pomery skvelého hráča. Rodák zo Spišskej Novej Vsi sa stal v uplynulom roku najlepším slovenským volejbalistom. A to mal len dvadsaťdva rokov! Skúsenosti ešte len získava a predsa má toho za sebou viac ako dosť. Zbieral ich v slovenskej extralige, potom v najvyššej súťaži v Česku, nasledovala belgická liga a v drese Knack Roeselare už hral v prestížnej Lige majstrov. Ogurčák je akoby magnetom na úspech. Uznajte, v Púchove bol pri dvoch majstrovských tituloch. Potom sa stal šampiónom v Česku v drese Kladna a v uplynulej sezóne aj v Belgicku. Až to tak vychádza, že kto ho angažuje je na najlepšej ceste za zlatom...
Od malička sa rád hýbal. Ale neskúšal to najskôr pod vysokou sieťou. Chvíľu bol v tom, že kariéru bude robiť pod deravými košmi. "Basketbal som hral v Spišskej Novej Vsi od desiatich rokov. Bol som majstrom Slovenska medzi žiakmi. Nastupoval som na krídle, ale aj pod košom. V štrnástich som však s basketbalom skončil. Dal som sa na volejbal," vracia sa Fero k začiatkom. Dnes je jasné, že to bola šťastná voľba, hoci ani basketbalista nemusel byť len priemerný. S výškou 197 centimetrov by sa nestratil ani pod deravými košmi, no sám tvrdí, že by to isto nedotiahol tak ďaleko.
"K volejbalu ma tak trochu navigoval aj otec. Hral druhú ligu. Občas som si s nimi ešte ako basketbalista chodil zatrénovať. V štrnástich ma vzali do Trenčína na Osemročné športové gymnázium. Tam som sa začal naozaj venovať volejbalu. Vlastne ani neviem či som sa vtedy toho prechodu bál. Do Trenčína sa som dostal aj tak trochu náhodou. Ale vzali ma tam."
Stal sa z neho razantný smečiar, k tomuto postu ho to doslova priťahovalo. "Zo začiatku som na športovej škole musel prejsť všetkými miestami. Ale smečiar je podľa mňa najatraktívnejší, lebo je najčastejšie v kontakte s loptou. Týka sa ho príjem, útok, blok."
Z Púchova utiekol
Za dva roky už hral v najvyššej seniorskej súťaži. Premiéru v extralige si odkrútil v drese Myjavy. "Ale nastúpil som len na jediný zápas, aj to som striedal. Mal som šestnásť. Hráči Trenčína mohli vtedy hosťovať v akomkoľvek klube, ak sa niekto ozval, tak sme šli. Potom som to v piatich stretnutiach vyskúšal v Humennom. A hral v základe. No a následne prišla možnosť odísť do Púchova. Ešte som nemal skončenú školu, takže s odchodom som nerátal, no v Púchove sa zranili viacerí hráči a tak mi dali šancu. V ambicióznom klube som rovno skočil do základnej šestky. Po pol roku už oslavoval majstrovský titul," popisuje slovenskú volejbalovú genézu.
Titul získal Púchov aj o rok na to a už s výrazným rukopisom mladého Ogurčáka. No po roku a pol balil kufre. "Nechcel by som dnes hovoriť niečo zlé, vyťahovať veci z minulosti. Ale klub mal problémy, nemal peniaze a všetci hráči chceli odísť. Ja som mal ešte zmluvu, no ušiel som do Odolenej Vody, ktorá sa potom presťahovala do Kladna. Tri či štyri mesiace som nehral. Nakoniec sa kluby dohodli. Vyplatili za mňa 800 tisíc českých korún a ja som mohol konečne hrať. Ako hráč Odolenej Vody som bol najskôr v Kladne na hosťovaní. Zachraňovali sme sa v lige. Ale v ďalšej sezóne už získali titul. No a v tretej sme sa dostali do finále. Zmluvu som mal aj ďalej, ale za dverami boli Belgičania. Sledovali ma už dlhšie. Ozvali sa dávno predtým, ako som z Kladna odišiel. Situácia z Púchova sa zopakovala. Mal som ešte kontrakt, no nechcel som ostať. A Roeselare ma vyplatili, teda vyrovnali sa s Kladnom."
Belgická serióznosť
Vedel prečo chce odísť. Jednak za lepšími podmienkami, ale najmä do klubu, ktorý mal zabezpečenú miestenku v Lige majstrov. "Razil som teóriu postupných krokov. Ísť do stále do kvalitnejšieho tímu, ale tak, aby som sa tam aj uplatnil. Belgicko sa s Talianskom porovnať nedá, no ja som v prvom rade chcel hrať. Inde hráči zarábajú aj oveľa viac. No ja som v Belgicku spokojný. Ani drahšie kluby sa o hráčov nestarajú tak, ako v Roeselare. Stavajú na serióznosť, na prístupe k hráčom. Vedia, že si nemôžu dovoliť zaplatiť tie najväčšie esá. A ja fakt nemusím nič, len trénovať. Je o nás postarané. Dostal som auto, byt, tak tomu bolo od prvej minúty."
V Belgicku sa ešte viac naučil samostatnosti, aj keď už dávno si zvykol na to, že ho nik nedrží za ručičku. "Často si varím sám. Nemusel by som, ale prečo nie. Dostávame stravné lístky, chodíme do reštaurácií, no ja sa už celkom dobre orientujem za sporákom. Zo začiatku som experimentoval, teraz mám svojich 6 7 druhov jedál. Cestoviny stejky, kuracina. Samozrejme to všetko na rôzne spôsoby," pochválil sa. Zdokonalil sa aj preto, že uplynulú sezónu bol v Belgicku sám. "Priateľka Michaela Doležalová hrala vo Francúzsku v Le Cannet. Bola odomňa 1200 kilometrov, ešteže existuje internet, ten trochu maže vzdialenosti. Ale teraz to bude lepšie. Francúzsky Hainaut je predsa len bližšie, dve hodiny jazdy autom. Takže aspoň po víkendovom zápase sa uvidíme," pousmial sa Slovák, ktorý sa zahľadel do českej volejbalistky. Obrúčky síce ešte nekupuje, no vraj to cíti tak, že ide o životný vzťah. Ktovie, možno si raz nájdu pôsobisko v jednom meste. A to už nebude práca pre Ogurčákovho agenta. Lebo žiadneho nemá. "Zvládnem to aj sám. Keď ste vonku nejaký čas, tak sa zorientujete, vieme sa sám zastupovať. A keď aj čosi nevyjde, tak sa môžete hnevať len na seba."
V Lige majstrov sa chce učiť
V tíme úradujúceho belgického šampióna má zmluvu ešte na ďalšiu sezóna plus ročná opcia. Nateraz o sťahovaní nerozmýšľa. "Budeme hrať opäť Ligu majstrov a to je súťaž, ktorá mi dá veľmi veľa. Tam sa môžete učiť," vraví.
Roeselare sa v uplynulom ročníku prestížnej súťaže dostal prekvapujúco až do štvrťfinále. Až šokujúco vyradili ruský Belgorod. Zdolali aj francúzsky Pireus. Talianskeho majstra Maceratu už nepreskočili. Skrátka pre klub skvelá sezóna. A Slovák v drese Roeselare, aj keď patril medzi mladých hráčov, nebol zďaleka len do počtu. "Hrával som stále. To si cením. A teraz by som sa chcel vypracovať ba ústrednú postavu mužstva. To je môj cieľ," sebavedome vyhlásil. So spoluhráčmi by chcel pochopiteľne zopakovať parádnu jazdu v Lige majstrov a obhájiť aj belgický titul.
"Liga nepatrí medzi najkvalitnejšie v Európe, ale dva kluby sú tam kvalitné a vyrovnané. S Maaseikom to bolo napínavé v boji o titul do poslednej lopty. Séria sa skončila víťazstvom 3:2 na zápasy. V tom piatom rozhodoval až tajbrejk. Vyhrali sme ho 15:13, dramatickejšie to ani byť nemohlo." Zbierka titulov sa tak rozrástla. Bol pri štyroch v troch krajinách. Ak tak pôjde ďalej, do tridsiatky by mohol mať domácu vitrínu zapratanú. "Ešte by som chcel vyhrať ligu aj vo štvrtej krajine," prehodil vážnym hlasom.
Reprezentácia - skvelá partia
V reprezentácii sa cíti ako ryba vo vode. Aj kvôli partii aj kvôli tomu, že náročné zápasy berie ako výzvy. Už od mládežníckych kategórií bol zvyknutý na pozvánky do národného mužstva. Štartoval na majstrovstvách Európy kadetov v Česku (9. miesto), na svetovom šampionáte kadetov v Egypte (13. miesto). Zúčastnil sa majstrovstiev Európy hráčov do dvadsať rokov v Poľsku (7. miesto) a v rovnakej vekovej kategórii si zahral na svetovom šampionáte v Iráne (9. miesto). Dodnes ho škrie, že v Poľsku v kadetskej reprezentácii Slovensko nesiahlo na medailu. Bol totiž presvedčený, že v roku 2002 na ňu malo. Teraz je s viacerými rovesníkmi v seniorskom A tíme. A už len dni ráta do vystúpenia na majstrovstvách Európy v Petrohrade.
"Sme skvelý kolektív. To je to, čo nás do reprezentácie ťahá. Tam sa hrá pre tím, pre spoločný úspech. Už postup na turnaj do Ruska bol skvelá vec. S Chalanmi sme vyrastali spolu od pätnástich, je tam len pár starších hráčov, rozumieme si." Slováci sa pripravujú na vrchol sezóny. Vedia, že súperi v skupine Slovinsko, Francúzsko a Španielsko budú tvrdým orieškom. "Ale nie nezdolateľným. Slovinci však v poslednom čase naznačili, že išli dopredu míľovými krokmi. No s každým z týchto celkom môžeme hrať vyrovnanú partiu a vyhrať. Pravda s absolútnou špičkou môžeme dnes zvíťaziť, no nie pravidelne víťaziť. Do šiesteho až ôsmeho miesta by sme sa dosať mohli, no nie do prvej štvorky. To by sme rúbali privysoko."
Nie tak dávno chýbal v slovenskej zostave počas Final Four Európskej ligy, v ktorej Slovensko skončilo na treťom mieste. Stoplo ho zranenie kolena, no vraj to nebolo nič vážne. "Skôr som sa zľakol. To viete, po náročných sezónach, keď sa leto čo leto pripravujete pre reprezentáciu sa občas niečo ozve," pousmial sa mladý muž, ktorý sa chce baviť volejbalom ešte dlhé roky. Zarobiť toľko, aby si kúpil pekný domček, mohol sa venovať rodine.
