poľským kolegom Piotrom Morawskim a Slovákom Dodom Kopoldom vystúpili na Nanga Parbat (8 125 m) a v pokuse o výstup na druhú najvyššiu horu sveta, K2 (8 611 m), sa im podarilo dosiahnuť osemtisícovú kótu.
Ako by ste zhodnotil svoje nové pakistanské dobrodružstvo, čo sa z plánov podarilo, čo menej?
"Fakty hovoria - podarilo sa vyjsť na Nanga Parbat, nepodaril sa však hlavný cieľ, a to vyliezť novú cestu v západnej stene K2. Napriek tomu by som to nebral ako nevydarenú či frustrujúcu expedíciu. Nevrátil som sa v žiadnej depresii. Naopak, celý výlet bol príjemný, Nanga Parbat bol naplňujúci a pod K2 sme strávili toľko času, že mám dostatok skúseností a poznatkov, ktoré môžu byť veľkou pomocou pri ďalšom možnom pokuse."
Nanga Parbat je vašou piatou osemtisícovkou. V čom bol iný v porovnaní s inými kopcami?
"Diamírska stena je taká obrovská, ohromujúca, že už ten prvý pocit je zaujímavý. Stena má výšku takmer 4 km a je široká, uzatvára celú dolinu. Rešpekt pred ňou má asi každý, kto má chuť dostať sa ňou na vrchol. Bol som zvedavý na Kinshoferovu cestu, ktorú sme si vybrali a o ktorej som veľa čítal. V rámci obrovskej Diamírskej steny našiel Kinshofer skutočne rýchlu, priamu líniu na vrchol, absolútne bezpečnú. Bolo to naozaj pekné, rýchle lezenie bez strachu z objektívneho nebezpečenstva. Lavín tam bolo minimum a hoci nás každý strašil padajúcimi kameňmi, zažili sme ich len pár."
Keď ste odchádzali, tvrdili ste, že na Nanga Parbat sa idete aklimatizovať pre hlavný cieľ a vrchol nebude až taký dôležitý. Kde ste napokon vzali motiváciu, že ste aj v zlých podmienkach na vrchol vyšli?
"Na ten kopec som mal motiváciu celkom hustú. Samozrejme, aklimatizácia bola prvoradá, ale pre mňa je Nanga Parbat sám osebe motiváciou, vrchol stojí za to. Bol pre mňa ťahákom, ktorý ma držal pri výkone."
Aké ste mali podmienky?
"Veterno, veľa nepríjemného čerstvého snehu, ktorý nedržal a bolo ho treba prešľapávať, veľa energie sme tratili na razení stopy v snehu, na tom stroskotal aj náš prvý pokus ešte v rozbehu hneď po príchode. Pri druhom pokuse nás v štvrtom tábore zavrelo na pár dní zlé počasie, ale vyčkali sme hore tri dni a keď sa počasie umúdrilo, vyrazili sme v noci okolo druhej. Dalo sa ísť aj v nočnom chlade a tme, neomŕzali sme, výstup bol vcelku v pohode, len dlhý, hore sme boli až okolo obeda."
Aký bol samotný vrchol? Prišli aj nejaké emócie?
"Vrchol je dokonca špicatý a čo v Himalájach nie je zvyčajné, je skalnatý, žiadny nafúkaný prevej, na ktorý sa nedá vyjsť. Na vrchu je zatlčená jedna snehová skoba. A emócie? Celkom som aj vnímal radosť, lebo zostup nebol komplikovaný, odpadol strach zo zostupu, ktorý by prehlušoval radosť z vrcholu."
Ako vám zostane Nanga Parbat v pamäti?
"Ako kopec, ktorý je síce z rangu tých nižších osemtisícoviek, ale nie je zadarmo. Nikdy nepoviem, že je to aklimatizačný kopec. Naozaj si tam treba niečo odtrpieť, trochu sa unaviť, aby sa človek na vrchol dostal. Nanga Parbat je vážna, dospelá hora, ktorá dá zabrať a riadne preverí sily - psychické, fyzické, aj morálne a motiváciu."
Potom ste sa rýchlo presunuli pod západnú stenu K2, čo vás tam čakalo?
"Presúvali sme sa rýchlo, aby sme nestratili aklimatizáciu a tiež sme sa báli, aby sme neprišli o možno jediné okno dobrého počasia. Čakalo nás presne to, čo sme už poznali - zima, dážď, vietor, sneh, zlé podmienky, najhoršie za posledné roky."
Dali ste pokus, postavili predsunutý tábor ABC, potom vás zlé počasie zase otočilo do bázy, až ste sa napokon cieľa - nového výstupu v západnej stene - vzdali. Bolo to ťažké rozhodnutie?
"Hore v ABC sme strávili jednu noc, poobzerali sme si stenu, porozmýšľali, kade by sa dalo ísť a keď sa počasie začalo kaziť, utekali sme dole, aby nás na ľadovci nechytilo nepríjemné husté sneženie, ktoré zakrýva trhliny a zasypáva cestu. Potom sme skoro dva týždne len sedeli v základnom tábore a čakali, či nepríde ďalšie okno lepšieho počasia. Také sedenie, čakanie a prizeranie, ako vonku stále sneží, na nálade nepridá, je to čistá depka. Po vyhodnotení prognóz počasia, ktoré sme mali od viacerých meteorológov, sme sa rozhodli prvovýstupu v západnej stene vzdať. Potrebovali sme minimálne 5-7 dní stopercentne dobrého počasia, to sa nerysovalo ani náhodou. Takže rozhodovanie nebolo ťažké, vyplývalo z podmienok, je to vyššia moc, nebolo o čom špekulovať. Museli sme sa prispôsobiť prírode."
Napokon ste sa jej prispôsobili tak, že ste sa pustili do projektu expresného výstupu na K2 inou, tzv. Česenovou cestou. Prečo?
"Nechcelo sa nám len tak sedieť v tábore na zadku a nič neurobiť. Ako najrozumnejší variant prichádzal do úvahy návrh na cestu Baskov, alebo tzv. Česenovu cestu. Je najrýchlejšia, najpriamejšia. Spolu s Rakúšankou, dvoma Nemcami a Američanom sme sa dohodli, že skúsime vystúpiť na K2 spoločne štýlom základný tábor - vrchol - základný tábor v jednom záťahu."
Pre vás bol "one push style" novou skúsenosťou, aká bola?
"Má výhody v tom, že batoh je výrazne ľahší ako pri ľahkom alpskom štýle, keď sa chodí s celou výbavou, spacákmi, stanmi. Teraz sme mali len varič, plynovú bombu, nejaké jedlo a náhradné rukavice a ponožky. Bola to skutočne dobrá skúsenosť, preverili sme si, ako nám funguje organizmus, na vysoké kopce sa takto bežne nechodí. Tým, že sme si to vyskúšali a v zdraví sme ten výstup rýchlo zvládli, môžem s tým v budúcnosti niekedy zaoperovať napríklad pri výstupoch na niektoré nižšie osemtisícovky."
Postupovali ste skutočne expresne, za 35 hodín ste prekonali 3 000 výškových metrov a od vrcholu vás delilo len 600 metrov. Boli to krušné chvíle - byť tak blízko a vrátiť sa?
"To dvojdňové okno, ktoré nám predpovedali, bolo nakoniec jednodňové. K2 nás pustila len do výšky 8 000 metrov. Tam sme sa museli otočiť kvôli silnejúcemu vetru a zlému snehu. Žiaľ, nebolo oblačno a my sme videli vrchol veľmi dobre, bol naozaj blízko. Ale čo sa zdá, že sa dá prejsť za hodinku, trvá v tej výške a takých podmienkach desať hodín. Šli by sme do veľkého rizika, keby sme tlačili na vrchol ďalej, vedome by sme sa púšťali do hazardu. Otočili sme sa každý bez zaváhania. Bolo to smutné, veď energie, síl a chuti bolo ešte dosť. No zdravý rozum musí niekedy zvíťaziť. Jednoducho - K2 pre nás tohto roku nebola."
Zostáva teda prvovýstup v západnej stene K2 výzvou na ďalší rok?
"Iste, výzvou zostáva, ale nie na budúci rok. Cítim potrebu oddýchnuť si od Karakoramu, kopce sú tam drsnejšie ako v zlatom, šťavnatom Nepále. Pod K2 sa pravdepodobne vrátime o dva roky. Teraz by som si rád vyskúšal nejaký zimný himalájsky výstup, ale nechcem predbiehať, ešte nič nie je isté."
