republiky, Poľska, Maďarska, Bulharska. Zúčastnilo sa na nej 27 divízií, čo bolo 500 - 600 tisíc mužov, 800 lietadiel, 6 tisíc tankov, 2 tisíc diel a špeciálne raketové jednotky.
Tí, ktorí sa v Košiciach zobudili do 21. augusta plného tankov a boli z nich zmätení, lebo nevedeli, čo má znamenať ich prítomnosť aj so sovietskymi vojakmi majú ten deň v pamäti. Spomínajú na to, ako v parku medzi stromami pred nemocnicou na Moyzesovej vyryli ich pásy hlboké ryhy do trávnika, do asfaltu cesty a chodníkov v meste i na vtedy novom sídlisku Terasa. tí, ktorí zažili tento šok, teraz spomínajú na to, ako sa zľakli paľby z guľometov, keď prechádzali Pribinovou ulicou pred poisťovňou a tam si ľahli na zem, aby ich nezasiahlo. Dlho boli diery po paľbe na osemposchodovej budove pri terajšom Dargove. Električky nepremávali, lebo vztýčené hlavne diel z idúcich tankov strhli troleje na Hlavnej (vtedy tam nebola ešte pešia zóna) aj na Štúrovej. V tom čase bol terajší hotel Slovan rozostavaný a paralelne s chodníkom ulice boli nachystané pre stavbárov tehly. Tvorili akoby múr. Pred ním stáli ľudia, podaktorí v nemom úžase pri pohľade na stojace množstvo tankov na ceste, na jazdnej dráhe električky. Podaktorí kričali, držiac v rukách tehlu, mieriac ňou do tých oceľových oblúd usporiadaných za sebou v konvoji, smerom na Štúrovu. Nad mestom, v miestach terajšieho sídliska Dargovských hrdinov, aj pred odbočkou do Bystea-Zdoby ich totiž stálo niekoľko. Na tanky, ktoré išli popri Pereši, hádzali ľudia kamene, repu, ktorú narýchlo povytrhávali zo zeme, na sídlisku Terasa poliali sovietske auto benzínom a zapálili. Paradoxné bolo to, že na Námestí osloboditeľov stáli tanky vedľa pamätníka padlým sovietskym vojakom v 2. svetovej vojne, ktorí tam boli aj pochovaní. Podobne, ako to robia artisti, vyšiel k vrcholu pamätníka muž, ktorý naň pripevnil sovietsku štátnu vlajku s domaľovaným hákovým krížom. Pomedzi ľudí na chodníku sa predierali matky s deťmi v kočiaroch, aby sa dostali do bočných ulíc. Inštinktívne mierili do obchodov nakúpiť nejaké potraviny, lebo tanky neveštili nič dobré.
S dopravou zo sídliska Terasa to bolo v šesťdesiatomôsmom celkovo horšie ako v meste, ľudia boli odkázaní na autobusy. Rozostavaná bola aj nemocnica a keď sa matky s kočiarmi chceli rýchlejšie dostať do starého mesta, chodili pešo po udupanom chodníku na mieste, kde je teraz cesta a premávajú po nej autobusy MHD. Vtedy neboli na Terase ani obchody, okrem jedného, provizórneho obchodného centra v prízemnej budove. V ňom sa hneď vypredala múka, cukor, chlieb, takže ženy išli nakupovať dole kopcom popri stavbe nemocnice na Karpatskú ulicu, kde museli aj s deťmi vystáť dlhý rad. Každá sa snažila kúpiť trvanlivú salámu a chlieb aspoň na niekoľko dní, aby bol uložený v chladničke. Pred každým potravinárskym obchodom a mäsiarstvom v odľahlejších častiach mesta sa vytvárali dlhé rady. každý sa strachoval, čo bude.
Z rozhlasu mali niektorí informácie o tom, čo sa vlastne deje a tie sa potom podávali ústne ďalej. Stále sa opakovalo slovo "kontrarevolúcia", proti ktorej nám prišlo poskytnúť púť bratských štátov internacionálnu pomoc. Komolenou ruštinou sa Košičania pokúšali niektorým mladým vojakom, ktorí na Moyzesovej vyliezli z tanku a chceli sa napiť vody, vysvetliť, že nemáme žiadnu kontrarevolúciu, ale márne.
Bolo neuveriteľné, ako rýchlo dokázali Košičania oblepiť výklady obchodov na Hlavnej plagátmi, letákmi, výzvami. Večer ich bolo plné mesto. Nik z tých, ktorý ich narýchlo vyrobil, sa nebál, že by za to mohol byť potrestaný. Aj v ďalších dňoch, keď už bola pomenovaná prítomnosť ozbrojených síl v celej republike zrozumiteľne - že je to invázia, okupácia - sa objavovali podľa politického vývoja básničky, pesničky, veršovačky, koláže. Ukážky niekoľkých vidíte na ilustračných obrázkoch. Ľudia nosili na šatách odznaky s portrétom Dubčeka a vtedajšieho prezidenta Svobodu s trikolórou. Optimisti si mysleli, že to bude vojenské cvičenie, realisti a pesimisti rátali s najhorším. Tri kreslené obrázky a koláže sú ich okamžitou reakciou na vpád armád piatich štátov.
Čo bolo mesiac pred augustom
Tridsaťdeväť rokov, to je prvé obdobie na "dorastenie" ďalšej generácie. Tá vie alebo nevie o auguste 1968 z rozprávania svojich blízkych, či z dejepisu ako o akejkoľvek inej udalosti v našich dejinách. Mnohí pamätníci boli postihnutí dôsledkami, ktorými trpeli celé ich rodiny a dodnes sa cítia ukrivdení. Tým, ktorí tieto udalosti nezažili, alebo ešte neboli na svete, i tým, ktorí ich pamätajú, pripomíname:
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy násilne ukončila obrodný proces v spoločnosti a nastolila politiku tzv. normalizácie. Jej podstatou bola ústretovosť voči požiadavkám Sovietskeho zväzu a odstránenie demokratizačných pozostatkov tzv. "jari 1968". Nastali čistky, kádrové zmeny, upevnenie konzervatívnych komunistických síl, ktoré mali oporu v Moskve, zavedenie cenzúry, emigrácia do západných demokratických krajín, odvádzanie ľudí od verejného diania, "maľovanie" budúcnosti materiálneho nadbytku.
Máloktorý Košičan očakával taký zvrat, aký sa začal 21. augusta. Veď mesiac predtým vítali v meste Alexandra Dubčeka, ktorý ako vtedajší prvý tajomník ÚV KSČS prišiel na mimoriadnu krajskú konferenciu komunistickej strany do Košíc. Ľudia verili v pozitívne zmeny v politike aj ekonomike, ktorých nositeľom bol Dubček. Ako odozva na odklonenie ČSSR od línie štátov Varšavskej zmluvy bol list účastníkov varšavskej schôdze Ústrednému výboru KSČS. (Na tejto schôdzi sa Československo nezúčastnilo.) V ňom vyjadrujú "hlboké znepokojenie" nad vývojom udalostí v ČSSR, ktorej hrozí, že reakcia podporovaná imperializmom, zvedie krajinu z cesty socializmu, čím ohrozí záujmy celej socialistickej sústavy. V odpovedi predsedníctva ÚV KSČS sa okrem iného uvádza, že: "KSČS sa opiera o dobrovoľnú podporu ľudu a neuskutočňuje svoju vedúcu úlohu tým, že vládne nad spoločnosťou, ale tým, že najoddanejšie slúži jej slobodnému, pokrokovému socialistickému rozvoju. Svoju líniu nemôže prebojovávať nariaďovaním."
V júli prehovoril Dubček k občanom ČSSR v rozhlase a televízii, poďakoval sa za dôveru, ktorá pomáha slúžiť spravodlivej veci. Potom nasleduje rokovanie ČSSR - ZSSR v Čiernej nad Tisou, po prílete našich predstaviteľov do Košíc. Po štyroch dňoch rokovania v Čiernej nad Tisou (ešte jedno malo prebiehať v Bratislave) Dubček vyhlásil "Svoje vlastné záležitosti si budeme riešiť sami."
Žiaľ, riešili ich iní. Prišiel 21. august 1968.
Autor: ----NEZABUDNITE-----
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
