zle?
Ste pri práci diplomat?
- Dokážem byť diplomatický, ale v domovskom divadle sa občas nezdržím. Nedokážem totiž robiť veci, ktoré nie sú "moje". Musím vychádzať na javisko s tým, že s týmto súhlasím a toto si myslím. A keď príde režisér, ktorý vás od začiatku opravuje a dáva vám najavo, že to robíte zle, inak, ako chcel on, tak je to hrozný pocit. A potom zas príde režisér, ako ten americký, ktorý vám všetko chváli, poradí vám a vedie vás spôsobom: "Nemyslíte si, že tu by ste mohlil...?", ja to vyskúšam a on povie: "Urobili ste to fantasticky a to, čo ste tam vymysleli, je perfektné." Vtedy by sa človek aj rozkrájal a je rád, že je tam.
Potrebujete občas potešiť svoje mužské ego?
- Potrebujem pochvalu. Na javisku, aj v živote. Musím vedieť, že to, čo robím, sa niekomu páči a potom budem pokračovať...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
