priam nepriama úmera. Či je deficit tri percentá alebo 10 percent HDP, ľudí vôbec nevzrušuje, lebo väčšina si nevie predstaviť ani deficit, ani HDP. A menšina, ktorá by vedela, už dávno rezignovala, keďže tuší, že psí hlas do neba nedoletí a na rozpočet majú asi taký vplyv ako na vlastníctvo morského dna v Arktíde. To, aký je rozdiel medzi päťdesiatimi a piatimi miliardami Sk, je pre občana väčšia abstrakcia, ako Hlava plešatého muža od Picassa (či globalizácia od Fica - hahaha). Pre väčšinu jeho absolventov slovenského školstva je najvyššia rozumom uchopiteľná cifra jeden milión. To je prostredie, v ktorom kvitne politikom orgován a zostavovať rozpočty je malina. Lebo čo je na veci vôbec najkrajšie, najatraktívnejšie a dáva ich životu zmysel - rozdeľujú vždy cudzie peniaze. To sa krásne žije.
Keby návrh rozpočtu, ktorý v stredu zverejnilo ministerstvo financií, nepočítal so schodkom 24 miliárd, ale 240, s národom to nepohne, do ulíc nepôjde, lebo nemá čas ani znalosti na sledovanie tejto alchýmie. A ešte nestratil, azda, akúsi elementárnu dôveru, že nejako extrémne nás politika nepodvedie. (Len trošku, čo sa dá vydržať.) To je základ, takpovediac prvý pilier kolobehu verejných financií. Takzvane odborný zvyšok, teda či zobrať miliardu z jednej kôpky a prehodiť na druhú, nedajbože na tretiu alebo úplne inú, si už dohodnú medzi sebou koaličná rada, vláda, lobisti všetkého druhu i pôvodu a parlament. "Zásadné" spory, či pridať nad rámec návrhu napr. pôdohospodárstvu, alebo zdravotníctvu, eventuálne Gallisovi na hádzanú, či Tomanovej na pôrodné, teraz zahltia verejný priestor. Ekonomické redakcie všetkých novín už pripravujú tematické strany so vzrušujúcim čítaním, že kto dostane menej ako vlani a kto zarobí. Analytici sa zhodnú (ako vždy), že schodok pod tri percentá je dobrý, mohol byť síce aj "ambicióznejší", ale vďaka Pánu Bohu aj za to, veď vládne Fico, takže dobrý rozpočet je každý, ktorý neohrozuje euro. Dvakrát Mečiar a aspoň raz Slota vyhlásia Počiatkovi (Ficovi) akože vojnu a vydajú ultimáta (napríklad, že pohrebné je absolútna priorita, lebo dovtedy nebude na Slovensku motivácia umierať, kým sa musí človek hanbiť, že nemá ani na truhlu), ale po troch štyroch koaličných radách zavládne konsenzus a pohoda. Až nám tento jesenný rituál, ako za Dzurindu i vlani, preletí nad hlavami, týždeň pred Vianocami (ako vždy) parlament rozpočet schváli všetkými koaličnými hlasmi. V znení, ktoré bude po všelijakých úpravách zaručene horšie, ako to, čo včera vyvesil Počiatek na sieť.
V ovzduší zamorenom exhalátmi typu "vypukol boj o budúcoročné miliardy", "rozpočet pre náš rezort je sabotáž" (Jureňa), či "menej pre farmárov, viac pre prvonarodené deti" (STV), je pre občana, ktorý hostinu platí, podstatné iba jedno: V situácii bezprecedentného ekonomického rastu, aký potrvá možno ešte dva roky a dlho sa nezopakuje, zvyšuje štát a celý okruh verejných financií zadĺženie nás a našich detí o ďalších 24 miliárd Sk. Deje sa tak po tom, čo samostatná Slovenská republika hospodári 15 rokov s deficitom, ktorého kumulovaný objem dosiahol v tejto chvíli 600 miliárd Sk. Nielen každý ekonóm, MMF a OECD, ale po novom už aj Európska komisia vám povie, že v rastovej fáze ekonomiky je dusenie dlhov povinnosť, lebo pri nízkom raste, v stagnácii či recesii niet z čoho. Námietka, že deficit sa predsa znižuje, je v situácii 9-percentného rastu absurdná, pretože sa zároveň zakladajú nové nároky, ktorých základná vlastnosť spočíva v tom, že sú odňateľné iba za cenu politických obetí, aké vlády podstupujú iba vtedy, keď sú na pokraji bankrotu (pozrite sa do Maďarska, ako kvília, a to je len začiatok), resp. krok pred krízou (Česko). Rok 2008 bola posledná príležitosť, ako vyrovnať rozpočet či preklopiť ho do prebytku. Lepšia už nepríde, pohodlnejšie fiškálne východiská, ako Fico v roku 2007, tu cez jednu generáciu žiadna vláda mať nebude. To je zákon hospodárskych i politických cyklov, proti ktorému niet odvolania.
Aby bolo jasné: Aj po Dzurindových reformách dokázalo Slovensko vyprodukovať za rok 2006 piaty najvyšší deficit v EÚ. Hoci mnohé krajiny stoja pred nutnosťou hlbokých reforiem, jedenásť (!!) štátov únie dokázalo zoškrtať výdavky tak, že dosiahli vyrovnané resp. prebytkové rozpočty, pričom mimo Estónska nemali zďaleka také rasty HDP ako Slovensko. Z tohto pohľadu je prognóza z trojročného rozpočtu, teda deficit 0,8% HDP v roku 2010, pätnásťkrát väčší škandál ako kauza Privilégium.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
