po slovenských mestách. Spevák a líder kapely Ďuro Podmanický (na snímke) sa s nami po košickom koncerte porozprával aj o novom albume.
Dospeli ste už od prvého albumu?
- Ten album sme nahrali, keď som mal 16 rokov. Čo k tomu dodať? Vtedy sa nám zdalo, že je to úžasné. No nerád už o tom rozprávam. Tie pesničky sú skrátka zlé. Dostal nás do rúk Juraj Kupec, veľmi milý producent, ktorý nám vtedy dosť pomohol, pretože sme fakt nevedeli hrať a on z toho urobil, čo vedel.
Prečo sa váš najnovší album volá 17 gramov?
- Najprv treba povedať, že na Slovensku určite komerčný úspech mať nebude. 17 gramov sa volá preto, že ľudia v tejto dobe si absolútne nevážia hudbu, berú ju ako nejaký tovar. My sme si dali aspoň tú námahu, že sme odvážili to CD. Z toho vznikol ten názov. Ľudia to berú ako konzum. Chodia po obchodných reťazcoch, kupujú si kadečo a lezú mi na nervy...
Čiže v obchodných reťazcoch sa váš album predávať nebude?
- Bude. Ja urobím všetko preto, aby sa to dostalo do každej domácnosti a budem to predávať. S týmto problém nemám. Chceme, aby to ľudia počuli, hoci sa to má predávať v stánkoch.
A tá dlhšia budúcnosť Cliché?
- No...my sme kamaráti, takže ak si za dva týždne v skúšobni zapálime a povieme si, že ak chceme vydať ďalší album, tak ho aj vydáme. Presne však povedať ešte neviem.
Aké kapely zo slovenskej hudobnej scény uprednostňuješ?
- Lavagance. To je podľa mňa veľmi dospelá kapela, ktorá tu nemá, čo hľadať. Mala by ísť preč, lebo tí ľudia to nepochopia. Mám rád Le Payaco, ale som na nich naštvaný, lebo sa rozpadli. Samozrejme Vetroplach. Aj Čisté tvary mám rád. Je to výborná martinská kapela. A potom sú tu také kapely ako No Name. Nemusím ich hudbu, ale viem, že sú to veľmi príjemní ľudia, v hraní jednoduchí a otvorení. On to veľmi pekne spieva a ja im celkovo verím, čo hrajú. Napríklad Nocadeň tomu neverím ani slovo. To je čistý afekt. Podľa mňa má strašne zlý hlas.
Čo tvoja vlastná budúcnosť?
- Študujem architektúru. Už som aj mal byť štvrták... No možno bude zo mňa architekt. My sme viac menej všetci v kapele študenti. Bubeník, basák aj trumpetista študujú, gitarista manažuje kapelu a trombonista učí na hudobnej škole.
Zatiaľ by ste sa neuživili čisto hraním?
- Čosi...(smiech). Na Slovensku sú iba vyvolení ľudia, ktorí sa tým uživia. Ich hudba stojí za za nič. Napríklad nechápem ako sa kapela Desmod mohla stať kapelou roka a Kuly spevákom roka. Aj keď sú to veľmi milí ľudia, páči sa mi ich vývoj, lebo hrali množstvo koncertov a obišli celé Slovensko trikrát. V to je veľká energia. Keď sa pozrieš na európske rebríčky rádií, sú tam kapely, ktoré sú ďaleko inde ako kapela Desmod. Ale za tým sú zase len rádiá, ktoré sa riadia nejakými peoplemetrami, ktoré nikdy nevystihnú vkus poslucháča. Hudba Desmodu mi pripadá veľmi stará a komerčná. Ničím zaujímavá. Jeho operný spev mi príde fakt vtipný. Aj keď hlas má dobrý, ale skrátka sa narodil v inom storočí.
Ozaj, čo si to mal za barokovú šatku na krku?
- Kúpil som si ju v Rakúsku. Nemá nejaký špeciálny symbol, iba sa mi to páčilo. Cítim sa v tom väčší frajer. A to je ďalšia vec. Dať si záležať na tom, aby tá kapela nejako vyzerala. Ľudia dôjdu na koncert, ktorý je svojím spôsobom aj divadelné predstavenie. Preto som sa snažil urobiť inak aj scénu, aby tí ľudia na pódiu vyzerali trošku ináč.
Všimla som si, že máš rád aj nejaký ten pokec medzi pesničkami...
- To neriešim. Tak to príde. Napríklad dnes to bolo veľmi chabé. Ale zvyknem si sadnúť na pódium a debatovať s ľuďmi. Vysávam z nich energiu. Pýtam sa ich, či to nie je nuda, či si nedajú so mnou nejaký drink a tak.
Nie je to určitý psychologický ťah, keď sa ich spýtaš či sa nenudia? Veď na takú otázku ti človek musí odpovedať áno, bavím sa.
- No asi to chcem počuť.
Elena POLEKOVÁ
Autor: LOTO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
