je na stole opäť otázka garancií minimálnych výnosov pre sporiteľov. Toto už v minulosti tiež behalo Ficovi po hlave. Po novom to má byť dokonca podmienka pokračovania ďalších rokovaní s DSS-kami. Tie sa vedú, ako je známe, o výmennom obchode, keď za opustenie návrhu „otvorenia" druhého piliera by správcovské spoločnosti súhlasili s prechodným znížením percent na individuálne účty.
Iste, nový nezmysel sa dá čítať aj tak, že Fico nestráca z očí to, čo je pre neho najpodstatnejšie sympatie verejnej mienky. Totiž aj sporiteľom, ktorí vidia, že nová legislatíva im môže len uškodiť, musí predsa imponovať, že by mali garantované výnosy aspoň na úrovni inflácie. Napokon, v reklamných kampaniach DSS odznievali onakvejšie prísľuby... Nezmysel je v tom, že na trhu bankových produktov, kde fondy prostriedky zhodnocujú, stopercentná záruka neexistuje. Každý, kto má o veci základné poňatie, vie, že dlhodobé investície sú vo veľmi vysokom percente prípadov ziskové . Nikto však dnes nemôže predvídať, ani finančníci najrenomovanejších inštitúcií, vývoj na trhoch na 20-30 rokov dopredu. Je nielen možné, ale i pravdepodobné, že tu a tam nejaký sporiteľ zostane pod infláciou. Na dobrú otázku, že keď sa takí vyskytnú len sporadicky, prečo by správcovia nemohli ručiť za akýsi minimálny výnos, je jednoduchá odpoveď deformovalo by to ich investičné stratégie, boli by v nevýhode v súťaži so všetkými ostatnými investormi. A takisto by sa deformovali vkladové stratégie sporiteľov: Predsa, ak mám nárok na „inflačný" výnos, tak kým mi to umožňuje zákon, vložím všetko do tzv. rastového, čiže najrizikovejšieho, fondu. Nemusím byť opatrný, rozkladať riziko, lebo ak sa nezadarí, dorovná to DSS. (Tie, naopak, zdôrazňujú hrozbu, že ony by viac uprednostňovali konzervatívne papiere.)
Tlak ministra financií, že ak nebudú garancie, tak sporenie nemôže byť naďalej povinné (pre nových účastníkov), je nielen situačná improvizácia par excellance, ale aj vydieračský ťah. Tvrdenie, že „systém nemôže byť povinný, ak negarantuje nasporenie istiny", je na hlavu postavené preto, lebo ak v dôchodkoch je niečo skutočne bez záruky, tak sú to sľuby štátneho priebežného piliera. Aby ste vedeli, o čom to je, tak od Kaníkovej reformy v roku 2003 bol prvý pilier zákonom menený najmenej desaťkrát. Všetci politici do nohy, len nie „on record", vám povedia, že svoj „mzdový bod", ktorému by mala zodpovedať vaša budúca penzia, si môžete dať za klobúk, pretože „najneskôr v horizonte 10 rokov bude musieť byť prvý pilier výrazne zúžený" (Kaník). Skutočnosť, že štátny pilier je pyramída, ktorá negarantuje nieže inflačné znehodnotenie vašich peňazí, ale ani svoje vlastné prežitie, ovláda veľmi dobre aj Ján Počiatek.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
