politiky i intelektuálnych kruhov hlásatelia takpovediac "nenaplneného odkazu" (v horšom prípade "ukradnutej revolúcie") a presviedčajú, že sme chceli niečo iného, než čo sme dostali. Okolo 21. augusta, ktorý je práve dnes, sa zase celebruje Alexander Dubček falzifikuje sa história, ktorou nie je len rok 1968 a vstup tzv. "spojeneckých vojsk", ale i udalosti, ktoré sa udiali neskôr.
Treba súhlasiť s Ivanom Gašparovičom, ktorý si neodpustil vyhlásenie, že "je úlohou nás všetkých, aby sa na august 1968 nezabudlo a aby aj budúce generácie poznali pravdu o tomto významnom medzníku slovenských dejín". S tou korekciou, že poznať treba pravdu, a nie útržky pravdy, napr. o vstupe vojsk tzv. Varšavskej zmluvy. Okupáciu ruskými (a ďalšími) vojskami, ktorým stačilo 24 hodín na obsadenie celého štátu, a desiatky ich obetí (len na Slovensku), si pripomínať, samozrejme, treba. Ale bez napr. mystifikácií, napr. že "znamenala koniec nádejí na socializmus s ľudskou tvárou", resp. "tanky pochovali rodiaci sa socializmus s ľudskou tvárou" (STV). Sú to bludy jednoducho preto, lebo také čudo, ako si vymysleli vtedajší reformní komunisti, nikde nikdy ani predtým, ani potom nevideli. Keby, teoreticky, Rusi Československo neobsadili, tzv. Pražská jar by skôr neskôr vyústila buď do klasickej demokracie západoeurópskeho typu, alebo sa zvrhla späť do tvrdej diktatúry. Nič medzitým, žiadny "socializmus s ľudskou tvárou", teda vláda jednej strany a zároveň napr. sloboda prejavu bez cenzúry, neexistuje. Sú to nezlučiteľné pojmy a podsúvať ľuďom, že v ČSSR sa pod vedením Dubčeka odohrával akýsi historický demokratizačný proces, ktorý zmarila okupácia, je blbosť a lož.
Rusi urobili len to, čo bolo v logike ich imperiálnej moci. Fakt je ten, že pri vtedajšej medzinárodnej situácii, keď veľmoci rešpektovali vzájomné delenie sfér vplyvu (viď Maďarsko 1956), bol tzv. obrodný proces od začiatku odsúdený k zaduseniu. USA (prezident Johnson) boli plne pohltené vietnamskou kauzou a vlastnú politiku v Európe, ako Reagan o 20 rokov neskôr, nemali ani v päte. Otázkou bolo len to, že ako dlho vydrží Brežnevovi trpezlivosť mesiac, dva, či nebodaj rok. Z tohto hľadiska bola celá Pražská jar čosi ako veľký flám detí, ktoré rodičia na chvíľu pustia z dohľadu, alebo Woodstock kvetinových detí v marihuanovom opare. Myši mali bál, lebo kocúr "nebol doma". Pointa je tá, že socialistická ČSSR nebola zvrchovaným štátom, ktorý si rozhodoval o smerovaní svojho vývoja ani pred vstupom "varšavských" armád. Dvadsiateho prvého augusta 1968 to Brežnev domácim komunistickým miestodržiteľom len akoby pripomenul.
Že to bolo presne tak a nie inak, dosvedčujú historické záznamy. Brežnev hrozil inváziou už od apríla 1968 a po "zmierovacej" schôdzke v Čiernej nad Tisou v júli oznámil svoje definitívne rozhodnutie v telefonickom rozhovore priamo Dubčekovi 13. augusta. Náš hrdina Pražského jara mu odpovedal: "Urobte všetky opatrenia, ktoré považujete za správne". Tak presne toto. Netrvalo ani týždeň, a "opatrenia", na ktoré sa "bratské vojská" v rámci "bojového cvičenia" pripravovali, boli urobené. Dubček, na ktorého hrob dnes Fico a zástupy iných falzifikátorov dejín položí kvety, bol teda o invázii vopred informovaný a pred verejnosťou do poslednej chvíle zatajoval, čo hrozí. A potom podpísal, spolu s ďalšími reformnými súdruhmi, tzv. Moskovské protokoly o kapitulácii.
Ak sa tento podpis dá historicky hodnotiť ("ospravedlniť"??) ako nutnosť voľby menšieho zla (záchrana vlastnej kože), tak iný autogram, konkrétne pod opatrením Federálneho zhromaždenia, ktoré legitimizovalo represívny zákrok voči demonštrantom proti okupácii o rok neskôr, Alexandra Dubčeka historicky totálne znemožňuje. Komunista bol a komunistom zostal. S brutálnym násilím voči státisícom v uliciach Prahy, Brna i Bratislavy, s desiatkami ranených a mŕtvych, už veru nemali Brežnev ani jeho okupačné vojská nič spoločné. Boli to československí policajti, tzv. Ľudové milície a regulárna armáda, ktorá bola povolaná, čo vystúpili proti vlastným občanom s posvätením najvyššieho komunistického vedenia, ktoré bolo v podstate ešte totožné s "reformátormi" spred roka.
Odsúdenie ruskej okupácie s rôznymi dodatkami o "zastavení obrodného procesu", čoho sme svedkami aj teraz pri príležitosti 39. výročia, je augustový rituál politikov a verejných činiteľov. Účelom je udržiavať "dubčekovský" mýtus, celebrovať reformných komunistov, zahmliť a odvrátiť pozornosť od viny hrdinov "pražskej jari", ktorí príčinlivo kolaborovali s Brežnevom pri nastoľovaní základov normalizácie v nádeji, že azda sa im podarí udržať pri moci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
