moreplavcov k objavovaniu nových svetov. Po jeho exportovaní z Orientu do Európy na trhy do Talianska, Viedne, Anglicka, Paríža a Flandier sa ním platili dokonca dane a poplatky. Do Uhorska sa dostalo z Benátok (ktoré mali na obchod s korením monopol) s diaľkovými obchodníkmi.
Najvyšší obrat bol z korenia
Košickí kupci predávali korenie na domácom trhu už v roku 1393, o čom svedčia písomné zmienky v mestských listinách, kde sa spomína obchodník s korením "Pfefernkromer" ako zamestnanie. Korenie bolo všade a teda aj u nás výnosným obchodom a nie iba v stredoveku. V 18. a 19. storočí, kedy už bol obchod v Košiciach špecializovaný podľa jednotlivých druhov tovaru, obrat veľkoobchodníkov s korením najvyšší. S ním a s koloniálnym tovarom dosahovali najvyššie ročné zisky veľkoobchodníci K. Betler, F. Kuhlmann, D. Vizy, firma Záhr a Szakmáry. Firma Záhr a Szakmáry bola v Košiciach založená na začiatku 19. storočia a považovali ju za najväčšiu na území Slovenska vo vtedajšom Uhorsku. Korením zásobovala celé naše územie. s koloniálnym tovarom obchodovala ešte ako Szakmáry v Bratislave v 17. storočí. Obaja spoločníci boli z kupeckých rodín, ktoré mali dávnu tradíciu ešte v predchádzajúcich storočiach. Zhodou okolností boli Záhr a Szakmáry nevlastní bratia a mali obchodné spojenie po celom svete. Dokázali pre košických obchodníkov v 18. a 19. storočí zadovážiť exotický tovar a koreniny z Indie, Afriky, Ázie, poživatiny z Egypta, Španielska, Talianska. Košickí obchodníci si u nich objednávali cibuľu vypestovanú v Egypte.
Podľa zoznamov v knihe zápisníc košického Grémia obchodníkov zo začiatku 18. storočia, kde boli uvedené odbory (sortiment) v štyroch skupinách, v prvej skupine boli obchodníci s metrovým tovarom, súknom a korením. Ako najvzácnejšie korenie na vtedajšom trhu u nás bol, ako všade inde vo svete - uvedený šafran. Bol aj najdrahším korením a predával sa poctivo, už zabalený. Zmienky o jeho falšovaní u spomínaných obchodníkov sa neuvádzajú. Falšovanie sa vyskytovalo u nepoctivých priekupníkov, ktorí kupovali náš slovenský šafran od jeho pestovateľov - šafraníkov.
Slovenskí šafraníci
Šafraníci (Crocarii) šafran pestovali, aj sami predávali a boli známi ako poctiví obchodníci. Poznali ich aj podľa oblečenia z kvalitnéoh belasého súkna. Najviac ich bolo v Nitrianskej stolici a v Turci (Kláštor pod Znievom). Šafran predávali na jarmokoch, kde mali drevené stánky z dosák, tzv. klamárnice (priekupníci boli podomovými obchodníkmi). Dodávali aj muškátový oriešok pre milovníkov piva a predávali popri šafrane všetky druhy korenia a vonné bylinky. Korenie mali uložené v krabiciach v drevenej debne - krošni, ktorú nosili na chrbte. Na dlhšie cesty, najčastejšie smerom do Viedne mali štyri krošne a ako dopravný prostriedok koňa, na ktorom mali po oboch bokoch prevesené po dve krošne vo vreciach, ktoré boli hore zviazané a medzi nimi sedel na konskom chrbte šafraník. Cesty smerom na Viedeň si vyberali podľa konania jarmokov v jednotlivých mestách, kde popri korení predávali hodvábne šatky, stužky, rukavice, nočné čepce, ihly, vejáre, náušnice a galantériu na ručné práce. Našli sa aj neseriózni falšovatelia ušľachtilého šafranu. Ako píše Ján Čaplovič, aj autori článkov Slovenských národných novín v prvej polovici 19. storočia, niektorí miešali šafran s vláknami zo silne vyúdenej bravčoviny, ktorej vedeli dať správnu farbu, akou sa vyznačoval šafran. V lepšom prípade ušľachtilý šafran miešali s kvetmi obyčajného. Štipľavú papriku miešali s múčkou s prasačieho bôbu.
Do 16. a začiatku 17. storočia sa predával u nás dovážaný šafran, no postupne začal prenikať na zahraničný trh slovenský šafran. V druhej polovici 16. storočia bol náš šafran známy v Sedmohradsku a na Dolnej zemi. Jeho pestovanie je doložené šafranovým cenzom, predpísaným v 17. storočí, ktorý mali poddaní odvádzať zemepánom každý rok. Vyberal sa až do zavedenia tereziánskeho urbára r. 1770, ktorým sa tieto poplatky zrušil. So slovenským šafranom ako so vzácnym tovarom sa obchodovalo hlavne v 16. a 17. storočí. Do polovice 18. storočia sa počet šafraníkov - pestovateľov aj obchodníkov s ním tak rozrástol, že r. 1753 ich uviedli v zoznamoch daňovníkov a na základe obchodnej profesie aj zdaňovali. Pestovanie šafranu postupne upadlo a šafraníci predávali iné druhy voňavých korenín, nakupované na Morave.
Šafran bol bez akýchkoľvek pochybností najdrahším korením a aj jedným z najdlhšie známych. Prvá písomná zmienka o ňom je z doby okolo roku 1600 pred n. l., zmieňuje sa o ňom Homér v svojej Iliade, aj biblia. Jeho cena bola vyššia než cena zlata. Dnes sa používa ako korenie pre svoju vôňu, chuť a krásnu žltú farbu, kým v antickom Ríme z neho varili čaj, rozprašovali ho do vzduchu na miestach, kde bol hostiny a vznešené patricijky v Ríme a dámy v Grécku si ním farbili odevy aj vlasy. V 10. storočí ho priniesli Arabi na Pyrenejský polostrov a dodnes sa tam pestuje a spracováva najlepší šafran na svete podľa stáročiami overených metód. Na 1 kg korenia v prášku sa spotrebuje 75 - 250 tisíc kvetov. Vždy patril k luxusnému tovaru a uplatňoval sa všade tam, kde si ho mohla dovoliť aristokratická kultivovaná spoločenská vrstva, ktorá dokázala oceniť aj kulinárske umenie.
Rímsky cisár Nero dal raz šafranom pokryť ulice Ríma, aby si získal priazeň ľudí tým, že nakrátko im doprial vzácnosť, ktorú si mohli dovoliť iba najmocnejší a najbohatší.
Po páde antického Ríma sa načas stráca aj orientálne korenie, pretože ho nemal kto dovážať. Obchod medzi Východom a Západom viazol a otvoril sa až po stáročiach, po cestách Marca Pola - benátskeho kupca (v 13. storočí), ktorý strávil 17 rokov na dvore Kublaj-chána v Číne, kde poznali rôzne korenie a používali ho aj ako liek. Až vtedy sa objavilo v Európe a teda aj na našom území dnes také bežné čierne korenie, ktoré sa dostalo do Benátok po mori z Alexandrie, Konštantinopolu a ďalších miest, kam ho priviezli karavány na ťavách.
Stredoveká európska kuchyňa používala veľa korenia, predovšetkým domáce bylinky ako mätu, bazalku, fenikel, neskoršie cesnak, cibuľu, petržlen. Asi v polovici 17. storočia v nej nastúpil nový trend: rafinovaná jemná chuť. Najviac uplatňovali korenie majstri kuchári na francúzskom kráľovskom dvore Ľudovíta XIV., známeho v histórii ako milovníka dobrého jedla a povestného svojím apetítom a množstvom skonzumovaného jedla.
Plavby za korením
Korenie nielenže malo cenu zlata, ba aj vyššiu, ale rovnako lákalo panovníkov i moreplavcov ako zlato. Jedno i druhé ich viedlo k objavovaniu nových zemí. Na začiatku 15. storočia v túžbe nájsť nové cesty k zlatu a koreniu sa vydali na námornú výpravu Portugalci. Boli prvými Európanmi, ktorí získali tropické plantáže, ovládli Azory a Madeiru. Moreplavec Bartolomeo Diaz sa okolo Afriky doplavil do Indie. Bol prvým moreplavcom, ktorý oboplával Mys Dobrej Nádeje v roku 1488, čím prekliesnil cestu plavbe tiež Portugalcovi Vascovi da Gama. Záujem o objavenie morskej cesty do Indie mal portugalský kráľovský dvor a prieskumné plavby pozdĺž pobrežia západnej časti Afriky inicioval najmä portugalský princ Henrich zvaný Moreplavec (1418 - 1420). Viedli ho k tomu ekonomické dôvody. Aj viaceré neúspešné plavby do Indie by neboli veľkou stratou, ak by jedna bola úspešná. Znamenala by totiž priame nadviazanie obchodných kontaktov Portugalska s Indiou a vyradenie arabských priekupníkov s korením a luxusným tovarom z Indie a juhovýchodnej Ázie. To sa podarilo Vascovi da Gama, ktorý priplával 30. mája 1498 do obchodnej metropoly indického malabarského pobrežia. Tam zriadil portugalskú obchodnú stanicu a uzavrel obchodnú zmluvu s tamojším vládcom. V novembri 1498 boli lodi, plno naložené vzácnym tovarom pripravené na spiatočnú plavby do Portugalska. Trvala do augusta 1499 a táto takmer jeden rok dlhá plavba bola pre námorníkov veľmi namáhavá. Plavili sa na troch lodiach, postavených podľa plánov Bartolomea Diaza, dobre vybavených aj vyzbrojených. Chýbali však čerstvé potraviny, čo spolu s jednotvárnou stravou počas deväťmesačnej plavby vyvolalo ochorenie "skorbut", ktorým trpeli aj iní objavitelia a posádky z avitaminózy. Objaviteľa Indie v Lisabone vítali obyvatelia a osobne aj kráľ, veď priviezli drahokamy a najmä korenie, s ktorým budú už samostatne obchodovať Portugalci. Otvorila sa tak prvá priama námorná cesta pre dovoz korenia z Orientu do Európy. To všetko vďaka Bartolomeovi Diazovi, ktorý dokázal, že okolo Afriky sa dá doplávať do Indie, čo dokázal Vasco da Gama.
Táto objavná plavba mala aj krvavé následky o tri roky, keď sa Vasco da Gama vypravil v roku 1502 na ďalšiu cestu do Kalikutu, po vypuknutí povstania, počas ktorého povraždili tam žijúcich Portugalcov. Da Gama dal mesto zničiť, sultána prinútil platiť dane a na indickom pobreží dal vybudovať portugalské opevnené oporné body. Keď sa vrátil domov, panovník ho povýšil do šľachtického stavu a neskoršie mu udelil titul miestokráľa Portugalskej Indie. Na tretej plavge do Indie r. 1524 zomrel. Ojbavenie cesty do Indie okolo Afriky kvôli koreniu sa spája s ovládnutím Indického oceánu, cudzieho územia a vznikom kolónie. Pozdĺž západoindického pobrežia vybudovali Portugalci množstvo opevnených obchodných stredísk, v ktorých sa usídlili aj vojenské posádky. Namiesto karavel potom začali oceán brázdiť obrovské plachetnice s troma - štyrmi palubami a až 800 námorníkmi. Popri preprave korenia prepadávali arabské konkurenčné lode a z pirátstva mali rovnako veľké zisky. Spomenieme ešte ďalší objav Vascu da Gama. Na indonézskych ostrovoch objavil muškátovník. Jeho kvet aj oriešok - jeho zrelé semeno sa stal nepostrádateľným v jedlách gurmánov.
Objavy sa môžu uskutočniť aj nedopatrením, nechtiac. To sa stalo v roku 1500 Pedrovi Alvárezovi, ktorý sa plavil do Indie a pristál v Brazílii, ktorá sa potom stala portugalskou dŕžavou. Nasledovali plavby portugalských lodí do juhovýchodnej Ázie, takže Portugalci ovládli obchod s africkými aj ázijskými krajinami a dostali sa až do Japonska.
Aké veľké bolo prekvapenie Krištofa Kolumbusa, ktorého charakterizovali ako dobrodruha z Janova. Španielsky kráľovský pár ho vyslal na plavbu na západ, aby sa dostal na východ. Veľkosť zemegule si zle vypočítal a objavil Nový svet, ktorý nazval Západná India, lebo veril, že sa dostal na ostrovy pri indickom pobreží. Našiel tam množstvo zlata, ale žiadne korenie.
Korenie sa stalo aj zdrojom vojnových konfliktov ako napr. medzi Španielskom a Portugalskom, kvôli "ostrovom korenia" v Indickom oceáne. Víťazne vyšli z boja Španieli a r. 1519 ostrovy pripojil Ferdinand Magellan k španielskym dŕžavám. O dva roky neskoršie našiel poručík Sebastin del Cano ostrov plný klinčekov. Toto vzácne korenie o váhe 26 ton naložil na lode a vrátil sa do Európy. Predal ho za desaťnásobne vyššiu cenu, za akú ho kúpil od domorodcov.
Klinček a muškát ovládli Holanďania
Boj o ovládnutie trhov s exotickým korením pokračoval v 16. storočí Holanďanmi. Založili vlastnú námornú spoločnosť a v r. 1602 Východoindickú holandskú spoločnosť. Tá sa rozrastá, o čom svedčí desaťtisíc lodí v roku 1614. Ovládli trh s klinčekmi a muškátovým korením, vytvorili centrum tohto monopolu v Batávii, dnešnej Džakarte.
Angličania sa oneskorili v pretekoch o korenie, uspokojili sa zo značnými dodávkami od svojho najslávnejšieho korzára Francisa Drakea. Aby dobehli zameškané, sústredili pozornosť priamo na Indiu, kde v Bombaji, Madrase a Kalkate zakladajú svoje obchodné spoločnosti. Ich príklad nasleduje Francúzsko a obsadí ostrovy Mauritius a Réunion.
Najväčší záujem bol o muškátový oriešok, ktorého domovom bol ostrov Run - sopečná skala - asi tisíc km na sever od Austrálie - pozostávajúca zo šiestich ostrovčekov súostrovia Banda Islands. Oriešok aj muškátový kvet z Runu predávali kupci v Konštantinopole a prísne strážili tajomstvo jeho pôvodu. V Londýne sa predával za 600-krát (!) vyššiu cenu, za akú ju kupci na Rune kúpili. Preto vraj vtedajší britskí obchodníci dali prísne strážiť pústovných robotníkov pri vykladaní muškátového korenia a od ich zamestnávateľa si vymohli pre nich špeciálne pracovné kombinézy bez vreciek. Nakoniec sa kvôli oriešku rozpútal r. 1616 medzi Angličanmi a Holanďanmi boj o ostrov Run. Trval 4 roky a skončil sa tak, že sa dostal pod holandskú správu. Angličania až v polovici 19. storočia získali semená muškátovníka vonného a zasiali ich na Cejlóne a v Singapúre - úspešne. Dnes sa pestuje okrem Cejlónu na Antilách, v Indii a Indonézii. Prečo oň tak bojovali? Angličania kvôli vôni a v Alžbetínskom období kvôli antioxidačným vlastnostiam, ktoré pomáhali konzervovať mäso a skryť jeho zlú chuť, keď sa začalo kaziť. Holanďania kvôli údajným afrodiziakálnym účinkom, ktoré sa dnes pripisujú viagre a liečivému pôsobeniu pri zažívacích ťažkostiach, aj proti moru a iným infekčným chorobám. Aj napriek všetkému na prvom mieste bolo použitie korenia v kuchyni.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
