dínom-dánom, čo predvádzali politici, je nevkusné a zaváňa až gýčom. Ani "veľká schengenská párty" nie je dosť dobrým dôvodom, aby sme sa nechali ohlupovať a zabúdali, s kým máme tú česť.
"Je fascinujúce, že po dnešnej noci bude možné prejsť 4000 km z estónskeho Tallinu až do Lisabonu bez pasovej kontroly", čítal z papiera do kamier a mikrofónov ten, ktorý si 17. november 1989 "ani nevšimol". Je to číry cynizmus, absencia sebareflexie alebo stávka na to, že na Slovensku začína minulosť poslednou koaličnou radou? "Fascinovaný" je ten istý Robert Fico, ktorý presne pred rokom pred tými istými kamerami a mikrofónmi odprisahal, že staré členské štáty nás "nevítajú" a "urobia všetko pre to", aby sa Schengen nerozšíril... Nikto, samozrejme, nečaká od politikov, a už vôbec nie od Fica, aby obetoval dve sekundy aj na pokánie a vyznal sa z vlastných omylov a bludov. Stačilo by len, keby zostal doma. Nechať sa oslavovať ako nejaký priateľ Schengenu, ten, ktorý ho akože zoslal na naše hlavy, je od Fica teda pekné pokrytectvo.
Gašparovič, vždy úslužný, veď jeho meno má "najsilnejšie rezonovať v štruktúrach Smeru" (Fico), vníma vstup do Schengenu, ako inak, "veľmi pozitívne". Otázku, že ako by to s naším slobodným pohybom medzi Tallinom a Lisabonom asi vyzeralo, keby o pol roka dlhšie zostala ešte pri moci garnitúra, ktorej bol on osobne mužom číslo 2, si nepoložil. Nikdy si ju ani nenastolí, pretože ho mentálne i mravne presahuje. Ale vedzme, že v súvislosti so Schengenom (ako aj s celým vstupom do EÚ), je naprosto zásadná. Asi aký nárok stepovať na hranici s pílkou má predseda toho parlamentu, ktorý vzatím mandátu poslancovi sa priebežne zasadil o budovanie novej železnej opony medzi Európou a Slovenskom? Napokon, i patetické reči Gusebauera, majú z jeho úst chuť skazeného šalátu. Rakúsko vyvinulo počas schengenských príprav skutočne nemálo poctivého úsilia, aby rozšírenie priestoru odsunulo. Pričom v indukovaní hystérie (spolu s bulvárom) vynikali všetky rakúske strany, čoho výsledkom je verejná mienka, ktorá sa Schengenu obáva viac ako v ktoromkoľvek inom štáte. Nedá sa povedať, že takto sa budujú mosty.
Ak existuje slovenský politik (v jednotnom čísle), čo by na ruinách hraničných kontrol a premávky bez závor mohol prevolávať sám sebe na slávu, tak je to Dzurinda. Stál na čele dvoch vlád, ktoré urobili prielom. Akurát by nemusel teraz klamať, keď tvrdí, že jeho ministri nič nezanedbali. V množnom čísle sú hrdinami všetci tí, ktorí pred 18 rokmi, keď to všetko začalo a krok k slobode sme u urobili najdlhší, boli u toho. Inak ale platí, že neexistuje taká pozitívna udalosť, za ktorú by si politici neprivlastnili zásluhy, hoci nemajú žiadne. Totiž to, že Kaliňák a jeho tím dobehli meškanie na ukrajinskej hranici, nie je ich bonus, ale psia povinnosť.
"Neexistuje pozitívna udalosť, za ktorú by si politici neprivlastnili zásluhy"
PETER SCHUTZ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
