význam slobody slova a tlače sa v dnešnej dobe zhodnocuje jednoducho tým, že iný priestor, v ktorom sa demokracia "deje", už ani neexistuje.
Treba predoslať, že východiskový stav nie je najhorší. Naopak. V rebríčku Reportérov bez hraníc je SR v slobode médií dokonca tretia na svete (zhora!!). A aj keď tento index sa vážne brať nesmie (prvé kritérium je počet zastrelených novinárov), ani Freedom House, ktorý zaradil SR do štvrtej desiatky, nevidí veci čierne. Otázka je, či hodnotenia už zachytávajú hystériu, čo šíri vládna moc, predovšetkým premiér a okolie. Tu treba jednoznačne priklincovať, že politici aj tých najzvučnejších mien novinárov i jednotlivé tituly kádrujú celkom bežne, žalujú úplné hlúposti (Schroder napr. vyhral súd za "ohováranie", že používa akési omladzovacie krémy či čo). Stáva sa tiež, že ignorujú nejaké televízie či noviny. Takže stavovskí bossovia typu Krútka (SSN) či Nemeček (vydavatelia), ktorí vyhlasujú, že napr. embargo, čo vyhlásil Fico na denník SME, "je úplne nezvyklé v štandardných demokraciách" (a pod.), nevedia, kde je sever. Iste, významný rozdiel je, či sa niekto odmlčí ako vládny činiteľ, čo viacmenej zakazujú zákony o prístupe k informáciám, alebo ako politická strana, ktorá sa môže, síce hlúpo, ale slobodne rozhodnúť, že napr. s Markízou sa nebude rozprávať (ako KDH v roku 2003). Hranice, čo sa toleruje a čo už sa nesmie, sú zahmlené, závislé na tradíciách toho-ktorého štátu. V každom prípade faktom je, že pod nedávnou petíciou Európskej komisii, v ktorej žiadajú pomoc "proti cenzúre a zásahom do slobody médií", je 570 podpisov nie slovenských, ale slovinských novinárov. A realitou tiež je, že s výzvou proti "berlusconizácii médií" sa Reportéri bez hraníc obrátili nie na Roberta Fica, ale - Nicolasa Sarkozyho. No.
Avšak pozor. Fico nie je lepší, ale horší od iných machrov tým, že spor s médiami vedie programovo, nenávistne, pričom fixný blud "že sú opozíciou voči vláde, čo nie je nikde v Európe", sa prejavuje zhoršovaním klinických symptómov. Bojkot SME je vrcholom krivky s hrozivo vzostupnou tendenciou. Porovnania s Mečiarom nesedia, lebo za jeho éry niektoré médiá skutočne vnímali ako najvyššie "poslanie" zápas s hrôzovládou HZDS. Porovnania s Dzurindom sú mimo úplne; všetky úlety expremiéra z SDKÚ, vrátane idiotského správania v kauzách skupinka či "budova SDKÚ" sa ničím nevymykali takpovediac "zlatému štandardu" európskych štátnikov. To, na čo si treba dať pozor, je zošrubovanie mediálnej legislatívy, konkrétne práve sa liahnuceho tlačového zákona. Najnovší pozmeňovací návrh NBÚ, ktorý žiada obmedziť právo na ochranu zdroja, by ešte zásadne zvýšil reštrikcie už i tak prašivej normy. To sú cestičky, ktorými sa dusí sloboda a môžu zabolieť viac ako nejaký bojkot, ktorý hlúpy autor skôr-neskôr v tichosti zruší.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
