Fondy pre hladujúcich Spiša, Gemera, Šariša
Rok 2007 je už minulosťou. Možno o 160 rokov niekto bude chcieť vedieť, čo sa v tom roku udialo a aký bol obraz vtedajšej (dnešnej) doby, tak ako sme my zvedaví na niektoré udalosti roku 1847 z Gemera a iných stolíc. Zaznamenali ich Slovenské národné noviny v rokoch 1847 - 48.
Zlá jeseň, tuhá zima
Zima bola v tom čase obdobím kedy sa vo vidieckych školách zaplnili lavice zvyčajne od začiatku decembra do apríla. Hoci sa školský rok začínal v októbri, kvôli poľnohospodárskym prácam, ani v decembri neboli v škole všetci žiaci, lebo pomáhali pri domácich povolaniach. Ak by aj bol plný počet žiakov, takmer celý december by pomáhali učiteľovi pri pečení vianočných oblátok. Veď chudák učiteľ ich musel napiecť niekoľko tisíc, často aj dvanásť až osemnásťtisíc podľa počtu obyvateľov pre celú dedinu a bez žiakov by to bol ťažko zvládol. Deti poznášali všetky suroviny na oblátky aj ich hotové poznášali a povyberali skromné peňažné sumy pre učiteľa. Tie aj s naturáliami boli jediným zdrojom jeho zárobku. V Gemeri trval školský rok dosť dlho - päť až šesť mesiacov.
V roku 1847 bola v Gemeri poriadne tuhá zima. December a potom január priniesli sneh, ale aj hlad aj biedu. "Chleba ňjet, zemiakov ani omasťi ňjet, psota" - píšu noviny. V jeseni sa tak rozmnožili myši, že vyplienili na poliach všetko, čo mohli. Koncom októbra nastali aj povodne a kto nestihol pozbierať úrodu, prišla nanivoč. Povodeň bola prostriedkom, ktorý zničil myši, ináč by bolo aj po uskladnenom malom množstve obilia.
Stolice zriaďujú fondy
P veľkej biede a ako ju zmierniť, hovoril na zasadnutí všeobecného zboru Gemerskej stolice aj jej podžupan a vyhlásil, že: "Svojim poddaným zomrieť od hladu nedám, alebo s ňimi zahiňjem!" Vyzval k založeniu fondu na pomoc hladujúcim vo výške 20 tisíc zlatých a navrhol požiadať kráľovskú námestnícku radu o finančný príspevok. Liptovská stolica už mala založený fond so 40 tisícmi zlatých vrátanie bezúročnej pôžičky a príspevku štátu. Zemianstvo sa dohodlo, že obetujú ročne 40 zlatých tej dedine, v ktorej žijú alebo budú žiť po celý čas výkonu funkcie v stoličnom zbore. Prví podžupani sa zaviazali doživotne platiť do dvoch pokladníc (fondov) - stolice aj dediny alebo mestá - po 20 zlatých ročne. Zároveň ale stoličný zbor súhlasil s kontroverzným návrhom zvýšiť cenu mäsa o jeden grajciar, kým ostatné stolice ceny znižovali.
Na výzvu kráľovskej námestníckej rady, aby stolice urýchlene vytvorili fond na podporu obyvateľstva trpiaceho hladom z neúrody, prvá bola Liptovská stolica. Po nej Gemer a na založenie výboru pomoci sa v januári 1847 pripravila Spišská stolica s návrhom, aby do fondu prispeli prosperujúci kupci a remeselníci po 4 zlatých a menej majetní po 2 zlatých, zemianske stavy a duchovenstvo podľa príjmov, tiež kráľovskí úradníci. Tiež navrhli, aby sa vzhľadom k situácii, aká nastala, nekonali fašiangové bály, lebo keď "sedľjak od hladu plače, ňech si pan ňeskáče".
Zbojníci aj hrozba postavenia
Liptovský podžupan požiadal písomne slúžnovské úrady na území žúp terajšieho východného Slovenska, aby "ten najbiednejší a najostrejší pozor dali na všetkých ňeznámich a cudzích ľudí a takých, čo pasi majú", najmä na našej strane Tatier. Podľa správ z Poľska, poľskí emigranti vo Franúzsku zosnovali plán povstania, podľa ktorého majú s naverbovanými zbojními začať svoje operácie popri Vahu a Žiline, Trenčíne, Ružomberku, Mikuláši, Pribylíne a na Spiši. Tiež žiadali dávať pozor na cudzích ľudí, ktorí môžu byť zbojníkmi, odsúdenými do "áreštu", odkiaľ ušli a zbíjajú v iných stoliciach. Podľa správ v tlači, zbojníci v tom čase prepadli na Spiši poštára s taligou, na ktorej viezol aj jednu ženu. Listy roztrhali a keď nenašli v nich žiadne peniaze, zbili do krvi poštára a ženu zavraždili.
Predtým prepadli povozníka, zabili ho a ukradli voz aj s koňom.
Vzrastal počet odsúdených
Podľa štatistiky z roku 1846 stúpal počet odsúdených, odpykávajúcich si trest v áreštoch (v 19. stor. bol názov pre väzňa "rab" alebo "áreštant") citujeme z nej: "V Šarišskej stolici 1 rab na 1777 ľudí padá, v Abanjváre 1 na 813 ľudí. Aká je to nerovnakosť a nerovnomernosť lebo Abanjvárska stolica má o 31 ludu menej ako Šarišská a predsa tam 13. septembra 1846 počet rabov na 412 višjen."
Šarišský prvý podžupan dal poslať do všetkých mestečiek a dedín župy obežník, podľa ktorého sa mali zakázať nielen bály, ale všetky tance a "nádherné krstiny, svadby a kary a iné nákladné hostiny" a usporiadať skromné nevyhnutné obrady, lebo situácia v každej župe vyžaduje sporenie s potravinami. podľa obežníka nesmeli krčmári dať pijatiku vyše 2 zlatiek "na vjeru na 1 gazdovský dom" na 1 rok. Ak sa dá viac a keď sa opitý na ulici v Šariši ukáže a bude robiť šarapatu, dostane krčmár 1 zlatku pokuty. Tento príkaz platil aj v predchádzajúcich rokoch a podľa potreby sa obnovoval.
Nariadenie o zákaze bálov už nemohli zrealizovať v Ľubici pri Kežmarku, lebo prišlo niekoľko dní pred pripraveným veľkým bálom mešťanov. A hneď sa ním aj preslávili kežmarskí študenti, ktorých usporiadatelia nechceli po polnoci pustiť do sály. Študenti sa pustili do bitky, aj s posilami, po ktoré poslali do Kežmarku, porozbíjali a dolámali zariadenie, ktorým bili mešťanov a sami boli tiež poriadne doráňaní. Keby neboli ušli, Ľubičania by ich boli schopní aj pozabíjať v hneve, lebo zvonením na kostolnom zvone prišla proti nim celá Ľubica vyzbrojená motykami, palicami a všetkým, čo v rýchlosti stihli vziať.
Dobročinnosť v Sp. Podhradí
Chorých nemajetných ľudí prichyľovali kláštory. Dobročinnosťou a pomocou týmto ľudom zo Spiša bol známy Kláštor milosrdných bratov v Spišskom Podhradí. V roku 1846 opatrovali v ňom 437 chorých bez rozdielu vierovyznania. Z nich 400 vyliečili, 19 zomreli a 18 ešte museli naďalej opatrovať. Kláštor mohol poskytovať túto starostlivosť vďaka "dobročinnosti okolitjeho obecenstva, dobrovolnych posjelok zboží do katolíckeho duchovenstva, svuoj dochodok majúci len s mnohými obetami dať mohol."
Zimné mesiace, kedy na vidieku mali gazdovia viac voľného času, väčšinou učitelia šírili osvetu a oboznamovali ich s novými metódami hospodárenia aj s ovocinárstvom. Na propagovaní ovocinárstva sa podieľali členovia ovocinárskych spolkov, ale aj spoločnosti. Jedna takáto spoločnosť, ktorá sa zmenila dokonca na akciovú spoločnosť pod názvom "Štepárksa akciová spoločnosť" a bola pod patronátom rožňavského biskupa usporadúvala pravidelné ovocinárske výstavy. Mala 130 akcionárov, medzi nimi aj podžupanov a administrátor. Na čele bol správca Štefan Vjetaris, zanietený ovocinár, ktorý riadil jednotlivými obcami, ako a aké ovocie majú pestovať. V novembri 1846 usporiadala spoločnosť veľkú ovocinársku výstavu v Jelšave a Rožňave, ktorá vyvolala záujem o ovocinárstvo. AJ akcionári Štepárskej akciovej spoločnosti prispeli do fondu na pomoc hladujúcim.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
