Hnileckú dolinu mali radi panovníci

Gelnica patrí k najstarším baníckym mestám na Slovensku a svojou prirodzenou polohou sa stala centrom Hnileckej doliny. Mesto sa rozprestiera na nive a terasovitej plošine severovýchodnej časti Slovenského Rudohoria, ktoré bezprostredne obklopujú lesné končiare Volovských vrchov a Hnileckej vrchoviny. Cez údolie a Gelnicu preteká rieka Hnilec, ktorá vyviera pod Kráľovou Hoľou a pri Margecanoch sa vlieva do Hornádu - Ružínskej priehrady.

Osídľovanie Hnileckej doliny

Hnilecká dolina bola osídlená už v dobe kamennej a bronzovej a koncom prvého a začiatkom druhého tisícročia nášho letopočtu sa tu usadili aj starí Slovania. O dávnej minulosti okolia svedčia archeologické nálezy v Nálepkove a Švedlári. Názov mesta je odvodený od staroslovanského názvu rieky Gnilec - Hnilec. Príchodom nemeckých kolonistov dostal nemeckú podobu Göllnitz.

Predpokladá sa, že už v 12. storočí do pôvodnej slovanskej osady začali prichádzať prví nemeckí kolonisti, najskôr z Bavorska a po tatárskom vpáde nastala ďalšia vlna nemeckej kolonizácie do Gelnice a na dolný Spiš z Bavorska, Durínska a Porýnia. Lákala ich nádherná príroda, ale najmä nerastné bohatstvo, konkrétne v Gelnici zásoby zlata, striebra, medi, ortuti a železa. Nastal rozvoj baníctva, ktorému sa výhradne venovali len Nemci. Okrem Gelnice sa baníctvo rozvíjalo v Smolníku, Mníšku n/Hnilcom, Švedlári, Nálepkove, Žakarovciach a na iných miestach dolného Spiša. Oproti iným častiam Spiša nemeckí kolonisti nadobudli svoje privilégiá na inom princípe.

Prvá písomná zmienka o Gelnici pochádza z roku 1246. Mestské výsady jej v roku 1264 udelil uhorský kráľ Belo IV. Mesto malo svojho richtára a iné privilégiá. Privilégiá udelené Belom IV. potom potvrdil jeho syn Štefan V. a vnuk Ladislav IV. Neskoršie ich potvrdili a rozšírili ďalší králi, v roku 1317 Karol Róbert, v roku 1359 Ľudovít I. a v roku 1435 aj Žigmund Luxemburský.

Záujem panovníkov o Gelnicu a okolie

O rýchly rozvoj baníctva v Gelnici a na iných miestach dolného Spiša sa zaslúžili uhorskí králi. Najväčší záujem prejavili o Gelnicu a v nej o ťažbu vzácnych farebných kovov. Z uvedeného dôvodu tam dal kráľ Ondrej II. v roku 1234 postaviť na vysokom brale, ktoré sa vypína nad mestom, kamenný hrad, aby ochraňoval mesto a okolité bane. Zásoby zlata, striebra a iných kovov sa postupne začali vyčerpávať a uhorskí králi prestali venovať Gelnici predchádzajúcu pozornosť. Nastával úpadok baníctva aj mesta, k čomu vo veľkej miere prispeli reformačné a stavovské nepokoje v Uhorsku od 16. do začiatku 18. storočia.

Po nadobudnutí mestských výsad gelnický richtár získal osobitné privilégia v podobe "Gelnického banského práva". Podľa neho sa riadilo baníctvo v Gelnici, ale aj v Smolníku, Švedlári, Mníšku n/Hnilcom, Žakarovciach, V. Folkmare, Prakovciach, Helcmanovciach, Slovinkách, Nálepkove, Krompachoch, Štóse, Jaklovciach, Margecanoch a v Kojšove. Samotná Gelnica sa od roku 1327 musela riadiť štiavnickým banským právom.

Gelnický chotár bol nielen bohatý na nerasty, ale mal aj veľkú rozlohu. Z neho sa v 13. a 14. stor. vytvorili samostatné obce založené na zákupnom práve, ako Jaklovce, Švedlár, Slovinky a Smolník.

Patrila Spišskému hradu

Po čiastočnom vyčerpaní zdrojov nerastného bohatstva chotára nastal nielen úpadok baníctva a mesta, ale aj záujmu o Gelnicu, čoho dôkazom je, že mesto od roku 1465 až do roku 1835 patrilo pod panstvo Spišského hradu, aj keď na krátky čas znova nadobudla postavenie banského mesta a oživila sa aj ťažba medi a iných kovov. Začiatkom 18. storočia bol obnovený zväz siedmich banských miest v Hnileckej doline, do ktorého patrili: Gelnica, Švedlár, Štós, Mníšek n/Hnilcom, Smolník a iné. Koncom 18. a začiatkom 19. stor. sa v okolitých baniach dolovala len meď a ortuť a za krátky čas boli aj tieto zásoby vyčerpané. Menila sa aj celková situácia v meste a okolí.

V období najväčšieho rozkvetu v gelnických baniach pracovalo 300 - 400 baníkov, prevažne Nemcov. Ostatné obyvateľstvo sa venovalo remeslám pre ťažobnú údržbu bani a pre služby obyvateľstva. Významné postavenie v Gelnici mal cech kováčov, v ktorom pracovalo až do zrušenia cechov v roku 1872, 157 kováčskych majstrov. Z ostatných cechov bol v meste známy - cech mäsiarov, kožušníkov, ševcov, krajčírov a niektoré ďalšie.

V druhej polovici 19. storočia sa mesto preslávilo v Uhorsku továrenskou výrobou klincov a reťazí. Pracovalo tam 360 majstrov, 90 tovarišov a 93 učňov. Výrobou klincov sa zapodievala rodina Walkovcov, ktorá zaviedla aj ich továrenskú výrobu.

Po výstavbe Košicko-Bohumínskej železnice sa zmenili podmienky pre železiarstvo v Gelnici a v Hnileckej doline. Strácali sa pracovné príležitosti a vznikala vysoká nezamestnanosť, vysťahovalectvo a dochádzalo k rôznym nepokojom v okolí. Z bohatej Hnileckej doliny sa postupne stala "hladová dolina" a tento prívlastok okoliu patrí aj dnes.

Treba spomenúť, že Gelnica nepatrila do zoskupenia slobodných kráľovských miest a ani slobodných banských miest v Uhorsku (patrila tam Kremnica a B. Štiavnica), ale k banským mestám s osobitným postavením. Zaraďovala sa do skupiny 12 väčších miest Uhorska, do ktorej okrem Gelnice patrili Stará Ľubovňa, Podolinec a Spišská Nová Ves.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.