vyhýba sa ich napodobňovaniu. Za každých okolností chce, aby bol v jeho dielach silne čitateľný vlastný rukopis. Za prioritnú považuje vnútornú spokojnosť a trápi sa, keď je okliešťovaný tvorbou na objednávky.

Začínali ste s lipovým drevom, ale vždy vás to ťahalo k vyššej méte, ku kameňu. Viete definovať prečo to u vás je takto? Je to predsa len po každej stránke náročnejšie...

- Začínal som s drievkom pomerne neskoro. Všetci rezbári naokolo sa mi zdali byť omnoho zručnejší a šikovnejší. Vlastne som im aj trošku závidel. Koketoval som s tvrdými drevami - buk, dub a veľmi som si obľúbil orech. Nejako ma však drevo úplne nenapĺňalo. Andy Gore z Krajského osvetového strediska v Košiciach ma však viedol k tomu, aby som začal robiť kameň. Hneď prvú vec som dal na súťaž a bola ocenená. To ma hnalo dopredu. Myslím, že som sa v tom našiel. Mám dobrý pocit z toho, keď obyčajný pohodený chladný kameň zrazu ožije. Potom už odrazu nie je taký chladný, ako sa to o ňom hovorí.

Ste známy najmä sochami z travertínu. Prečo ste si zvolili tento materiál?

- Spišské podhradie nie je až tak ďaleko, takže je pre mňa najdostupnejší. Avšak je hlavne rôznorodý, niekde ako čistý mramor, miestami zvetraný, niekde má v sebe kryštáliky.

Pamätáte si ešte na svoje prvé dielo z kameňa?

- Bola to len hlava, ale zaujímavá. Daroval som ju.

Vo všeobecnosti s obľubou stvárňujete hlavy. Má to nejaký zvláštny dôvod?

- Väčšinou robím ženy a hlavy. Občas sa ma ľudia pýtajú, prečo nerobím chlapov. (Smiech.) Ale výtvarníci takmer nikdy nerobia chlapov, ani im to nenapadne. Nie som žiadna výnimka.

Prezraďte kto bol vašim prvým kritikom? Na koho názor ste dali?

- Postupne som sa zoznamoval s košickými výtvarníkmi - Dušanom Balážom, Paľom Kvoriakom, no a dá sa povedať, že ma usmerňovali. Som však taký, že si síce vypočujem, ale aj tak vždy ostávam len pri tom svojom. Obdivujem mojich kolegov, ale nesnažím sa napodobňovať ich či vymýšlať niečo nasilu. Stále chcem, aby bolo vidieť, že je to Staňo.

Údajne ste aj veľmi súťaživý. Bolo to tak odjakživa?

- Skôr by som povedal, že chcem mať z diel vždy dobrý pocit. Niekedy nie som spokojný, často si len poviem dobre, môže byť. Lenže dobre je na trojku. O dva - tri dni sa na to už nemôžem pozerať a prerábam. Hlavne mi ide o to, aby som bol vnútorne spokojný. Jasné, že to ale vždy nevyjde.

Nikdy ste nekoketovali s maľbou?

- Ale pravdaže. Skúšal som to olejom, snažil som sa o abstrakty a aj doma mám nejaké obrázky. Nikomu ich ale neukazujem.

Odvážne ste pred rokmi išli na voľnú nohu. Rád riskujete aj v iných veciach?

- Vždy si stanovím nejaký plán, určím si cieľ a za tým idem. Niekedy rodina trpí, ale určite sa nám žije ľahšie, ako keď som bol za socializmu zamestnaný v strojárenskom podniku. Samozrejme, že tu bola obava, ako to s nami dopadne. Mal som však šťastie, že som spoznal dobrých ľudí, ktorí mi pomohli. Nejako sa to pomaličky rozbiehalo. Nebolo to ľahké, ale už je fajn.

Je o vás známe, že vždy rád dielami prispejete na charitatívne projekty...

- Pomáhať je potrebné. Som z tých, ktorým iní pomohli, preto som hneď prvý tam, kde je potrebné pomôcť. Aj čo sa týka rodiny, príbuzných a priateľov... Človek si to ani neuvedomuje, ale aj štyrikrát sa mu vždy všetko vráti. Nikdy som ani na chvíľočku nepomyslel, že by som mal ľutovať, že darujem nejaké svoje dielo. Ani náhodou.

Na voľnej nohe musíte z času na čas tvoriť na objednávky. Trápi vás to?

- Sú ľudia, čo prídu a chcú zvieratká a všetko možné. Vôbec sa tomu neteším. Niekdy je to ale naozaj tak, že ozaj treba nejakú tú korunu, najmä keďže mám doma štyri deti. Ale veľmi sa trápim, keď robím na objednávku. Najradšej by som bol, keby niekoho oslovili moje diela, jednoducho príde a vyberie si. Lenže žiaľ už som robil aj sloníka, psíka a iné realistické veci. Nehovorím, že často. Ale je to ťažké a trápim sa. Neustále to potom odkladám, nechce sa mi do toho pustiť. Nie je to dobré.

Predsa len by ma však zaujímalo, či sa občas stretnete aj so zaujímavými objednávkami? Ktosi príde a vnukne vám nápad, na ktorý by ste možno sám neprišli a vznikne čosi ozaj pekné? Alebo vás ľudia neprekvapujú a sú skôr konzumní?

- S ničím inšpiratívnym som sa žiaľ zatiaľ nestretol.

V Třínci máte veľkú trojmetrovú sochu z pieskovca Eva, Adam a had. Kde ešte môžu ľudia vidieť vaše monumentálne diela?

- O malých prehľad nemám, z tých väčších stojí v Snine dvojmetrová socha Čerta, v Bardejove sme boli vlani v kúpeľoch na sympóziu a mám tam plastiku, na Bankove je moja rodinka, v súkromných zbierkach sú veľké diela...

Okrem toho, že ste uznávaný sochár, ste vraj i výborný kuchár. Na vašom halászlé si pochutnával i Peter Dvorský....

- Myslím si skromne, že viem variť všetko. Použijem to, čo v kuchyni nájdem. Samozrejme tak, aby sa to dalo jesť. Neustále vymýšľam recepty. V lete varíme gulášik, halászlé, v zime kapustnicu. Môj otec ale vždy hovoril, že čo už je to len za umenie navariť, keď je z čoho.

Chodíte do ateliéru každý deň?

- Úplne pravidelne. Chcem a ťahá ma to. Keď nemôžem, som až nedočkavý. Skoro ráno vstávam a idem, ale nie som až taký precízny ako napríklad Attila Duncsák. Mám skôr rád voľnosť. Keď sa ale dá, tvorím každý deň. Menšie veci sa našťastie dajú dotvárať aj dnu, najmä teraz v zime, keď sa vonku nedá robiť celý deň. V lete však často pracujem vonku aj do jedenástej v noci.

Na čo ste najviac hrdý?

- Urobil som už veľmi veľa vecí. Nemám ich spočítané a ťažko povedať, ktorá je najlepšia. U mňa je to vždy tá posledná. Z nej mám najväčšiu radosť.

Galériu LS + LS ste prednedávnom vo Valalikoch založili so synom. Sympózium plánujete pripravovať tiež s ním. Aj ďalšie tri deti sa ´potatili´ a zdedili váš talent?

- Dcéra študuje estetiku v kombinácii so slovenčinou a v dedine mala divadelný krúžok, mladšia študovala na strednej textilnej škole gobelín, nejako sa však už tomu nevenuje.

So synom si navzájom v rámci tvorby radíte?

- Ani sa o to neveľmi snažím. Keď vidím, že robí a som s tým spokojný, nechám ho tak. Usmerňujem ho, čo sa týka výberu nástrojov, to je jasné. Ale mnohí kamaráti už hovoria, že tvorí lepšie, ako ja...

Časť vašej tvorby dýcha sakrálnom...

- Sme veriaci. Mal som u nás vo Valalikoch aj vyslovene sakrálnu výstavu. Väčšinou totiž robím Venuše a keďže v dedine sú veriaci ľudia, chcel som aj pre nich niečo pekné urobiť. Aby o mne nehovorili, že to je ten, čo robí len tote baby. (Smiech.)

Ako sa vám ako umelcovi v dnešnej dobe žije?

- Žije sa ťažko, podmienky sú všelijaké. Ale ľudia už pomaličky začínajú mať vzťah k umeniu, chcú mať originálne veci a nechodia si už tak hojne na blšák kupovať trojdielne obrazy. Len keby ich bolo viac, lebo i nás výtvarníkov je dosť veľa. Ale máme sa radi, stretávame sa, pokecáme i vypijeme, nezávidíme jeden druhému. Pomôžeme si v prípade potreby. Ťažko sa žije, ale veselo.

Ste vy košickí výtvarníci taká dobrá partia, že sa stretávate aj mimo plenérov a sympózií, len tak, ako priatelia?

- Pravdaže. Doma mám minimálne päťdesiat obrazov, ktoré sú darované ku sviatkom. Mám preto veľkú zbierku a možno mi aj niekto závidí, že som toho toľko nakúpil, ale to ani zďaleka nie je pravda.

Manželka je teda iste rada, že máte novú galériu a mnoho vecí zo stien vám doma ubudlo...

- Najprv to u nás ozaj vyzeralo ako tapeta, v lete sme však maľovali a už ich máme vystavené decentnejšie.

Profil:

n Ladislav Staňo žije a tvorí vo Valalikoch

n začínal drevenými plastikami silne poznačenými insitným prejavom

n v súčasnosti preferuje ako materiál kameň, najmä travertín

n jeho expresívna tvorba už bola vystavovaná v mnohých mestách Slovenska, v Maďarsku, Rakúsku i Švajčiarsku

n inšpiruje ho najmä žena ako symbol krásy, materstva a lásky

n vytvoril už vyše 500 diel

n v decembri vo Valalikoch spolu so synom otvorili galériu LS + LS

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.