to na cestách býva, lístky sme kupovali v "dostatočnom" predstihu (pre menej chápavých, na poslednú chvíľu).
Prišla som na stanicu v domnení, že si kúpim lístky istej prepravnej spoločnosti, s ktorou som absolvovala cestu smer Košice Praha a bola nadmieru spokojná. Ibaže pri príchode k okienku slovenskej spoločnosti, ktorá zabezpečuje odchody autobusov, som zistila, že majú akurát obedňajšiu prestávku. Tak sme tam čakali 20 minút, kým bol niekto ochotní sa mi venovať. Zamestnanec prekypoval ochotou, bol tak príjemný ako ja, keď ma niekto zobudí o 5ej ráno. A na moje otázky odpovedal jedným slovom: "Nevím".
Keďže autobus, ktorým som chcela ísť na Slovensko, bol plný, vlastne všetko čím som chcela cestovať bolo "full", musela som si vziať posledné lístky, ktoré boli k dispozícii. Aj to na iný čas, o aký som pôvodne mala záujem. To ani nehovorím, že som chcela ísť aj inou spoločnosťou.
Nikdy viac žltý autobus!
Keď som sa doteperila na nástupište, a ukázala stevardovi lístok, zasmial sa a ukázal mi moje miesto. Dolné poschodie, úplne vpredu a predo mnou stolík! Môj osobný priestor sa tak na 10 a pol hodiny obmedzil na šírku 20 centimetrov. Začalo sa to skvele...
A malo to úžasné pokračovanie! Osadenstvo autobusu prvotriedne (priemer promile v krvi tak 2 a niečo; osobná hygiena -10), veľkosť televízora 20x20 cm, film snáď asi rok 1964, zvuk zvuk hučiacej príklepovej vŕtačky je oproti tomu nebesky znejúca ária.
Na záver to najlepšie! Klíma fungujúca na jednotku, dodržanie časového plánu iba s 20- minútovým sklzom a príjemná vôňa z WC hodná parfumu Chanel no. 5.
Vaša blondínka
Autor: Posledný klinec do rakvy
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
