faktúry VSŽ, plače na nesprávnom hrobe. Netreba sa pohoršovať, strieľať ani vešať. Ak z výpovedí účastníkov naozaj vyplýva, že o platobnej neschopnosti odberateľa (Inter Trade, Control) bol košický kindermanažment dlhodobo informovaný, a napriek tomu Selvekove firmy naďalej zásoboval tovarom, tak to nie je podvod. Do "omylu" nebol naozaj uvedený nikto...
Právo a spravodlivosť sú dve rôzne veci, ktoré si na Slovensku deväťdesiatych rokov veľmi nepotykali. Pointa je v tom, že nevýhodné obchody na vlastnú škodu môže slobodne uzavierať majoritný vlastník každej firmy. Trebárs aj VSŽ. Keď sa potom vyšetrovateľ protikorupčného odboru o pár rokov tohto exvlastníka ako svedka opýta, že prečo dával na sekeru, stačí povedať, že "si nespomína". Už Gabriel Eichler, ktorého dosadili po Rezešovcoch veriteľské banky (po dohode so štátom), po pár týždňoch vo funkcii skonštatoval, že "bývalé vedenie nemalo základné informácie, aby mohlo spoločnosť riadiť".
Komentár prokurátora, že "išlo o typický obchodnoprávny vzťah (...)" je mimoriadne výstižný. Keď po zažehnaní tzv. crossdefaultu a Eichlerovi nastúpili US Steel, nesmierne sa čudovali (vo viacerých rozhovoroch), ako mohli bývalí šéfovia trpieť, že VSŽ obchoduje s firmami, ktorých vlastníkmi sú častokrát vlastní zamestnanci. Čudovali sa preto, lebo takéto konflikty záujmov, vo VSŽ takpovediac každodenné, sú v normálnom biznise nevídané. A keď US Steel firmu vyčistili a zlikvidovali i rôzne "bermudské" či "kajmanské" spojky, okamžite spočítali, že dodávateľské ceny sa zrazu znížili o 20 percent. Aká náhoda! Vyparovanie sa firemného majetku neznámo kam bolo také produktívne, že "holding" zakončil rok 1998 v strate 11 miliárd Sk (dnes je to asi dvojnásobok). Inter Trade a Control neboli zďaleka jediné v tomto žánri. Preto je poznatok prokurátora o "typickom obchodnoprávnom vzťahu" absolútne presný.
Samozrejme, prezumpcia neviny platí, takže my všetci vôbec nepochybujeme, že Rezeš dodával Selvekovi a ten mu neplatil vo všetkej počestnosti. Ak vo všeobecnosti (nie konkrétne) nazveme tento typ podnikania tunel margecanský, tak rovnako populárny v tých časoch bol aj tunel bujanovský. Ten sa razil tak, že spoločnosť, napr. VSŽ, si necháva úverovať bankami v stále vyšších objemoch, staré úvery kryje novými úvermi, a keď sa celkový dlh vyšplhá trebárs na 500 mil. USD, tak nevie zaplatiť v hotovosti 23 miliónov Sk. Tieto peniaze sa pomaly rozpúšťajú v biznise, ktorý robí 130 dcérskych podnikov, ktoré sú všetky v strate a tak vlastnícky prepletené, že ani topmanažéri VSŽ už nemajú prehľad, ktorý v ktorej je. A potom odbije záverečná - crossdefault, konkurz a podobne. Toto nie je len príbeh košický, presne tak fungovala celá mečiarovská vlna privatizácie. Postihovať trestnoprávne obdobie, v ktorom bolo možné celkom legálne odpredať štátny majetok bez súťaže priamo firme vo vlastníctve či s podielom člena vlády, je nadľudské zadanie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
