divadelnú činnosť a rútil sa mu svet. Vďaka dobrému vplyvu rodiny sa však z toho dostal a dnes sa teší dobrému zdraviu a stále dynamickej hereckej kariére. Poznať ho môžete z filmu Babie leto, za ktorý získal Českého leva, ale aj napríklad zo snímky Konec básníků v Čehách, kde si zahral vo vedľajšej úlohe. Na svojom konte má vyše šesťdesiat filmových a nespočetné množstvo divadelných rolí. Vždy je pozitívne naladený a miluje život so všetkými jeho radosťami i starosťami. Stanislav Zindulka.

Do Košíc ste prišli s predstavením Tango. Predstavte trošku hru aj vašu rolu.

- Mám tam veľmi krásnu rolu strýčka Eugena. Postáv tam veľa nie je a každá je nositeľom nejakých vlastností. Je to absurdné divadlo a téma bola u nás v Čechách dlho obchádzaná. Je veľmi aktuálna, prehovorí do duše a hodí sa aj do súčasných dní.

Priblížte ju konkrétnejšie.

- Je to sonda do spoločnosti. Nejde iba o totalitu, ale aj o každú spoločnosť, ktorá si o sebe myslí, že je samospasiteľná. Keď ju autor (Slawomir Mrožek, pozn. red.) napísal, bol to hit a bol veľmi neobľúbený komunistickou spoločnosťou. Neskôr sa nesmel hrať a emigroval. Tým, že totalita skončila, hovorilo sa, že je tejto dráme koniec. Ale nie je. Totalita stále v rôznych obmenách všade vystrkuje rožky.

Kedy ste sa s touto hrou stretli prvýkrát?

- Najskôr som ju čítal ako zakázanú literatúru. Asi pred dvadsiatimi rokmi, po zamatovej revolúcii, som dostal ponuku hrať v nej, no nemohol som to prijať. Teraz sa ku mne po 15 rokoch vrátila a považujem ju za príjemný a rozumný návrat.

Je to tragikomická groteskná komédia s tvrdým koncom, kde v závere umiera aj vaša postava. Koľkokrát ste už počas svojej kariéry umreli?

- Veľakrát. Mám to už dokonale nacvičené. Smrtí mám za sebou mnoho, takže generálok na vlastnú už mám nachystané.

V hre je však aj štipka komédie a grotesky. Akú úlohu hrá vo vašom živote humor?

- Podstatnú. Pokiaľ to len trochu ide, človek by mal vedieť brať život s nadhľadom. Týmto postojom sa nevyhýba ani podstatnému, ale ani grotesknému. Musí si nájsť silu byť nad vecou.

Odkiaľ ju beriete vy?

- Mám rád život. Ak chce človek prežiť, musí mať dnešný život veľmi rád a musí mať rád ľudí aj s ich chybami. Znie to možno trochu banálne, ale vždy som vychádzal z filozofie, že človek nesmie nikdy zabudnúť, že slnko svieti, aj keď je zamračené. A často by si mal na to spomenúť. Aj keď sa zdá, že je všetko zlé, treba si dokázať, že by to mohlo byť ešte horšie a že to vlastne až také zlé nie je. Vždy je iskra nádeje.

Keď má niekto ťažký život, iskru nádeje zrejme tak ľahko nenájde. Vy ste mali aký život?

- Krásny. Aj keď mal som kadejaké problémy, konkrétne za obdobia boľševika. Nikdy som si ich však nepripúšťal, vždy som sa z nich nejako dostal.

Aké problémy to boli?

- Mal som na určité obdobie zakázanú činnosť, musel som odísť zo školy, ktorú som mal veľmi rád. Učil som na dramatickom konzervatóriu, moji synovia nesmeli študovať... Vždy som však mal v okolí pár ľudí, u ktorých som našiel útočisko, ktorí na tom boli rovnako, alebo ešte horšie, a tak sme sa vedeli vždy podporiť. Nikdy som si nezúfal.

Ale detstvo ste mali dobré, či nie?

- Nádherné. Pochádzam z malého horského mestečka Krkonoše. Boli sme veľká rodina, boli sme traja synovia a mal som tri mamky.

Akože tri?

- Moja mamka mala dve nevydaté sestry, ktoré s nami žili v rodine. Bola to úžasná symbióza. Tety mali pocit, že majú deti, ja som mal pocit, že mám tri mamky. Nebolo to bohaté detstvo, ale bolo bohaté citovo.

Kto z nich vám dával citov najviac?

- Budete sa diviť, ale ja som medzi troma mamkami nerozoznával, ktorá je pravá. Dávali mi toho všetky tri nadmieru dosť.

Muselo byť potom smutné pochovať až tri mamky...

- To je daň za lásku. S tým bolo treba počítať.

Spomínate maminky. Kto bol váš otec?

- Otec bol sirota, vyrastal vo veľmi ťažkých pomeroch. Vypracoval sa, bol významný textilný výtvarník. Keď som bol v puberte, ochorel na ťažkú chorobu tuberkulózu a vtedy nastúpili do "úlohy otca" mamine sestry. Po liečení sa z tejto choroby nachvíľu dostal, no neskôr umrel v 64 rokoch na infarkt. Ja som mal vtedy 27.

Ako ste znášali jeho odchod?

- Veľmi ťažko. Bolo to moje prvé stretnutie so smrťou blízkeho človeka. Mal som predsa len 27, ale vzhľadom na to, že som už mal svoju profesiu a ženu, ktorú som miloval, prežil som to. Otec mi umrel tri mesiace pred mojou svadbou.

Nezrušili ste ju?

- Nie, nebol dôvod a bola by to chyba.

Vaša postava v hre je vyznávačom tradičných ľudských hodnôt ako láska, dobro, vernosť, poctivosť. Aké hodnoty uznávate v dnešnom svete vy?

- Ja si nechcem pripustiť, že dnešný svet sa ženie do záhuby. Často ma to však pod tiažou denných faktov a správ napadá. Ale tu sa vraciam k svojmu krédu, nesmiem to vzdávať a keď mám čo i len trochu sily posvietiť ostatným na cestu, musím to urobiť. A tým posvietim sám sebe. Ľudia vidia mnoho vecí zbytočne čierne. Ani za mojej mladosti nič nebolo iné, len sa zlé veci dostávali menej na povrch. Vždy sa nejaké svetlo objaví, treba ho len hľadať. Umenie je nájsť na živote pozitíva. Inak by to nemalo zmysel. A ono to má zmysel, každá drobnosť, radosť, drobný úspech zmysel má. V dejinách vojen boli tiež svetlé chvíľky, ktoré nikdy nenechali ľudstvo padnúť.

Čo je svetlou chvíľkou vášho života?

- Milujem svoje povolanie, hľadám to pekné, čo v ľuďoch je, a to je ten hnací motor.

Svoje povolanie ste vraj mali ujasnené už vo vašich piatich rokoch. Vážne?

- Áno. Keď sa ma niekto opýtal v obecnej škole, čím chcem byť, odpovedal som, že hercom.

Ako sa potom vaša herecká kariéra naštartovala?

- Začínal som v malom meste, kde bol výborný ochotnícky súbor, v ktorom som ako dieťa hral. Potom som bol na škole a tam som zakladal vlastné súbory, až som sa prepracoval na divadelnú fakultu. Dodnes sa k ochotníkom vraciam a spolupracujem s nimi.

Bolo v tom období ťažké dostať sa na herectvo?

- Bolo. Skúšky robilo 350 ľudí a vzali nás pár. Mal som asi talent, ale aj šťastie. Herectvo bola sila, ktorá ma držala a ostala vo mne doteraz.

Viete si predstaviť, že by ste robili aj niečo iné?

- Keď som si písal prihlášku na vysokú školu, bolo treba si napísať aj náhradnú školu, tak som si dal učiteľstvo. Ale to iba preto, lebo som vedel, že keď sa na herectvo nedostanem, cez to učiteľstvo sa k nemu dostanem. Nakoniec som sa k učeniu dostal aj tak, dlhé roky som učil a mal som niekoľko úspešných poslucháčov. Napríklad Libuša Šafránková, Pani prezidentová Veškrnová, Olda Kaiser.

Ako sa vám s nimi robilo?

- Výborne, boli to ozaj iskrivé talenty.

Stretávate sa aj teraz?

- Áno, máme veľmi priateľské vzťahy.

Napriek takým známostiam a výsledkom, ktoré ste počas kariéry dosiahli, vás ľudia označujú za dedinského herca...

- Ja to sám o sebe aj hovorím. Do Prahy som sa dostal, až keď som mal 57 rokov. Dovtedy som bol na mimopražských scénach, čo vôbec neľutujem, nabral som tam veľa vzácnych skúseností.

Teraz ste dušou vidiečan alebo mestský typ človeka?

- Jednoznačne vidiečan.

Máte aj chalúpku niekde v horách, prípadne domček na dedine?

- Stále jazdím do môjho domova do Krkonôš. Mám tam veľmi veľa kamarátov a dávnych spolužiakov. Vždy, keď mi je úzko alebo smutno, idem sa tam zotaviť.

Čo je pre vás najväčším relaxom?

- Som vášnivý turista. Strašne rád chodím, milujem vychádzky, prírodu a veľmi rád si pohovorím s takzvanými obyčajnými ľuďmi.

Kde ste sa ako turista vydriapal najvyššie?

- Asi na Sněžku. A inak som mal veľké šťastie, že na Alpské vrcholy a na Etnu ma doviezli lanovky. (smiech)

Stále hovoríte, že ste mali šťastie. Šťastie na prijímačkách, na spokojný život, na lanovky... A podľa vlastných slov ste aj typ človeka, ktorý sa dostal ku všetkému po čuchu. Mate pod tým na mysli intuíciu? Sklamala vás niekedy?

- Nikdy ma moja intuícia nesklamala. Vždy som si vedel vybrať tú správnu stranu. Do divadla som sa však dostal naozaj po čuchu, lebo ma doň priviedla vôňa líčidiel. Keď som ako malý chlapec začínal v tom ochotníckom divadle, závratne ma priťahovala vôňa všetkých maľovátok. Stále som sa vydal za ich vôňou a skončil som v šatni. Dnes však líčidla voňajú trochu inak... resp. nevoňajú vôbec.

Svojím talentom a hraním vo filme Babie Leto ste získali ocenenie Český lev. Pamätáte si ešte, aký to bol pocit?

- Jeden z najkrajších! A to nielen preto, že som získal nejakú sošku, ale že som ju získal za film, kde mojim partnerom bol môj najlepší priateľ Vlastimil Brodský a partnerkou Stela Zázvorková.

Beriete toto ocenenie za svoj najväčší úspech?

- Áno.

Kdesi som čítala, že ste dali prednosť českej inscenácii pred účinkovaním v americkom filme. To naozaj?

- Áno. Bola to náhla ponuka od amerického režiséra. Mal som hrať profesora psychiatrickej kliniky a on si ma vybral práve na základe filmu Babie Leto. Povedal som, že si na to netrúfam, pretože som nevedel cudziu reč. Netrúfal som si ani na cudzí štáb. Potom mi navrhol, že to môžem natočiť v češtine. To by som však musel zrušiť zmluvu s divadlom Ungelt, kde som mal rozohratú hru Řidič pani Daysi. Nedovolil som si túto spoluprácu zrušiť a doteraz to neľutujem.

Dostali ste odvtedy aj iné ponuky do zahraničia?

- Robil som potom film s nemeckou produkciou a v jednej snímke som sa musel naučiť rolu po francúzsky. Bolo to príšerne vyčerpávajúce.

Teraz ste na tom s jazykmi ako?

- Nijako. Už je neskoro učiť sa ich a okrem toho, ani ich nepotrebujem. Musím si priznať, v tomto mi už vlak ušiel.

Vlak vám však neušiel, čo sa týka založenia rodiny. Máte ju vraj dosť veľkú.

- No v podstate áno. S manželkou som sa zoznámil, keď študovala. Bol som asi druhý rok v angažmáne v Hradci Králové a bol to mimoriadne silný citový impulz, keď som ju prvýkrát uvidel. Bolo to prvýkrát v živote, čo som si povedal - táto a žiadna iná. Ostal som nemo stáť so spadnutou sánkou a hovoril som si "ježiši".

Oslnila vás fyzickou krásou?

- Nie, jednoducho okolo mňa prešla a ja som ostal ako obarený. Potom som po nej pátral, zistil som, kto to je, pozval ju von a neskôr som si ju vzal. Sme spolu 48 rokov, máme spolu dvoch synov a štyri vnúčatá.

Udržalo sa počiatočné štádium omámenia aj doteraz?

- Má to iné kvality. (smiech) Prežili sme toho dosť, boli aj peripetie, ale bez toho sa život nezaobíde.

Po akej kariérnej dráhe sa vybrali vaši synovia?

- Jeden je celkom úspešný matematik, ktorý prednášal štyri roky v Spojených štátoch amerických, kde som sa za ním aj dostal a mladší syn je herec.

Herec? Stretávate sa s ním aj na divadelných doskách?

- Chodíme si vzájomne na premiéry a potom sa stretávame na Vianoce a na spoločnej letnej dovolenke, ktorú trávime v Krkonošiach. Dúfam, že nám táto pohodová rodinná atmosféra ešte dlho vydrží.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.