jednej "eurotraumy". Tá trvá sedem rokov, odkedy vo fantáziách politikov a byrokratov vzklíčila idea využiť masívne rozšírenie v roku 2004 na ďalší "maovský" skok k federácii a presunu moci do Bruselu. Tzv. ústavná zmluva, ktorú vyšpekulovali, však v dvoch referendách narazila. Nasledovala "kríza" a "čas reflexie", takže to, čo včera schválili, je akoby náhradná protéza, aby "európsky projekt" pokračoval. S kľúčovou ideou presadiť ratifikáciu bez referend.
Protéza sama osebe je kvalitná, podľa znalcov obsahuje 90, či viac percent pôvodnej euroústavy. Najpodstatnejšou zmenou k dnešnej realite (avšak nie k euroústave!!) je prenos asi 50 viac či menej dôležitých právomocí, čo doteraz sú v rukách národných štátov, do Bruselu. Zároveň asi v tridsiatich oblastiach berie "reformná zmluva" národným vládam právo veta, čo znamená, že doteraz povinná jednomyseľnosť na stretnutiach ministrov prechádza do režimu väčšinového hlasovania. A po tretie, aj v tých oblastiach, kde väčšinové hlasovanie zostáva, bude mať iné pravidlá (pre schválenie návrhu treba 55 percent štátov so 65 percentami obyvateľstva), ktoré sú pre menšie krajiny, vrátane Slovenska, významne nevýhodnejšie, ako teraz platný systém "váženia hlasov". Je hanbou slovenských politikov, že sťaženie tvorby tzv. blokačnej menšiny, ktoré znamená výrazné posilnenie vplyvu Nemecka, Francúzska, atď, vôbec nespomínajú a tvária sa, akoby nebolo. Všetky ostatné zmeny oproti dnešku, ktoré dominujú správam z Lisabonu (zoštíhlenie EP, menší počet komisárov, atď.,) stoja, čo do významu, o tri poschodia nižšie. Nám zostáva len dúfať, že ospevovanie "vyššej efektivity" rozhodovania EÚ nezaplatíme príliš draho. Na strane druhej veľmi silný fakt je ten, že niektoré politiky patria bez debaty na vyššiu ako národnú úroveň (energetická, antiteroristická).
Zároveň platí, že tento dokument nie je zďaleka víťazstvom eurofederalistov takpovediac na nulu. Oproti euroústave museli ustúpiť najmä v rovine symbolov. Už z názvu vypadla "ústava", takisto sa stratili články o vlajke EÚ, hesle EÚ, hymne EÚ. Potlačenie federálnej symboliky (takisto nahradenie "prezidenta" únie predsedom Rady) pritom nie je iba akási clona, čo zdôrazňujú skalní euroskeptici. Ústupok je to významný a nie plne docenený, ako dokladuje napr. silný integracionista Prodi, ktorému veľmi chýba v reformnej zmluve "základ pre spoločné emócie, pre vzťah k Európe a jej vlajke, jej ústave a nie je tam ani základ pre spoločné európske právne vedomie". Ešteže tak. Keby nejaké refendum (mimo Írska, kde je povinné) sa predsa len konalo a skončilo krachom, tak autor tohto textu slzy roniť nebude. Ani jednu. Ide o vôbec najväčší skok v histórii únie a dôvera v to, že dopadne dobre, nemôže byť vyššia ako dôvera v politikov, ktorí si gratulovali a smiali sa včera v Lisabone.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
