Stane sa z uhlia "zelené" palivo?

Aj keď sú celosvetové zásoby uhlia oveľa väčšie ako zásoby ropy či plynu, nie je uhlie považované za príliš perspektívne palivo. Dôvod je jednoduchý:

pri spaľovaní uhlia vzniká obrovské množstvo kysličníka uhličitého, ktorý uniká do atmosféry a ktorý je považovaný za jedného z hlavných "vinníkov" globálneho otepľovania (aj keď sa už ozývajú hlasy, že to tak nie je). Mnohé krajiny sa preto zdráhajú stavať ďalšie tepelné elektrárne, spaľujúce uhlie, aby neboli obvinené z ďalšieho znečisťovania atmosféry, prispievajúceho ku otepľovaniu našej planéty. Snáď jedinou výnimkou je v tomto smere Čína, ktorá má obrovské zásoby uhlia a ktorá v roku 2006 uviedla v priemere každé štyri dni do činnosti jednu tepelnú elektráreň na uhlie. Vedci na celom svete sa preto usilujú nájsť spôsob, ktorý by z uhlia spravil takpovediac "zelené" palivo, teda palivo, neohrozujúce naše životné prostredie. Výskum sa sústreďuje na nájdenie najvhodnejších metód odstránenia kysličníka uhličitého. V zásade existujú dve takéto metódy, pričom jedna sa týka úpravy uhlia pred spaľovaním, druhá úpravy plynov, vzniknutých spaľovaním. Ako veľmi perspektívna sa ukazuje metóda odstraňovania kysličníka uhličitého, na ktorej intenzívne pracujú vedci v Spojenom kráľovstve. Táto metóda je známa pod skratkou CCS, čo znamená carbon capture and storage, čiže zachytávanie a uskladňovanie uhlíka (myslí sa tým kysličník uhličitý). Na ďalší rozvoj tejto metódy, ktorej princípy sú známe už dávnejšie, bolo pri univerzite v britskom Nottinghame zriadené inovačné centrum CICCS (Centre for Innovation in Carbon Capture and Storage, čiže centrum pre inovácie v zachytávaní a uskladňovaní uhlíka). Toto centrum dostalo nedávno od britskej Rady pre výskum v inžinierskych a fyzikálnych vedách päťročný grant v celkovej výške 1,1 milióna libier, ktorý by mal prispieť k tomu, aby bola metóda CCS dovedená do priemyselnej zrelosti. V čom spočíva metóda CCS? Táto metóda v podstate využíva prirodzený proces, ktorého podstatou je viazanie kysličníka uhličitého horninami na báze silikátov (napríklad serpentínom). Tento proces síce prebieha aj v prírode, ale je veľmi pomalý. Vedci sa budú snažiť pomocou vhodného reaktora optimalizovať tento proces tak, aby trval len niekoľko minút. Na celom svete je dostatok vhodných silikátových hornín na to, aby naviazali všetok kysličník uhličitý, ktorý by vznikol spálením všetkých známych zásob fosílnych palív na svete. Konečný produkt tohto procesu je minerál, v ktorom 40 % hmotnosti tvorí kysličník uhličitý. Ak by sme rovnaké množstvo kysličníka chceli uskladniť v plynnom stave, potrebovali by sme 1 500 ráz väčší priestor ako pri "uskladňovaní" do serpentínu. Minerál, ktorý je konečným produktom, možno priemyselne využiť napríklad pri výstavbe ciest či na výrobu stavebných tvárnic. Predpokladá sa, že prvý demonštračný priemyselný projekt zachytávania kysličníka uhličitého metódou CCS by mohol byť realizovaný do roku 2014. V roku 2030 by už tretina elektrickej energie, vyrábanej v Spojenom kráľovstve, mohla byť generovaná v elektrárňach, využívajúcich metódu CCS. Inovatívna metóda uskladňovania kysličníka uhličitého do vhodných hornín by tak mohla podstatnou mierou prispieť k britskému cieľu, ktorým je zníženie emisií kysličníka uhličitého do roku 2050 o 60 % v porovnaní s rokom 1990.