Vlasy a účesy majú hodnotu výpovede o ľudstve a kultúre
VLASY A ÚČESY. Vlasy a účesy majú výpovede o človeku, v účesoch sa odráža kultúra ľudstva. Či sú dlhé, krátke, kučeravé, vlnité alebo rovné, prirodzené i farbené, vyjadrujú ľudské hodnoty a rozprávajú rôzne príbehy o ľuďoch a dobe, v ktorej žili.
Podľa Diderota dodáva úprava vlasov žene pôvab, u muža vyjadruje jeho povahové rysy. Hlavne však ju ovláda móda.
Asýrčania, Peržania, Egypťania obľubovali bohaté účesy, preto často používali parochne a príčesky. Na tisíce ich začali dovážať do Ríma, keď pred dvetisíc rokmi objavili tmavovlasé patricijky nádhernú plavovlasú hrivu u otrokýň z Galie. Vtedy zaviedli módu blond vlasov. Podľa antropológa Andrého Langaneya vlasy sú plavé vďaka genetickej mutácii, siahajúcej až do paleolitu a zdobili hlavy ľudí iba v Európe, v Kabýlii (oblasť v alžírskom pohorí Atlasu), v Anatólii (území, tvoriacom prevažnú časť Turecka), ako aj niektorých austrálskych domorodcov. Historička Sabine Melchior-Bonetová píše, že blond farba je symbolom cudnosti, ale aj rozkoše a kvôli tomu v renesancii aristokratky sa rady zbavili ich pôvodnej čiernej farby, len aby ich mali svetlé ako Benátčanky. Na to používali kvantá farieb z masla, vínneho kameňa a vápna a na účesy, ako mali Florenťanky, používali falošné vlasy na uzly, pletence a voľné pramene. Vidíme ich na Boticelliho obraze "Jar".
Dlhé sú symbolom mužnosti
Dôležitú úlohu hralo od najstarších dôb aj kaderenie vlasov u žien i mužov. Trvalú onduláciu vynašli pred vyše tritisíc rokmi v starom Babylone, keď vyhotovili predchodcu dnešnej "kulmy". V staroveku trávili Rimanky celé noci s vlasmi, nakrútenými na papilótoch. Ázijské vlasy sú hrubé a rovné, africké kučeravé a v Európe nájdeme všetky typy.
Gréci nosili vlasy skrútené voľne do lokní okolo hlavy, ženy si ich zväzovali stuhou do výšky. Nepestované rovné vlasy boli u Grékov symbolom smútku, u nich, aj u starých Germánov a Keltov boli dlhé vlasy prejavom slobody a mužnosti. Dlhovlasých bojovníkov mali radi aj bohovia. Až v 19. stor. s francúzskymi romantikmi a ruskými anarchistami sa stali dlhé vlasy symbolom vzbury.
Nakrátko alebo ostrihané dohola symbolom smútku alebo odriekania. Moslimskí veriaci si nechávali na hlave iba jeden prameň, aby mohol Allah mŕtveho ľahšie dopraviť do raja. Táto móda sa dostala do Francúzska s pruskými vojskami počas prusko-francúzskej vojny v r. 1870 a stala sa symbolom násilníckej mužnosti. Koncom 60. r. min. stor. symbol holej hlavy prevzali skinheadi a s príchodom AIDS americkí homosexuáli.
Zmeny účesov
V stredoveku boli dlhé rozpustené vlasy výsadou mladých dievčat, kým vydaté ženy ich zapletali do vrkočov a zakrývali čepcom. Odhaľujú ich až v neskorom stredoveku. Muži si ich vtedy strihali nakrátko, vyhoľovali na zátylku, aj pri ušiach a sčesávali ich pravidelne na všetky strany.
Renesancia priniesla zmenu úpravy pre obe pohlavia: Muži ich nechávali rásť a dlhé kaderia do vĺn a kučier, ženy odfarbujú na blond, zmenšujú pokrývku hlavy, z ktorej sa stáva ozdoba, spolu so stuhami a šperkami. Kým reformačné úsilie v Nemecku vedie obe pohlavia k väčšej prostote účesov, španielska móda dodáva účesu zvláštnu funkciu tým, že ho prispôsobuje odevu.
Zložitosť v rokoku
Najbohatším obdobím v histórii účesov bolo rokoko. Charakteristické parochňami - vystuženými a napudrovanými s čipkami, stuhami, hrebeňmi a rôznymi ozdobami. Vedúcu úlohu v tom hralo Francúzsko. Od toho účesu sa odvrátili Angličanky a podľa súdobých memoárov sa z neho vysmievajú. Píše sa v nich: "Parížanky nosia na hlave vysoké veže, všeličím ozdobené, táto paráda pripadá Angličanom veľmi nevkusná a keď takáto dáma príde do Londýna, hvízda sa a hádže po nej blatom."
Po Francúzskej revolúcii sa účesy zjednodušili skrátili, odložili parochne. Údajne preto, lebo Mária Antoinetta údajne po narodení prvého dieťaťa stratila veľa vlasov, parochňa by ju obrala o ďalšie a vlastných bolo málo na vysoké účesy. Česali jej lokne.
Empír sa vrátil k antickému krátkemu účesu, biedermeier si obľúbil hladko sčesané vlasy uprostred s cestičkou, pletencami a uzlami na bokoch a temene. Po zložitejších výčesoch okolo r. 1900 prišla zásadná zmena - krátko zastrihnuté vlasy v r. 1920, ktoré sú v obľube dodnes.
Módu fúzov určovali panovníci
V predchádzajúcich storočiach boli fúzy odznakom sily, mužnosti a slobody. Ich strihanie znamenalo v histórii často potupný trest. Tvar fúzov nie je iba výrazom doby a ich módy, ale niekedy aj svetového názoru a politickej príslušnosti. V starom Egypte boli fúzy na hrade výsadou kráľov. Muži sa holili už v najstarších dobách v Egypte, Asýrii, Babylone.
Židia pestovali fúzy ako odznak slobody a zbožnosti. U Grékov sa rozšírilo holenie až za doby Alexandra Veľkého, od nich ho prevzali Rimania a stalo sa zvykom. Za cisára Hadriána sa začali nosiť znovu fúzy. Čím boli dlhšie vlasy, tým kratšie boli fúzy.
Slovania poznali holenie od Grékov ale dlhá brada a fúzy zostali nedotknuteľné až do vlády Petra Veľkého, ktorý zavádzal v Rusku západnú módu. Východná cirkev vyhlásila, že holenie fúzov je pohanský zvyk a na cirkevnom sneme v r. 1551 ruské duchovenstvo prehlásilo, že "bez brady nie je možné dostať sa do kráľovstva nebeského". Naopak to bolo vo Francúzsku, kde kráľ Henrich II. musel r. 1551 vydať osobitný príkaz kapitule, aby si jej nový biskup dal ostrihať fúzy, lebo jedna diecéza ho nechcela takého uznať. Úplne odstraňovať fúzy a bradu začal Ľudovít XIV. a iba fúziky zostali privilégiom kráľovských vojenských oddielov, až do 20. storočia určovali módu fúzov, brád, bokombrád panovníci, potom herci.
Úprava vlasov u nás
Aké vlasy nosili Slovania
U Slovanov sa podľa úpravy vlasov dalo poznať, do akej sociálnej skupiny patrili. Ostrihané vlasy u mužov boli znakom nevoľníka a ešte v 11. stor. na území Slovenska znakom sluhov. Dokladom úpravy vlasov je aj ikonografický materiál z 10. - 11. stor., na ktorom sú dlhé vlasy, splývajúce po plecia. Takáto úprava sa v neskorších obdobiach zachovala iba v ľudových vrstvách. Šľachta a mešťania sa prispôsobovali svetovej účesovej tvorbe.
Mužský účes "na kečku"
Do konca 19. stor. aj začiatkom 20. stor. nosili starší muži na vidieku, najmä v odľahlejších oblastiach tzv. kečky. Boli to vlasy dlhé po plecia, na prostriedku rozdelené pútcom nad sluchami niekedy uviazané do uzlov, aby nepadali do očí. V okolí Zvolena ich zapletali do štyroch vrkočov. Začiatkom 20. storočia, najmä po 1. svetovej vojne si ich začali strihať nakrátko.
Ako sa česali naše ženy
O ženských účesoch archeológia a ikonografia poskytuje málo dokladov popri kovových ihliciach, krúžkoch, diadémoch. Z 11. - 12. stor. sú už doložené rozdiely v úprave vlasov dievčat a vydatých žien. Dievčatá chodili vždy prostovlasé, uprostred s pútcom, dvoma alebo jedných vrkočom, niekde obkrúteným okolo hlavy. Vydaté museli chodiť s pokrytou hlavou.
Zložitá úprava
Takmer 200 rokov si vydaté ženy obkrúcali okolo podložky alebo bez nej 1 alebo 2 pramene vlasov podľa 2 základných typov. Vyžadovalo to veľa času, preto sa česali raz týždenne. V 20. rokoch 20. stor. so zmenou spôsobu života sa zmenili účesy - v mestách skrátili, na vidieku zjednodušili.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
