suroviny, získavané najmä v lesoch.
Lesy boli bohaté na drevo aj zverinu. Kože, kožušiny, kožky boli žiadaným tovarom u cudzích kupcov v 12. - 13. storočí a zostali aj dlho potom stabilným vývozným artiklom.
Lesy zdrojom pre vývoz
Lesy poskytovali okrem dreva množstvo surovín, s ktorými sa obchodovalo. Drevo bolo dôležité pre stavbu lodí, člnov, pre výrobu sudov, strešnej krytiny. Do Poľska sa exportovali celé kmene stromov. Splavovali ich po Poprade, Dunajci a Visle a to aj ďalej - do Pruska. To, čo po výrube stromov zostalo na jeho mieste, sa hneď zužitkovávalo na výrobu ďalších surovín. Z koreňov, konárov, pňov pálili uhliari drevené uhlie. Podľa nich vznikli aj mnohé názvy ako napr. lesa pri Spišskej Novej Vsi Uhliská. Klčovaním lesov roľníkmi na poľnohospodársku pôdu vznikla dôležitá vývozná surovina - drevný popol. Obec Žehra na Spiši, Žehňa v Šariši aj podobné názvy inde sú toho dôkazom. Popol vznikal aj pri pražení rúd uhliarmi a hutníkmi.
Na stavbu lodí a člnov bola potrebná smola. Smola sa používala na svietenie, mazanie kolies vozov, na konzervovanie. Získavali ju zo stromov a po tejto činnosti, aj po surovine, ktorá sa vyvážala, zostali názvy, ako napr. Smolník na Spiši, aj v Zemplíne. Názvy Uzovské Pekľany, Kecerovské Pekľany, Ruské Pekľany uvádza prof. O. R. Halaga v publikácii Košice - Balt a vysvetľuje ich odvodenie od názvu "pkelnik", ktorý označoval smoliara, vyrábajúceho zo smoly decht.
Záujem zahraničia
Koželuhovia sa nezaobišli bez kôry zo stromov na farbenie koží od hnedej po červenú. Povestný bol červený kordován a z neho čižmy kordovánky. Mali by sme pripomenúť aj lyko a využívanie slaných vodných tokov na získavanie soli pre domácu spotrebu. Tie ju nepostačovali pokryť, preto sa na východné Slovensko dovážala poľská, uhorská, ruská soľ. O všetky spomenuté suroviny malo veľký záujem zahraničie, najväčší prejavovalo o rudné bohatstvo. Vo výskyte rúd a v banskej ťažbe bolo na prvom mieste v celom Uhorsku niekdajšie Spišskogemerské rudohorie a to až do rozpadu monarchie.
Nie je potrebné zdôrazňovať, že vývojom prešlo obchodovanie aj remeslá od ručnej po strojovú výrobu. Surovinové zdroje, potreby obyvateľstva aj krajiny vplývali na vytváranie nových odvetví remeselnej výroby alebo aj na jej zánik. Napr. len vo výrobe predmetov z dreva vznikali výrobcovia lukov, debnári, atď. Postupom času a zmenou vojenskej a obrannej techniky už luky nevyhovovali, lebo ich nahradili iné zbrane, vznikali nové špecializácie.
Tento proces prebiehal v celej Európe, teda aj na východnom Slovensku. Menila sa tým aj štruktúra obchodu. Vznikali vynálezy, ktoré mali slúžiť na zdokonalenie výroby a ľudskej práce, aj na to, aby posunuli dopredu úroveň hospodárstva. Boli však zásahom do tradičného spôsobu výroby. Vynálezy považovali remeselníci za svojho nepriateľa a bránili sa im. Zo 14. storočia bol v západnej Európe zaznamenaný akýsi "hon na čarodejnice" predstavované osobami vynálezcov. Cechy z juhofrancúzskych provincií poslali kráľovi petíciu, ktorou sa dožadovali ochrany a to potrestaním vynálezcov, ktorí "novotami narúšajú alebo môžu narušiť výrobu podľa cechových poriadkov". Žiadali panovníka, aby takýchto ľudí trestali smrťou. bolo na súdoch, ktoré podľa miery prípadného poškodenia cechov rozhodli, či vynálezca bude sťatý, odsúdený na dlhoročné väzenie alebo bude najmiernejšie potrestaný rozbitím stroja alebo zostrojeného predmetu, na uplatnenie v niektorom remesle. Azda aj preto sa vie tak málo o vtedajších vynálezcoch.
Výmenný obchod
"Zahraničných účastníkov obchodu v skladových mestách označili na uhorskom sneme r. 1402 ako ‚kupcov a vymieňačov tovaru', ktorí prichádzajú s vecami na predaj, kúpu a výmenu" - uvádza v publikácii Košice-Balt prof. O. R. Halaga. Píše, že podobne vyjadrilo obchod ako "predaj, kúpu a výmenu" skladové privilégium Spišskej Novej Vsi r. 1433 a r. 1557 jedno zo skladových privilégií Košíc. Kupci z východného Slovenska chodili do Krakova a odtiaľ ďalej tovary "predávať a iné vymieňať" okolo r. 1473. Podľa prof. O. R. Halagu bola táto forma obchodu t. j. výmena tovaru za tovar rozšírenou masovou formou predaja v stredoveku a to nielen v karpatskej oblasti. Pri nej sa prepočítavala v peniazoch hodnota tovaru a nemohla byť vždy v rovnováhe, takže väčšia či menšia hodnota cenového rozdielu sa mala ohradiť do 14 alebo 9 dní. To bola lehota na doplnenie rozdielu vymieňaných tovarov dodaním toho istého alebo iného tovaru. Do 14 alebo 9 dní preto, lebo výročné jarmoky trvali 14 dní. Halaga konkretizuje tento spôsob výmenného obchodu aj akejsi formy úveru na príklade košického kupca Henrika z Kolína, ktorý mal zápisy aj malých súm, ktoré mali byť do 14 dní - nazvime to termínom vysporiadané aj zahraničnými bohatými kupcami. Tí u nás mohli obchodovať iba vo veľkom a aj medzi nimi boli záväzky na malé sumy do 14 dní. Halaga vysvetľuje tieto veľmi stručné termínované záznamy ako záruku technického dorealizovania obchodu počas trhu takmer ako obchod za hotové a nie skutočný kredit.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
