Potopa sveta, kráľ Artuš a iné záhady minulosti
V dejinách ľudstva je veľa udalostí, ktoré sú zahalené rúškom tajomstva dodnes. O niektorých sa pochybuje, či sa vôbec stali. Pátra sa po tom, aký majú reálny základ, keď o nich vznikli povesti. Existovala Potopa sveta, či tajuplné morské národy? Aká kultúra vztýčila megalitické Stonehenge? Žil a kto bol kráľ Artuš, pápežka Jana? Je pravdivý príbeh Železnej masky?
Najstaršia záhada
Najstaršou záhadou a aj najviac skúmanou a diskutovanou je potopa sveta. Legenda o potope sa objavuje v Starom zákone v biblii, ale aj v slávnom asýrsko-babylonskom epose o Gilgamešovi. Píše sa v ňom, ako šesť dní a nocí vial vietor a búrka s potopou zmietli všetko na Zemi. Podobá sa biblickej a aj keď sa v niektorých opisoch odlišuje, základná myšlienka zostáva rovnaká: Utana - pištim v Gilgamešovi a blibickým Noe sa zachraňujú spolu so zvieratami. Podobne sa táto udalosť objavuje aj v starých bájach v Ázii, Amerike, Austrálii.
Čo na to vedci? V 18. storočí francúzsky geológ a prírodovedec Georges Cuvier bol zástancom názoru, o niekoľkých globálnych katastrofách - našej planéty a tvrdil, že povrchové vrstvy Zeme vznikli z naplavením po potope. Vedci o sto rokov po ňom vysvetľovali vyhynutie dávnych druhov živočíchov v dôsledku potopy. Neskoršie teórie vylučovali také veľké množstvo vody, ktorá by pokryla celú planétu a pripúšťali viacej potôp veľkých rozmerov. Kedy k nim došlo a aké zanechali skutočné následky, to zostáva záhadou. V r. 2003 Američan Róbert Ballard - svetový odborník na hľadanie slávnych vrakov lodí v moriach (objavil aj Titanic) začal pátrať po štvrtýkrát v Čiernom mori, aby si overil svoju domnienku, že v ňom došlo k potope sveta. Veľa obyvateľov Kaukazu, najmä Arméni sú totiž presvedčení, že sú potomkami Noeho a hora Ararat v Turecku sa odnepamäti zobrazuje s Neomovou archou na jej vrchole. Ballard prehlásil, že Čierne more bolo križovatkou najstarších svetových kultúr - mezopotámskej, Skýtskej, Mykénskej, Fénickej a ďalších a verí, že tam objaví pozostatky Noemovej archy alebo aspoň po potope. V Čiernom mori objavujú minulosť aj kanadskí archeológovia (po páde sovietskeho režimu sa otvorilo zahraničným archeológom) a vyhlasujú Ballardovu teóriu za balast, lebo pred 7500 rokmi, kedy mala byť biblická potopa, malo Čierne more dnešnú podobu.
Tajomné morské národy
Označenie "morské národy" sa dostalo do dejín z egyptských písomných prameňov. Boli to hordy divokých neznámych národov, ktoré okolo 8. stor. pred n. l. ohrozovali z mora aj z pevniny posádky pevností Egypta a východného Stredomoria, prepadávali lode a lúpili v prístavoch. Nikomu sa nepodarilo identifikovať ich pôvod, iba sa domnievať, že pochádzali z oblasti Čierneho mora, Balkánu alebo dnešnej tureckej Anatólie. Tak, ako tajomne do histórie vošli, rovnako z nej odišli. Vie sa, že to bolo potom, ako sa spojili s Líbyjcami vo vojne proti Egyptu a Ramesse III. ich porazil.
Stonehenge
Tajomstvom sú opradené obrovské, kruhovito zostavené dolmény Stonehenge pri Sallsbury vo V. Británii. Je to jeden z najtajomnejších megalitických celkov ľudských dejín, postavený pravdepodobne v r. 3000 - 1500 pred n. l. Najväčšou záhadou je, čomu slúžili a ktorá kultúra, žijúca medzi mladšou dobou kamennou a bronzovou, ich vztýčila. Jedna z najrozšírenejších domnienok je o tom, že to bol akýsi kozmický počítač alebo observatórium na predpovedanie postavenia Slnka aj Mesiaca a ich zatmenia.
Legendárny alebo skutočný kráľ Artuš?
Legendy o keltskom kráľovi Artušovi ho porovnávajú s Alexandrom Veľkým a jeho meno sa objavuje aj v starodávnych kronikách. V jednej z 9. stor. ho opisuje keltský mních Neunius ako statočného keltského vojvodcu (nie ako kráľa, ktorý vládol podľa iných legiend okolo 5. stor.), ktorý údajne zvíťazil v 12 bitkách. Tajomný svet kráľa Artuša súvisí s kúzelníkom Merlinom, čarodejnicou Morganou, mečom Excalibur a hľadania svätého grálu a inšpiroval autorov literárnych i hudobných diel. V knihe "Dejiny anglických kráľov" kňaza Monmoutha, ktorý napísal v 17. stor. sa spája jestvovanie tohto hrdinu s konkrétnym miestom - hradom Tintagel. Je zaujímavé, že v r. 1998 objavili archeológovia v podzemí tohto hradu bridlicovú tabuľku, ktorej vek odhadli na 1500 rokov, s nápisom Argotnov. Je to latinská verzia mena Arthnou t. j. Artuš. Mohla to byť aj zhoda okolností, pokiaľ ide o také isté meno a tento Artuš nemusel byť legendárnym keltským kráľom. To isté meno sa vyskytlo aj v súvislosti s nálezom opasku a meča.
Koho skrývala železná maska?
Odpovedí na túto otázku je niekoľko. Prvú dáva príbeh spisovateľa Alexandra Dumasa, ktorý bol aj sfilmovaný a mnohí ste ho aj videli na televíznej obrazovke. Vďaka Dumasovi sa stal nesmrteľný. Podľa neho dal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (1638 - 1715) nazývaný Slnko uväzniť svojho brata, aby si neuplatňoval nárok na trón a aby ho nik nespoznal, tvár mu tiež "uväznil" do železnej masky. Tento príbeh bude mať asi reálny základ, vychádzajúc z listu panovníkovej švagrinej, vojvodkyne z Orleansu, adresovanému jej príbuznej. Píše v ňom o akomsi mužovi väzennom roky v Bastille s maskou na tvári, kde aj zomrel. Spoločnosť mu robili dvaja mušketieri, ktorí ho mali zabiť, ak by si dal dole masku. Voltaire v diele o Ľudovítovi XIV. (napísal ho po panovníkovej smrti) sa veľmi vážne zaoberá myšlienkou, že muž so železnou maskou bol bratom kráľa Slnka, ale uväznený na jednom z francúzskych ostrovov. Píše, že jediným priestupkom tohto muža bol fakt, že bol kráľovým bratom. Niekoľko domnienok je veľmi odvážnych, keď tvrdia, že väzňom bol sám Ľudovít XIV., ktorý bol pozbavený svojich zákonných práv v prospech utajovaného brata, ktorého porodila Anna Rakúska a splodil ho kardinál Mazarin. Ďalšou z odpovedí je táto: V záznamoch väzenia Bastilla bol 18. septembra 1698 zápis o prijatí muža neznámej totožnosti so zamatovou (nie železnou) maskou na tvári. Po piatich rokoch tento muž zomrel a pribudla povesť o tom, že bol pochovaný bez hlavy, ktorú mu pred pohrebom odťali a v hrobe nahradili kameňom. Tajomstvo svojej totožnosti si vzal muž do hrobu.
Pápežka Jana
Tajomstvom zostáva zahalená aj existencia pápežky Jany, ktorú cirkev nikdy neuznala. Údajne na radu Martina Poloniusa, spovedníka pápežov Jána XXI. a Mikuláša III. nebola Jana zaradená do chronológie pápežov. Jej meno sa neobjavuje na žiadnej vatikánskej listine, hoci mních Mariani Scoto v 10. storočí do kroniky zapísal, že nástupkyňou pápeža Leva IV. sa stala žena Jana, ktorá obsadila pápežský stolec na 2 roky, 5 mesiacov a 4 dni. V 13. stor. toto tvrdenie doplnil dominikánsky mních Polonius údajom, že Jana pôvodom Angličanka bola vzdelaná (vyučovala teológiu) a zomrela údajne počas procesie pri pôrode a bola na mieste pochovaná neďaleko baziliky sv. Jána v Ríme. Táto udalosť sa stala námetom aj pre maliarov.
Neobjasnených udalostí v dejinách je veľa, uvedené sú z nich najznámejšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
