Na krku majú päťdesiatku

Sportnet|27. dec 2007 o 00:00

MARIÁN ŠPACAI, marian.spacaikorzar.skKrasokorčuľovanie v Košiciach oslavuje abrahámoviny. Úplné začiatky sa datujú dokonca až do čias

MARIÁN ŠPACAI, marian.spacaikorzar.sk

Krasokorčuľovanie v Košiciach oslavuje abrahámoviny. Úplné začiatky sa datujú dokonca až do čias rakúsko-uhorskej monarchie. Už v roku 1874 sa totiž pretekalo na klzisku na mieste terajšej hlavnej pošty, dokonca sem na veľkolepú exhibíciu s ohňostrojom pozvali i korčuliarov z Viedne a Budapešti. Svetové vojny však všetko zmietli, ale len na určité obdobie. V roku 1957 založilo zopár nadšencov oddiel TJ Lokomotíva a odvtedy sa v meste robia piruety pol storočia bez prestávky. Dnes klub funguje pod názvom Kraso centrum Košice a hrdo si pripomína okrúhle jubileum.

KOŠICE. Za päťdesiat rokov sa v Košiciach premlelo ťažko spočítateľné množstvo funkcionárov, trénerov, pretekárov. Takmer od začiatku v ňom figuruje niekdajšia pretekárka, dnes trénerka Hana Töcziková, ktorá nám tak mohla zasvätene poodkryť dávnejšie, i tie celkom nedávne spomienky.

Prvou rolbou bol sud

Klub založili z iniciatívy pánov Starého, Kovalčíka, Gondu, Komáromiho a Száraza. Začínalo sa na prírodnom ľade v Petrovom sade, ale zakrátko prišlo sťahovanie na štadión Ladislava Trojáka. Ten však v prvých rokoch tiež nebol ešte prikrytý. "Keď fúkal silný vietor, lampy sa len tak kývali. Dobre si na to pamätám. Bolo to obdobie, keď bolo ešte veľa snehu, každá zima bola naozajstnou zimou. Keď teda prišiel sneh, nastúpili rodičia a s metlami a vypratali jeden kruh, v ktorom sme jazdili povinné prvky. Alebo zobrali škrabáky, postavili sa desiati vedľa seba po celej dĺžke a odhrňovali. Ľad sa potom upravoval tak, že vytiahli veľký okrúhly sud, dali ho na ležato, urobili doň dierky a na koniec dali handru. To sa ťahalo za sebou," opisuje nám H. Töcziková 'prvú rolbu'. "Keď sme boli nervózni, že rodičom to ide strašne pomaly, vzali sme hrabáky aj my. Na korčuliach nám to šlo rýchlejšie. Keď však napadla nejaká 20-centimetrová vrstva snehu, museli sme to nechať len na rodičov, pre nás deti to bolo ťažké."

Omrzliny treli snehom

Zima, nezima, trénovať sa muselo. Mráz si však nie raz vyžiadal svoju daň v podobe omrzlín. "Veru, pamätám si. Niekedy nám aj zašlo za nechty. Vtedy nás vyzuli úplne do bosa a so snehom nám šúchali nohy. Omrznuté miesta sa totiž nesmú dávať pod teplú vodu. Keď boli kruté zimy, nebolo to ničím výnimočným." Chcelo sa im aj po takýchto zážitkoch na ďalší deň znovu na tréning? "Tak sme nad tým nerozmýšľali. Brali sme to tak, že to ide s tým. Aj dnes máme na krytom štadióne v Čermeli zimu, akurát, že tam nefúka." V tých časoch skutočne pani zima nebola taká skúpa ako teraz, korčuľovalo sa na každom zamrznutom rybníku, tak hádam i talentov bolo viac. "Na každom sídlisku sa robil prírodný ľad. Chlapci si vystriekali ľadovú plochu a starali sa o ňu. Aj za našim blokom sme mali takú, dnes tam stojí výmenníková stanica... Kde sa majú ísť deti vyšantiť?"

Po zastrešení ako v raji

Pomerne rýchlo však korčuliari mohli na omrzliny zabudnúť. V roku 1964 bol štadión L. Trojáka zastrešený. "Tešili sme sa. Hokejisti postúpili do prvej ligy a podmienkou bolo, že musia mať zakrytý štadión. Mimochodom podľa pôvodného projektu to mal byť ten, čo stojí v Prešove, ale hokejisti postúpili skôr, musel sa urobiť rýchlo, tak sa pristúpilo k inému projektu. Kvalita ľadu bola o niečom úplne inom. Vonku nikdy nebol úplne rovný, vždy boli hrbolčeky. Pripadali sme si ako v raji."

Spomínajú na plné tribúny

V minulosti patrilo krasokorčuľovanie aj u nás k divácky veľmi populárnym športom. Dnes pri pretekoch tribúny zívajú prázdnotou. "Krasokorčuľovanie malo svoj šarm. Keď sme robili Veľkú cenu Košíc ešte na starom zimáku, ktorý však už bol zakrytý, bolo bežné, že tam bolo mnoho ľudí. Teraz sú v hľadisku len rodinní príslušníci a dvaja - traja kamaráti zo školy. Predtým býval štadión skoro plný, takže to bolo o niečom úplne inom. Bolo to aj tým, že predtým televízia ešte nebola samozrejmosťou. Bolo skôr vzácnosťou, ak mal niekto prijímač. Ľudia sa teda chodievali pozerať na športové podujatia, aby to videli naživo. Dnes je televíznych kanálov strašne veľa, chrlia jeden šport za druhým. Aj športových odvetví je teraz už omnoho viac ako bolo predtým."

Našťastie, v prípravkách majú v Košiciach aj v súčasnosti dostatok najmenších adeptov. Väčšina sa však chce iba naučiť korčuľovať, súťažne by to chcelo skúsiť iba určité percento. No a v prípade chlapcov nastáva po absolvovaní prípravky veľký odliv k hokeju. "Je to prirodzené. Ja im však tvrdím, že ak majú byť zlými hokejistami, nech budú radšej dobrými krasokorčuliarmi. Podľa môjho názoru by každý hokejista mal naozaj prejsť krasokorčuliarskym výcvikom na jednu sezónu. V jej priebehu by sa dieťa naučilo veľa, aj čo sa týka stability. U nás totiž hokejku nepoužívame, musia byť teda na ľade obratnejší. Zaujímavé je, že sme mali i opačný prípad, keď dieťa chcelo prejsť z hokeja k nám. Chlapec bol veľmi talentovaný, ale na hokej nemal konštrukciu, bol útlejší. Chcel to teda skúsiť s krasokorčuľovaním. Keď ho však videli bývalí hokejoví spoluhráči, robili sme z neho posmech. Výsledok bol ten, že už k nám nechcel, prestal," vytiahla H. Töcziková i takúto spomienku.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Na krku majú päťdesiatku