zvádzali boj so svojimi prebytočnými kilami. Čo sa však odohrávalo dovtedy, kým sme ju začali stretávať v cvičebnom úbore?
Kde ste chodili do školy?
- Základnú školu som vychodila v Košiciach, kde bývam celý život. Potom som chodila na umeleckú priemyslovku. Mám dve školy - propagačnú grafiku a nástennú maľbu reštavrátorstvo-konzervatórstvo.
Zvykli ste v škole vyvádzať?
- Ja som vyvádzala veľmi veľa. Celý môj život bol jeden veľký prúser. Nebolo to vtedy veľmi vhodné. Boli sme označovaní za nevhodné deti. Ten systém žiaľbohu niektoré deti ubil, ale ja som bola z tých silnejších a prebila som sa. Preto vlastne svojho syna týmto spôsobom nejako nekorigujem a nezakazujem mu byť osobnosťou. V dnešnej dobe sa chvalabohu tomuto vychádza v ústrety. Predtým to bolo myslené ako čierna ovca zo stáda, že vytŕčame. Som veľmi proti tomu, aby sme mali nejaké stáda, aby sme chodili pokope hore -dole. Nech je každý osobnosť, ale samozrejme v rámci mantinelov, nech vieme čo so sebou.
Aký ste boli typ?
- Bola som väčšinou vodca. Organizovala som rôzne úteky zo školy. Na zemiakovej brigáde som vymýšľala hlúposti. Mala som v podstate takú voľnú školu, keďže som chodila na umeleckú. K nám sa aj tak snažili správať ako k umelcom. To bolo to dobré. Som šťastná, že som sa nedostala na gymnázium. Ale učitelia ma mali radi aj napriek tomu, čo som vyvádzala. Ja som bola hrozne zhovorčivá. Oni asi cítili, že v hĺbke duše som to nemyslela zle a že mám dobré srdce. Nebola som zlý žiak, skôr neposedný. Ale myslím, že na mňa majú pekné spomienky. Nakoniec som po maturitách dostala od jednej učiteľky, ktorá ma sem-tam uzemňovala, jej svadobný dar strieborný náhrdelník s prsteňom a povedala mi: Zora, ty to niekde ďaleko dotiahneš! Takže som nebola nenávidená, skôr nepochopená.
Mali ste svoju partiu?
- Aj hej, ale keď to bolo vždy tak, že mne nikto nestačil, tomu môjmu tempu, takže buď sa niekto prispôsobil, alebo niekedy nie. Občas mi povedali: No, tak toto určite nie! Nebolo to nikdy nič strašné. V živote mi nenapadlo urobiť niečo, kde by sme niekomu mohli blížiť alebo podpaľačstvo či vandalizmus. Bolo to čiste o srande! Nech sa učiteľ z toho v konečnom dôsledku zasmeje, aj keď sa mu niekedy veľmi nechcelo.
Nikdy ste nerozmýšľali o vysokej škole?
Mala som jednu ponuku na vysokú školu do Poľska, kde ma teda moji profesori odporučili. Bolo to na maľbu, ale ja som vycítila, že ja nie som veľmi typ na vysokú školu. Ja som chcela ísť radšej do sveta. Tak som prišla do sveta modelingu. Stala som sa modelkou a v Nemecku som strávila pár rokov a potom som sa vrátila späť.
Ako ste sa stali cvičiteľkou?
- Veľmi jednoducho. Ja som nechcela byť cvičiteľkou. Robila som v jednej regionálnej televízii a mala som vtedy priateľa, s ktorým sme tam moderovali. Raz sme sa nepohodli s riaditeľom televízie a jednoducho sme museli z nej odísť. Priateľ mi vtedy povedal, veď ty by si mohla byť cvičiteľka, keďže máš na to predpoklady. Ja som povedala, že v žiadnom prípade, nebudem obyčajná cvičiteľka! Znelo mi to ako upratovačka. Dnes sa necítim byť obyčajnou cvičiteľkou. Je to úžasná profesia. Myslím si, že nič iné na svete by som už robiť nechcela. Pomáham ľuďom, a to je dôležité!
Autor: Lenka Bačová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
