sporný. A Deň ústavy je ideálna príležitosť, aby sme si to vysvetlili.
Ivan Gašparovič, Pavol Paška i Robert Fico sú reprezentanti resp. pokračovatelia tej línie funkcionárov a mentálnych produktov totality, ktorú mohol 17. november 1989 poslať do zabudnutia. Sú to komunisti zo závetria, resp. kandidáti poslednej šance, ktorej sa ako odchovanci a plody normalizácie pevne chytili. My dnes vieme, čo sme nevedeli v roku 1992 - že odstaviť ich nešlo, že prevtelenie boľševikov do demokratických šiat, strán a hnutí bola dejinná nevyhnutnosť. Svedčí o tom vývoj vo všetkých susedných štátoch.
Vyhlásiť, že o úspešnom preklopení ľudí, ktorých osobnosti, názory i duše sformoval totalitný režim, rozhodol práve 1.september 1992, sa určite nedá. Veď VPN už do volieb 1990 nastrkala na kandidátku Dubčeka, Mečiara, Čiča a spol. - svietili odhora až nadol. A potom sme ich opakovane prizývali k moci - v roku 1994, 2006, a ani prvá Dzurindova vláda by bez nich nepovstala. Príznačné a dôležité je ale toto: Prijatie zvrchovanej ústavy samostatného štátu pred pätnástimi rokmi bola zrejme tá najposlednejšia i najvhodnejšia príležitosť, aby sa politická verejnosť postavila na odpor prekabáteným boľševikom, čo vymenili Marxa a Lenina za program nacionálnej emancipácie. Najvhodnejšia bola tá príležitosť preto, lebo nikdy predtým ani potom neišla zvolená reprezentácia v najkardinálnejšej veci, aká existuje, čím delenie štátu nesporne je, tak očividne proti mienke väčšiny národa. Pretože všetky výskumy hlásili, že jasná väčšina je za zachovanie Československa. Ak vtedy aspoň politicky zorientovanejšia verejnosť nevypochodovala do ulíc (čo by sa v takom Poľsku či Maďarsku nesporne stalo), padla tým posledná šanca nielen na obranu existujúceho štátoprávneho vzťahu, ale aj na masovejšie odstavenie ľudí minulosti (národných oportunistov). Tí, by sa, isteže, presadzovali v politike i naďalej, keďže isté parazitné osobnostné typy bude vždy priťahovať. Avšak ak má Deň ústavy nejakú pointu, tak ona znie, že 1.september 1992 je presne ten bod, po ktorom už nikto nemôže povedať, že Gašparoviča, Fica, Pašku a ich skvelých predchodcov si Slováci nezaslúžia. Ústava, tak ako bola prijatá, a následné delenie štátu je dielo ľudí minulosti.
Slovensko dnes prosperuje napriek politickým elitám, ktoré ho ovládajú. Delenie ČSFR sa ukázalo ako nevyhnutný krok. Referendá, ktoré by boli v slušnej demokracii povinné, by v dlhodobej projekcii mohli viesť k nevypočítateľným a hazardným scenárom. To, že sme mali pekelné šťastie a vyviazli z tejto rulety so zdravou kožou, je vynikajúce. Nič však nemení na skutočnosti, že práve Ústava, proti ktorej hlasovali nositelia novembrového odkazu, najlepšie symbolizuje úspešnú a plynulú transformáciu ľudí minulosti k demokratickým válovom. Včerajšia debata v STV nech je korunným svedectvom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
