také chyby, ktorými by vo vyšších dávkach neboli nakazení iní straníci (klauni). Keď sa prejavia, vo vzduchu nevisí intelektuálny či morálny škandál, nie sú celkom zaháčkovaní vo vplyvových sieťach a majú predstavy o svete, ktoré zviditeľňujú (povedať, že presadzujú, by bolo veľké zveličenie), vcelku autonómne. Bonusy, ktoré majú k dobru, však znamenajú len toľko, že ak vystúpia s vlastnými iniciatívami, treba si dať zvláštny pozor, keďže o prvoplánové nezmysly ísť nevyhnutne nemusí.
Pravda, návrhy na zvýšené právomoci samospráv pri regulácii hazardu (Minárik), či stará známa trestná zodpovednosť právnických osôb (Lipšic), sa dajú odbaviť aj heslom Che Guevarru No passarán (NEPREJDÚ)! A hotovo. To garantuje sám Mečiarov dvorný papagáj Urbáni, keď oznamuje, že "HZDS nepodporí žiaden zákon, ktorý do parlamentu predloží KDH". Pre istotu. Niet nad konštruktívnu politiku. Zápletka však môže nastať, keď idey KDH implantujú koaličné kluby, čo nie je vylúčené.. Napr. taká Radičová už má skúsenosť.
Myšlienka regulovať hazard na úrovni obcí je stará ako delenie kompetencií medzi štát a samosprávy. Čisto pragmatická slabina takejto úpravy je riziko, že uplatnenie reštriktívnych právomocí tu či inde môže viesť k vytvoreniu napr. Las Vegas nad Bodrogom, ktoré vyrastie tam, kde benevolentnejšie zastupiteľstvo dá prednosť zisku pred "morálkou". Ak sú teraz negatívne efekty rozložené takpovediac rovnomerne, Slovensko by sa rozdelilo na obce "čisté" a brlohy neresti, kam by sa logicky sťahovali podnikatelia i závislí hráči z miest, odkiaľ by ich vykázali. Niežeby prax vo svete nepoznala rôzne regulačné nástroje, trebárs i v rukách obcí a miest, fakt je ale ten, že o nižšom obrate hazardu v krajinách s prísnejšou legislatívou neprichádzajú žiadne dobré správy. Prohibícia ešte nikdy nikde neviedla k potlačeniu javu, len k vytlačeniu do iného kraja (štátu), či do zóny šedého resp. čierneho podnikania, odkiaľ sa nevyberajú ani dane, len zločin sa sofistikuje.
Pragmatická námietka číslo 2 je v domnienke, že príležitostí na rozvoj komunálnej korupcie je akurát dosť aj bez perzekúcie hazardu. Ak to trochu preženieme, výpalné od prevádzkovateľov za to, že ich nezakážu, by zastupitelia inkasovali ako pravidelnú odmenu z mimorozpočtových zdrojov. Filozofický problém s návrhom KDH je v epidemicky sa širiacej predstave, že všade tam, kde politici (KDH) objavia nejaký problém či čosi, čo oni za problém považujú, sú povinní zasahovať a vstupovať ľuďom do života. Je nesporné, že hazard, resp. závislosť na ňom, je príčinou mnohých rodinných či sociálnych nešťastí. Presne tak ako manželská nevera, závisť, zlosť, fajčenie, automobilizmus či priebežný pilier dôchodkového systému. Predstava, že politici (štát) majú ľudí chrániť pred vlastnými neresťami a chybami, ktorých sa v živote dopúšťajú, je klasický príklad porekadla o dobrých úmysloch, ktorými je dláždená cesta do pekla. Kádeháci sa vedia napr. krásne sťažovať na rozklad rodiny, ale nech sa nečudujú, keď každým hlasovaním, každým návrhom v parlamente vštepujú ľuďom, že nenesú zodpovednosť za vlastné životy. Celkom pod čiarou, názor pána Minárika, že "hazard neprináša fakticky nič pozitívne (...)" si zaslúži sám osebe veľkú polemiku. Hazard môže rozvíjať aj veľmi pozitívne črty osobnosti. Ale to je už ozaj odťažitá téma a väčšiny klientely slovenských kasín sa netýka.
Trestná zodpovednosť firiem je stará téma. Ktorú, treba povedať celkom vážne, podporuje EÚ a v legislatíve ju má už mnoho štátov. Ako piata hlava bola prítomná aj vo veľkej novele Trestného zákona, ktorého presadenie bolo najväčším funkčným úspechom ministra Lipšica, avšak za tú cenu, že práve postihovanie právnických osôb z návrhu vypadlo. Už len kvôli EÚ by sa agenda vracala do hry zrejme aj bez KDH. Tu je každá rada drahá. Argument, že za abstraktnú zodpovednosť kolektívnych orgánov sa skrývajú zámerne protiprávne rozhodnutia, čo znemožňuje postih konkrétnych jednotlivcov, je správny. Problém je v zneužiteľnosti paragrafu, na čo poukazujú podnikatelia, ale principiálne aj v tom, že nástroje kriminalizácie rozširuje štát len preto, lebo jeho orgány činné v trestnom konaní nepracujú efektívne ani pri existujúcich zákonoch. Namiesto toho, aby za vyberané dane ponúkal štát primerané služby, politici vymýšľajú spôsoby na rozširovanie svojej moci. Spôsoby, ktoré, pri všetkej úcte k EÚ, sú v spore so základnou logikou, že právnická osoba je fikcia, nie živý človek s vedomím zodpovednosti. Ale fajn toto sa bude diskutovať ešte na širšom pléne, než je KDH. Aspoň nastoľujú agendy, o ktorých sa oplatí premýšľať .
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
