posiedke má občas strach zo zatúlaných vrahov a najviac zo všetkého miluje polievku z bažanta.
"Nemôžem povedať, že som poľovačke prepadol. Vzhľadom na svoj objem totiž dosť ťažko prepadávam cez čokoľvek," smeje sa Tuli. Na prírodu však nedá dopustiť a k poľovačke pričuchol vďaka časopisu Poľovníctvo a rybárstvo. "Kupoval som si ho ako rybár. Čítal som ho postupne celý a nesmierne ma uchvátila príroda ako taká. Aj keď som vyrastal v Dunajskej Strede, kde je najvyšší kopec ten, čo krtko vyryl, napriek tomu málokto tuší, koľko žije v dunajských lužných lesoch zveriny."
Nestrieľa po všetkom, čo sa hýbe
Tuli nie je z tých, ktorí si steny domova ´zútulnia´ vystavením trofejí. Práve naopak, je mu to priam bytostne odporné. "Nezniesol by som, ak by mi na stene mali visieť nejaké parohy a potom by som mal machrovať, že pozrite sa, toto som ja sám strelil. Poľovníctvo je u mňa predovšetkým o ochrane prírody." Strieľanie je preňho iba nutná selekcia. "Keď je zver poranená, chorá, alebo evidentne dlho nebude žiť a trápi sa, nie je inej cesty. Takýto geneticky nedokonalý tvor by potom už nikdy dokonalého nestvoril, tam už je selekcia podľa mňa na mieste. Nestrieľam po všetkom, čo sa pohne, keby ale tak pustili do lesa členov parlamentu, tak...
Ochranárov ´nemusí´
S ochranármi prírody nevie nájsť Tuli spoločnú reč. "Česť výnimkám, ale to, ako vystupujú a ako sa správajú, akoby oni boli vlastníkmi komplet celej prírody, sa mi vonkoncom nepáči. Tým, že chodia a podpilujú poľovné posedy a nadávajú nám poľovníkom do vrahov, ťažko pomôžu dobrej veci," hnevá sa sympatický herec, ktorého trápi, že žiaden z ochranárov v zime, keď je mínus dvadsať, nevezme na chrbát päťdesiat kíl repy a nejde ju v polmetrovom snehu nasypať zveri do krmelcov. "Ja už s ochranármi ani nedebatujem, lebo to je u nich len ochrana prírody od stola a spraviť potom gesto a priviazať sa o čosi reťazou, to mi pripadá úbohé a veľmi smutné."
Na posiedke aj zimomriavky
Občas zájde Tuli do prírody sám, niekedy berie so sebou kamarátov. "Je dobré z času na čas si oprať mozog. A hlavne noc má svoju čarovnú moc a keď tak človek sedí na posede za splnu mesiaca, to sa veru iné zvuky ozývajú..." Priznáva sa, že z času na čas si svoju flintu veru tuhšie zovrie v dlani. "Pod posedom počujem kroky fučiaceho dospelého chlapa, v krvi má aspoň tri promile alkoholu, desím sa, že ušiel nejaký vrah a napokon zistím, že takýto lomoz urobil obyčajný ježko." Podobných historiek má Tuli viac a prezradil nám, že ich necháva ´dozrieť´ a plánuje napísať knižku.
Z divinky mu tečú slinky
Keďže v novembri začína sezóna lovu drobnej zvery, Tulimu sa už zbiehajú slinky na polievku z bažanta. Na jej prípravu má svojský recept. "Mnohí bažanta oderú z kože a to je chyba, lebo to už nie je ono. Normálne ho treba vyháčkovať, nechať ho v perí aspoň týždeň na mraze odležať a potom úplne na sucho ošklbať. Žiadne obáranie ani nič, krásne to ide dolu, hoci je toho potom plný byt," radí Tuli, ktorý nedá dopustiť ani na paštétu zo zajaca.
Ruja mu nevyšla
Hoci nemá svoj stály revír, veľmi rád zájde i na východné Slovensko.
"Tento rok mi nevyšla ruja. Teda nie mne, mne vyšla. (Smiech.) Ale pozorovanie ruje a ručania jeleňov som nestihol. Chodievam väčšinou do Tatier na Podbanské. Keď sa totiž v Tatrách vydarí ruja, to vám je ako symfonický koncert," dodáva Ivan Vojtek na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
