uvádzajú dve označenia, priblížime v tomto článku.
Do roku 1849 správnou jednotkou vo feudálnom uhorskom štáte bola stolica (latinský názov: comitatus). V ekonomicko-správnom systéme členenia krajiny nadväzovali na inštitúcie kráľovskej správy - komitáty, odlišujúc sa od nich tým, že boli samosprávnymi organizáciami šľachty, preto sa volali aj šľachtickými stolicami. Územne nadväzovali na komitáty, či ich dištrikty alebo hradné španáty. Ich vznik súvisel s politickými snahami nižšej šľachty, vymaniť sa spod závislosti od veľmožov a prelátov, ktoré potvrdila Zlatá bula z r. 1222 a v obmenách ešte do r. 1351. V 13. stor. sa v rámci jednotlivých komitátov vytvorila inštitúcia slúžnych, ako prvý stupeň šľachtickej kolektívnej nezávislosti a v niektorých veľkých komitátoch sa šľachta organizovala v rámci hradných španátov. Ich predstaviteľmi boli volení zástupcovia nazývaní "počestní", neskôr "služnodvorskí".
Niektoré dištrikty alebo španáty mali inštitúciu slúžnych až v 14. stor., keď sa tieto pretvorili na stolice. Slúžni, neskoršie spravujúci aj určitú časť stolice - slúžnovské obvody - riešili súdne, daňové, vojenské a iné verejné záležitosti stolice pod vedením vicišpána menovaného županom. Toho mal župan vybrať iba z miestnej šľachty (župana menoval panovník). Od 14. stor. pribudla funkcia notára. Najvyšším samosprávnym orgánom bola kongregácia - zhromaždenie všetkých šľachticov - schádzajúca sa štyrikrát ročne.
Pod správu stolíc nepodliehali slobodné kráľovské mestá. Jednotlivé stolice sa podobali aristokratickým republikám. Keď sa Jozef II. v duchu osvietenského absolutizmu pokúsil zrušiť stolice ako základný prvok stavovstva, šľachta to pokladala za útok na uhorské ústavné práva, aké ale v skutočnosti nejestvovali. Počas zápasu o nezávislé Uhorsko a buržoázne premeny v rokoch 1848 - 1849 s podmienkach zachovania šľachtického dominikálu stáli v protihabsburskom tábore. Preto po porážke revolúcie viedenský dvor zrušil stolice a zaviedol bachovské civilné dištrikty s úradníkmi menovanými ministrom vnútra Bachom. Šľachtické stolice nahradili župy ako jednotky štátnej správy Uhorska na čele so župným prednostom s obmedzenou právomocou. Po páde bachovského absolutizmu (1859) civilné dištrikty zanikli a boli obnovené župy.
Hranice žúp sa v podstate zhodovali s predchádzajúcim územným delením Uhorska na stolice. Zo 71 žúp v akom Uhorsku na území Slovenska boli tieto: Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Tekovská, Zvolenská, Turčianska, Liptovská, Oravská, Spišská, Šarišská. Tiež často Komárňanskej, Ostrihomskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemersko-malohontskej, Abovsko-turnianskej, Zemplínskej, Užskej a malé časti Mošonskej a Rábskej župy. Na čele župy bol hlavný župan, menovaný panovníkom. On spolu s podžupanom, slúžnym a ďalšími funkcionármi bol vysokým štátnym úradníkom. Najvyššími výkonnými orgánmi župy boli valné zhromaždenia a administratívny alebo správny výbor, nižšími orgánmi boli okresy. V rámci centralizačnej politiky uhorskej vlády bolo vyňaté z právomoci žúp súdnictvo, municipialne mestá, stavebno-technické záležitosti, lesníctvo, verejná bezpečnosť a ďalšie úseky poštátnené bolo finančné hospodárenie. Jednotlivé úseky spracovali výbory.
Po rozpade Rakúsko - Uhorska novovzniknutá ČSR prevzala pre Slovensko systém uhorských žúp a tie podliehali čsl. vláde. Župné zriadenie bolo iba na Slovensku a na čele 16 žúp stáli župani, zodpovední za ich správu. V oku 1923 boli v dovtedajšej podobe zrušené a v celej ČSR bolo nové župné zriadenie s počtom žúp 21, z nich boli župné zastupiteľstvá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
