opozičného bojkotu. Ukazuje, že klesnúť sa dá aj podstatne hlbšie, ako tá prostitútka z talianskeho filmu. A volať, že, ó Bože, nikomu nepomôže. Osoby i obsadenie sú dané.
Je neuveriteľné, ako si bludy Roberta Fica, že opozícia "vydiera" a "berie rukojemníka" (a pod.) osvojila i tzv. mienkotvorná elita, či jej časť. Hoci Dzurinda a Csáky v úľaku, čo vyvolali, nestíhajú zdôrazňovať, že obštrukcia je len na január a "lisabonská zmluva nie je ohrozená, pretože sa k nej môžeme vrátiť na hociktorom rokovaní". sú bombardovaní nezmyslami o "kríze v únii", "nepoctivom prístupe", "nehoráznej nezodpovednosti". Najmiernejšie je "trucpodnik" hahahaha. No. Nie je jasné, aké "nedôstojné gesto vo vzťahu k ostatným krajinám EÚ" (Gašparovič), či dokonca "škodu v katastrofálnych rozmeroch" (Fico!!) by vyvolala skutočnosť, že Slovensko neratifikuje reformnú zmluvu ako druhé v poradí (po Maďarsku), ale povedzme ako pätnáste či, nedajbože, dvadsiate siedme. Pretože o nič iné nejde. Toto je celý politický obsah "bojkotu". Dzurinda a Csáky nemajú ani v päte (a medzi nami si pokojne povedzme, že ani Hrušovský nie, keby hlasy KDH boli naozaj nutné), čo len myšlienku na skutočný odpor.
Hystéria, ktorou Fico nahuckal proti opozícii i "nekoaličné" pramene, názorne ukazuje biedu slovenského verejného života. Vtiahnutie európskej zmluvy do normálnej politiky, teda postaviť púhy termín ratifikácie za predmet vyjednávania, sa považuje div nie za svätokrádež. Provinčnosť a komplexy malosti nedovoľujú nieže Ficovi, ale ani širšiemu publiku čo len úvahu, že ratifikácia nie je povinná jazda, ale proces slobodného zvažovania pre a proti, a podstatou demokracie (okrem toho, že ak niekto chce hlasy, tak rokuje) je diskusia. Na Slovensku nikoho nezaujíma, čo vlastne schváli ústavná väčšina, stokrát podstatnejšie je, aby sa ústavná väčšina našla, aby sme si "hanbu neurobili", aby pudlík Fico mohol vrtieť chvostom u bruselského stola. Môžete vziať jed na to, že 95 percent poslancov, ktorí včera tlačili či netlačili gombíky, nemá ani tušenia, že dokument obsahuje napr. okolo 50 právomocí, o ktorých v prípade schválenia už nebudú rozhodovať oni v parlamente, ale 27 ministrov na Rade EÚ. Pričom niektoré pôsobnosti, o ktorých nerozhodujú v NR SR už dnes, prechádzajú do režimu väčšinového hlasovania (rušia sa národné vetá).
Samozrejme, schválenie je vopred jasné nielen v prípade Slovenska. Ani v ČR či Poľsku neexistuje, že by sa zmluva napokon neratifikovala. Nemilým špecifikom SR navyše, ktoré tento opozičný kvázibojkot vyplavil, je však doslova tabuizácia, akási sakralizácia témy, ktorá robí zločin zo samotnej diskusie, časového posunu, komplikácie. Servilita, lokajstvo, nadbiehanie väčšinovému konsenzu dospeli už k škandalizovaniu toho, že si vôbec niekto dovolil urobiť z ratifikácie tú najnormálnejšiu vec na svete - politickú agendu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
