zaužívaný výraz "hungarikum". Prípad slovenského ústavného sudcu s kriminálnou minulosťou, ktorý vrcholí v týchto chvíľach hromadnou výzvou kolegov, aby "zvážil zotrvanie vo funkcii", navodzuje domácu paralelu "slovunikum". Kauza je neskutočná a exemplárna do tej miery, že si to zaslúži.
Ak začneme odzadu, tak samotná výzva pléna ÚS, aby Juraj Horváth opustil košický dvor, sa dá pochopiť ako apel na morálku a prejav snahy o zachovanie dôveryhodnosti telesa. A v tomto zmysle sa ani nedá napadnúť či vyhlásiť za frašku (ako sa už stalo). Aj tak je to však krok vrcholne neštandardný, keďže ústavné súdy deklarácie ani encykliky k otázkam morálky nevydávajú nikde na svete. Počuli sme už o prípadoch v Európe, keď sa nejaký ctihodný arbiter dopustil poklesku (jazda pod "vplyvom" je taký "štandardný"). Ale výzvy na sebareflexiu? To nie.
Dobre, čert ber, je to mimoriadne zvolanie v mimoriadnej situácii. Ale na čo vlastne milí sudcovia apelujú? Horváth sa stal členom ÚS v úplnom súlade s právnym poriadkom SR. To, že bol právoplatne odsúdený za krátenie dane, nebolo prekážkou v roku 2002, keď ho zvolili, a nie je ani dnes. "Nulová tolerancia" voči vykonávateľom súdnej moci, na ktorú sa odvolávajú, je princíp, ktorý si má strážiť štát a voličská verejnosť. Horváth sám so sebou nemusí mať žiadny morálny problém, keďže jemu naozaj nemusí byť jasné, kde je zádrhel. Podmienečný trest, ktorý dostal, si "odsedel", výpis z registra má, čo bolo kritérium, čistý, a že "nulová tolerancia" nebola voči nemu aktivovaná, keď sa nominovalo a volilo v parlamente, za to on naozaj nemôže. (Keby si chcel robiť srandu, tak by kolegov upozornil na retroaktivitu. Hahaha.) Žiadať od Horvátha, aby nadviazal dialóg so svojím svedomím a vyvodil konzekvencie, je úplne mimobežné. Napríklad aj preto, že na Slovensku a v justícii špeciálne sme v morálnej rovine na šikmej ploche takpovediac permanentne. Zaujímavá je napr. otázka, či eticky horšie je krátenie dane alebo členstvo v komunistickej strane... To by bola turbulentná debata!
Ak sa od morálky prenesieme do menej abstraktnej projekcie, tak je naprosto evidentné, že trestaný sudca ÚS je neuveriteľné systémové zlyhanie. Spytovať svedomie si má nie Horváth, ale politická trieda, ktorej pod hekatombami nezmyselnej a zbytočnej legislatívy, čo produkuje, unikajú pri tvorbe dôležitých zákonov (asi 3 za rok) elementárne záležitosti. Napríklad tá, že kandidát na ústavného sudcu má predložiť nie výpis, ale odpis z registra trestov. Legislatívci, čo deravý zákon napísali, a politici, ktorí ho do parlamentu priniesli a odhlasovali, by mali byť vystavení na námestí tri dni a ráno, na obed a večer zošvihaní bičom. Za situáciu, v ktorej je, Horváth nemôže, on je len dôsledkom šlendriánu, v ktorom si bahní a prekvitá politický establishment.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
