Pomoc kolonistom, zisky obchodníkom

Rozvoj mestečiek a miest v stredoveku závisel okrem iného od výsad, aké mali. V člnku o Podolínci píšeme o výsadách uhorských aj poľských, o magdeburskom práve, ako aj o ďalších štyroch, ktoré umožnili rozkvet Podolínca.

Magdeburské právo

Toto právo, ako každé právo bolo súborom právnych noriem a zvyklostí uplatňovaných tam, kde platil. Magdeburské právo bolo súčasťou nemeckého práva, pôvodne rozšíreného v severonemeckých oblastiach, po prvýkrát kódifikované v mestskom práve Lübecku a pomenované podľa právnych noriem Magdeburgu z r. 1181. Rozšírilo sa do Sliezska, Poľska - v Krakove r. 1251, Litvy, Ruska - Kyjev r. 1516. V Uhorsku a na území Slovenska sa magdeburské právo uplatnilo v súvislosti s kolonizáciou na nemeckom práve. Toto právo sa uplatňovalo pri dedinskej, roľníckej kolonizácii, počas ktorej boli na území Slovenska v 12. - 15. storočí doosídlené alebo založené mnohé tzv. šoltýske dediny. Pomohlo pri mestotvornom procese našich miest a ich hospodárskom rozvoji, podporilo osídlenie horských oblastí územia Slovenska a popri domácom obyčajovom práve sa stalo ďalším právnym systémom, ktorým sa počas feudalizmu riadili slovenské mestá a dediny.

Magdeburské právo sa u nás uplatňovalo od 13. storočia. Prostredníctvom Viedne sa dostalo do Uhorska, kde sa jeho centrom stal Budín a od neho ho prevzali Košice aj Bratislava.

Výhody pre kolonistov

Magdeburské právo postupne prevzali aj iné mestá - Trnava, Krupina, Nitra, Žilina a r. 1271 spišské mestá so sídlom v Levoči. prostredníctvom Krakova ho r. 1292 prijal aj Podolínec, neskoršie aj iné mestečká. V našich mestách sa ďalej modifikovalo a začalo sa volať trnavským právom, spišským právom. Aké výhody toto právo poskytovalo kolonistom alebo ako sa nazývali - hosťom? Zabezpečovalo im osobnú slobodu, rovnako aj majetkovú, právo užívať polia, lesy a pastviny, čiastočne im zabezpečovalo nezávislosť od stoličnej správy, slobodnú voľbu richtára t. j. samosprávu, aj kňaza, výsadu riadiť sa vlastným právom, vykonávať remeslá, ťažiť rudy. Oslobodzovalo kolonistov od platenia mýta, od vojenskej povinnosti a mali určenú pevnú daň. V 13. - 15. storočí na základe modifikovaného magdeburského práva zemepáni organizovali tzv. dedinskú kolonizáciu prostredníctvom lokátorov - šoltýsov. Títo so zemepánom uzatvárali zmluvu na osídlenie určitého územia alebo dediny. Popri výsadách šoltýsa získali osadníci na 6 až 20 rokov oslobodenie od feudálnych dávok ako aj platenia daní, ktoré v presne určenom množstve a výške mali odovzdávať až po uplynutí „slobodných" rokov. Niekedy dostávali aj iné špecifické výsady.

Obyvatelia osád, riadiacich sa magdeburským právom mali výhodnejšie sociálne postavenie ako domáce slovenské obyvateľstvo, pretože mali právo scudzovať pôdu a ich povinnosti boli presne určené. Magdeburským právom sa okrem miest riadili aj mnohé dediny, najmä v Spišskej, Liptovskej, Turčianskej, Trenčianskej a iných stoliciach. Znenie magdeburského práva používaného na Slovensku zachovali niektoré právne kódexy. Najdôležitejší bol súpis právnych zvyklostí spišských Sasov Zipser Wilkur, zápis a český preklad textu v Žilinskej knihe z r. 1376.

Protikonkurenčné opatrenie

Právo skladu, ktoré mestám udeľoval ako veľmi dôležitú výsadu panovník, patrilo k najdôležitejším právam stredovekých miest. Tvorilo jednu zo základných zložiek ich príjmov a bolo aj protikonkurenčnom opatrením. Právo skladu sa vyvinulo z tridsiatku na hlavných zahraničných cestných spojoch počas 13. storočia. Pre obchodníkov to znamenalo povinnosť zložiť a v stanovenej dobe predávať tovar v mestách. Právo skladu vniklo na základe rozvoja medzinárodných obchodných stykov a jeho cieľom bolo čeliť cudzej, predovšetkým zahraničnej konkurencii. Vzťahovalo sa na všetky tovary alebo iba na niektoré druhy. Všeobecne sa vzťahovalo iba na cudzie tovary, ktoré zahraniční ale aj domáci kupci - ak ich predávali - museli v meste s právom skladu vyložiť a predávať vo veľkom po 3 dni, v Uhorsku 1 2 týždne a až potom mohli s nepredaným tovarom odísť z mesta a predávať ho inde na trhoch.

Mestá mali z tohto povinného predaja niekoľkonásobný zisk. Obchodníci sa museli v meste ubytovať, platiť za mestskú váhu, miesto predaja, atď. Domáci cudzí tovar kupovali vo veľkom a potom ho rozpredávali so ziskom v drobnom. Mešťania - obchodníci miest s právom skladu boli oslobodení od skladovej povinnosti v iných mestách svojej krajiny a okrem nich aj mešťania banských miest. Aj napriek tomu mestá s právom skladu si vynucovali túto povinnosť od obchodníkov, preto veľkoobchodníci často získavali domovské právo (meštianstvo) aj v iných cudzích mestách - napr. Ján Thurzo, mešťan Levoče bol súčasne aj mešťanom Krakova. Tam kupovali domy, aby nemuseli platiť vysoké poplatky za uskladnenie tovaru a za iné služby. Aj v Košiciach si cudzí kupci kupovali domy a v čase, keď ich nepoužívali, ich prenajímali. Jedinú výhodu mali cudzí obchodníci, keď nemuseli dodržiavať právo skladu počas konania jarmokov. Stávalo sa, že kupci obchádzali mestá s právom skladu bočnými cestami. Obídenie mesta s právom skladu sa trestalo konfiškáciou tovaru, niekedy i celého majetku obchodníka.

Obohatenie aj brzda

Právo skladu prinášalo mestám zisky a prispelo k obohateniu najvyšších vrstiev v niektorých mestách. Bolo však aj brzdou medzinárodného obchodu. Prvým mestom v Uhorsku, ktoré získalo právo skladu, bol Budín (r. 1244), zo slovenských ho získal práve Podolínec (r. 1292) od krakovského a sandomierskeho vojvodcu Václava II., ktorý sa usiloval získať Podolínec a cez neho celý severný Šariš pod svoj vplyv. Právo skladu získala v 20. rokoch 14. stor. Levoča, v r. 1347 Košice, r. 1402 Bardejov, r. 1435 Kežmarok a Sp. N. Ves. Najviac sa toto právo uplatňovalo u nás v r. 13. - 16. storočí, koncom 18. a začiatkom 19. storočia postupne zaniklo.