Prečo a čím Podolínec vynikal
Archeologické nálezy a historické dokumenty svedčia, že severný Spiš bol osídlený slovanským obyvateľstvom pred príchodom Maďarov a nemeckých kolonistov. Niektorí historici tvrdia, že bol osídľovaný až ich príchodom. Podľa niektorých kroník Tatári po vpáde v r. 1241 miestne obyvateľstvo vyplienili a zanechali spustošenú krajinu. Uhorský kráľ Belo IV. po odchode Tatárov urobil opatrenia na doosídľovanie územia príchodom ďalších Slovákov, Poliakov a nemeckých kolonistov.
Vývoj mestečka
Podolínec sa nachádza na rozhraní Spišskej Magury, Podtatranskej kotliny a Levočských vrchov, v údolí rieky Poprad, medzi mestami Stará Ľubovňa a Kežmarok. V tesnej blízkosti Podolínca sa sformovali obce ako Nižné a Vyšné Ružbachy, Toporec, Holumnica, Lomnička a ďalšie iné. Predpokladá sa, že severný Spišs v 10. a 11. storočí expanziou kráľa Boleslava Chrabrého spolu s Podolíncom sa dostal pod vplyv poľských Piastovcov. V priebehu 11. stor. bolo znova prinavrátené pod Uhorsko. Začiatkom 13. stor. Podolínec na okolí zohrával dôležitejšiu úlohu ako mesto Stará Ľubovňa.
Existenciu Podolínca začiatkom 13. stor. dokazuje listina pápeža Gregora IX., ktorou v roku 1235 nariadil prešetriť sťažnosť krakovského biskupa na spišského prepošta a ostrihomského arcibiskupa, ktorí vraj protiprávne zaberali desiatok z kostola Panny Márie v Podolínci a okolitých kostolov, čo sa niekoľkokrát zopakovalo. Podolínec pod vlastným názvom sa spomína v roku 1256, keď Toporec a Podolínec daroval kráľ Belo IV. šľachticovi Jordanovi z Hrhova.
Belo IV. nastúpil na uhorský trón v roku 1235 a za krátky čas si niektorými opatreniami poštval proti sebe uhorskú šľachtu, ktorá sa mu pomstila v boji s Tatármi. Oveľa väčšiu nespokojnosť prejavovala šľachta a cirkev s vládnutím jeho vnuka Ladislava IV. Kumánskeho. V r. 1272 preto vypukla na Spiši vzbura pod vedením šľachtica Rolanda. Na jej potlačenie vyslala na Spiš svoje vojská krakovská a sandomierska vojvodkyňa (dcéra Bela IV.) Kunikunda. V tomto čase Kunikunda darovala Podolínec a okolie svojmu rytierovi a krakovskému mešťanovi Henrikovi, ktorý mal za úlohu Podolínec a okolie doosídliť.
V r. 1285 vtrhli do Podolínca znova Tatári, ktorí ho aj s okolím vyplienili a vypálili. O dva roky sa Tatári znova vrátili ako spojenci kráľa Ladislava IV. Vtedy sa im uhorská šľachta postavila na odpor a porazila Tatárov pri Podolínci v roku 1288. Vtedy zhorela šoltýsska listina na Podolínec, ktorú Kunikunda obnovila v roku 1289.
Obnovenie mestských výsad
Po smrti Kunikundy v roku 1292 požiadal krakovský vojvoda a český kráľ Václav II. o obnovu a rozšírenie mestských výsad pre Podolínec. Henrik dostal dedičné právo na richtára a mesto výsady magdeburského práva, podobne ako mal Krakov. Na základe toho sa Podolínec mohol opevniť hradbami, pričom mu pomáhali občania z Hniezdneho a Starej Ľubovne. V roku 1404 mesto vyhorelo a kráľ Žigmund ho daroval Imrichovi z Perína, ktorý dal pri juhozápadnej mestskej bráne postaviť opevnený kamenný hrad. Na jar v roku 1412 ešte stihol Žigmund povýšiť Podolínec na slobodné kráľovské mesto, ale o niekoľko mesiacov sa mesto dostalo pod poľský záloh na 360 rokov. Vtedy malo právo týždenných trhov a výročných jarmokov.
Znova bolo vrátené pod správu Uhorska 11. 10. 1772 a neskoršie sa stalo súčasťou Provincie 16 spišských miest so sídlom v Spišskej Novej Vsi a od roku 1876 po zrušení Provincie sa dostalo pod správu Spišskej župy so sídlom v Levoči.
Remeslá
Obyvatelia Podolínca boli poľnohospodári, ale rozvíjali sa tiež remeslá a obchod. Z remeselníckych cechov boli najznámejšie cechy čižmárov, hrnčiarov, kožušníkov, tkáčov, kováčov, mečiarov a výroba nožov s drahocennými rukoväťami ich preslávila aj za hranicami. Výhodné pre mesto bolo, že počas jeho zálohovania, na udržiavanie jeho hradieb prispievali všetky zálohované mestečká a že mal dvojaké výsady - uhorské aj poľské, lebo bol na území Uhorska, ale do vyplatenia sa z poľského zálohu podliehal Poľsko a využíval aj jeho výsady. Výhodou bolo aj to, že sa vyvíjal v relatívne pokojných pomeroch oproti ostatným mestám, ktoré sužovali boje s Turkami v 16. a 17. storočí. Veľkým prínosom pre rozvoj Podolínca bola jeho výhodná poloha pri rieke Poprad na diaľkovej obchodnej ceste od Popradu do Krakova. Okrem spomenutého magdeburského práva malo mesto právo míľové, právo skladu, meča a právo opevniť sa. Aj nimi malo oproti ostatným mestečkám výsadné postavenie.
Živelné pohromy
Starosta zálohovaných spišských miest na hrade Ľubovňa vydal pre Podolínec v r. 1642 zakladaciu listinu pre kláštor piaristov a v roku 1643 sa pri ňom zriadilo nižšie piaristické kolégium. O ďalších osem rokov tam postavili kostol. Mesto postihol v rokoch 1646, 1664 a 1710 mor, v roku 1662 veľká povodeň a zemetrasenie.
Po pričlenení Podolínca pod Uhorsko až do zrušenia Provincie spišských miest v Spišskej Novej Vsi sa Podolínec stále rozvíjal, ale od r. 1876 nastal jeho úpadok. Čiastočné oživenie hospodárskeho a spoločenského života v meste nastalo po zriadení železničnej trate z Popradu do Podolínca až koncom 19. stor., kedy postavili aj pílu a tkáčovňu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
