Čo vyplývalo zo zákona pre mužských voličov
Súčasné slovné súboje politikov, spokojnosť i nespokojnosť voličov s počínaním tých, ktorým dali hlasy, vyvoláva otázky viacerých čitateľov na to, ako sa volilo pred sto rokmi a či volebné právo nemali iba ženy a či sa vyslovovala nedôvera vysokým funkcionárom na úrovni vlády a župy.
Kto nemastil, neviezol sa
Na otázku, ako sa volili, presnejšie kto volil, by sa mohlo odpovedať krátko a jednoznačne: Kto nespĺňal podmienky stanovené zákonom, nevolil, alebo inou formuláciou: kto nemastil, neviezol sa. Kto mal volebné právo na začiatku civilizovaného 20. storočia?
Uhorské volebné právo bolo ustanovené zákonom. Ten článkom 5/1848 priznával volebné právo všetkým občanom Uhorska - má sa rozumieť mužom - nad 20 rokov. Museli však spĺňať ďalšie podmienky majetkové alebo vzdelanostné. Ustanovenia tohto zákona spresňoval ďalší zákon z roku 1874 a doplnený bol ešte ďalšími trestnoprávnymi nariadeniami o priebehu a právoplatnosti výsledkov volieb. Platil až do roku 1913, odkedy sa v Uhorsku nekonali parlamentné voľby z dôvodu vojnových udalostí. Aké teda boli tie ďalšie podmienky, ktoré museli spĺňať muži, aby mali volebné právo? Museli mať dom, za ktorý platili domovú daň, alebo vlastniť pôdu, zdanenú poľnohospodárskou daňou z čistého výnosu 16 zlatých. Ak bol muž obchodník alebo remeselník a platil 105 zlatých základnej dane z príjmu alebo remeselník a zamestnával aspoň jedného tovariša. Koho oprávňovalo vzdelanie zastávať nižšie úradnícke miesto, a kto bol stredoškolák, vysokoškolák, člen akadémie, spĺňal podmienky vzdelanostného cenzu pre volebné právo.
Aktívne a pasívne volebné právo
Muži po dosiahnutí 24 rokov s aktívnym volebným právom mali aj pasívne volebné právo, museli však spĺňať podmienku: ovládať natoľko maďarský jazyk, aby mohli v ňom vykonávať poslanecké povinnosti. Volebné právo malo podľa týchto podmienok iba 6 percent obyvateľov. Maďarská štátna moc v Uhorsku nedovoľovala ani pomyslieť, nie že uskutočniť reformu takéhoto volebného práva. Návrhov na nový volebný zákon bolo viac, ale každý rátal s takým zložením "hore", že to bolo vždy v prospech Maďarov. Po voľbách v roku 1901, keď sa nemaďarské národy dožadovali všeobecného volebného práva, opozičné strany v parlamente pochopili, že je potrebné zreformovať uhorský volebný systém. Aj ony vykľučkovali z tohto problému návrhom priznať volebné právo iba tým, ktorí vedia čítať a písať po maďarsky, takže sa neuskutočnil ani tento krok, ktorým by sa mohlo vstúpiť na cestu reforiem, primeraným vývoju spoločnosti.
V Košiciach iba hŕstka voličov
V roku 1900 mali niečo vyše 40-tisíc obyvateľov, z nich zárobkovo činných 21-tisíc. V roku 1901 bolo v Košiciach 2 057 voličov a podľa bibliografie Politický život v Košiciach (vydala Št. vedecká knižnica r. 1979) počet voličov veľmi nevzrástol ani do roku 1918, keď dosiahol 6 329. Väčšina bola vylúčená z politického života, keď uvážime, aká malá bola hŕstka voličov z dvoch desiatok tisíc dospelých. Malá skupina inteligencie ovládla politický a kultúrny život, na hospodárskom sa podieľali priemyselné podniky - z nich iba 24 zamestnávali nad 20 ľudí. Jeden podnik mal nad tristo zamestnancov a tisíc zamestnávala jediná továreň: tabaková. Hospodárstvo Košíc ovplyvňovali maloremeselníci a maloobchodníci a na vytváraní politického vedomia sa značnou mierou podieľalo úradníctvo. Stredoškoláci a poslucháči vyšších škôl prostredníctvom svojich profesorov vplývali na politický život svojou účasťou na demonštráciách, či už kladným alebo záporným postojom, taktiež na politických zhromaždeniach. V podnikoch a dielňach pracovalo 3-tisíc robotníkov a celkovo bolo r. 1900 v robotníckych povolaniach zamestnaných vyše 10 100 ľudí, z nich polovicu tvorili ženy. V tomto počte sú aj nádenníci, sluhovia a slúžky - až 2 850. Práve takáto početná vrstva obyvateľov, ako bola robotnícka, nemala volebné právo zo zákona. Preto sa ho dožadovali aj demonštráciami.
Zo štatistiky
Zaujímavá je štatistika zo spomenutej bibliografie o počte voličov v Košiciach podľa základu na získanie volebného práva: V roku 1902 bolo 2 184 voličov, z ktorých mali volebné právo 1 184 na základe príjmov, 617 na základe vlastníctva domu, 372 vzdelania, iba jedenásti vlastnili pôdu, ako sa vyžadovalo. V roku 1900 bolo 3 281 voličov, z nich už 2 017 malo zodpovedajúce príjmy, 699 dom, 12 pôdu a 553 príslušné vzdelanie.
Politická kríza
Začiatkom roku 1905 sa vyostrila politická kríza, čo sa odrazilo v mestskej aj župnej správe, ktorá bola proti nezákonne zvolenej Fejerváryho vláde, ale ako sa ukázalo, nie všetci jej úradníci. Radnica zvolala mimoriadne zasadnutie mestského zastupiteľstva a vyslovila nedôveru tejto vláde. Odpor vyvrcholil, keď mali uviesť do úradu nového kráľom menovaného župana, grófa Pongrácza a keď predtým suspendovali z funkcie mešťanostu Teodora Münstera a hlavného notára Kozoru, a funkciou mešťanostu dočasne poverili Štefana Malétera. Hlavného župana predsa inštalovali, čo bolo považované za protizákonný trestný čin a čo vyvolalo taký rozruch, že musel odísť zo župného domu pod ochranou žandárov a vojakov. Po troch dňoch na príkaz vlády Malétera z funkcie mešťanostu odvolali a Münster zaujal opäť svoj post.
SOŇA MAKAROVÁ
Autor: ren
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
