Zemplínskej a do tretice zase Šarišskej župy. V rokoch 1382 - 1395 sa o Šandal sporili dva bohaté rody. Rozgonyovci a Cudorovci.
Ako rozhodla Kapitula
Okolie Stropkova na strednom toku Ondavy sa začalo osídľovať od prvej polovice 10. do 13. stor. Po bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 sa zemepánmi na Čičvianskom panstve stali páni z Rozhanoviec - Rozgonyovci, v Zborove na Makovickom panstve Cudorovci. Obidva rody sa podieľali na zaľudňovaní okolia. Mali medzi sebou rozsiahle spory o zemianstve v obciach Bokša, Šandal, Nižná a Vyšná Oľšava, Lomné, Kručov a ďalšie, ktoré hraničili s hradným panstvom Stropkova.
Spor riešila Jágerská Kapitula. Šandal s Fiašom a Bokšou pripadli Cudorovcom - pod Makovické panstvo v Zborove. Z toho obdobia je prvá písomná zmienka o Šandale. Pod Makovicou Šandal zotrval do 16. storočia. Obec vznikla na zákupnom práve, na panstve Čičva a prvým šoltýsom v obci bol nemecký kolonista - Sandal alebo Sandaly. Podľa neho bola neskoršie pomenovaná dedina a po úpravách názvu sa tento od roku 1920 ustálil do dnešnej podoby. Obec za ďalších 500 rokov patrila rodom, ako boli Algiovci, Monokyovci, Keczerovci, Gyorffyovci, Tahyovci.
Z dostupných prameňov sa dozvedáme, že na rozhraní 15. a 16. stor. obec akoby zanikla, okolie spustlo a stratili sa aj informácie o nej. Koncom prvej polovice 16. stor. sa znova objavuje v zozname obcí Šarišskej stolice a vtedy sa do nej prisťahovalo nové obyvateľstvo v procese valašskej a rusínskej kolonizácie, ktoré začalo obrábať okolité pozemky. Spočiatku tam pretrvával dominikálny spôsob hospodárenia, čo znamená, že pôdu obrábal zemepán so želiarmi bez poddaných a roľníkov. Postupne sa tam formovali sedliacke usadlosti a v roku 1660 v obci žilo okolo 100 obyvateľov. V tom čase v dedine nebola žiadna kúria a ani honosnejší kaštieľ.
Nepokoje, epidémie, dlhy
Koniec 17. a začiatok 18. stor. sa niesol v znamení stavovských a reformačných nepokojov v Uhorsku. Šandal bol niekoľkokrát vypálený a postihla ho epidémia moru, hlad a bieda. Mnohí zo strachu znova utekali a opúšťali dedinu. Istý čas počas kuruckého povstania vedeného Imrichom Tökölym bolo v Šandale cisárske vojsko, ktoré museli dedinčania trpieť a prispievať na jeho výživu, ale jeho ekonomická sila bola veľmi slabá a preto sa zadlžovali a žiadali vrchnosť o odpustenie poplatkov. Obzvlášť zúfalá situácia nastala počas stavovského povstania Františka II. Rákociho. Vtedy zemepánmi v obci boli Szentiványiovci. Výdavky obyvateľom uhradili za pobyt vojska až koncom 18. stor.
Pri prvom sčítaní obyvateľstva v roku 1787 mal Šandal 30 domov, v ktorých žilo 46 rodín a 268 obyvateľov. V tom čase v obci boli poddaní roľníci, želiari a zemania. Po zemanoch. Po zemanoch sa nezachovali žiadne historické pamiatky. V dedine žilo len gréckokatolícke obyvateľstvo s farnosťou v Bokši a všetci sa hlásil za Rusínov. Koncom 19. storočia obec patrila do Šarišskej stolice a do Toplianskeho slúžnovského okresu, ale v roku 1881 bola prečlenená do Zemplínskej župy. Ľudia sa od začiatku venovali poľnohospodárstvu a chovu dobytka.
Zloženie obyvateľov
V priebehu 19. stor. sa menila početnosť obyvateľstva a jeho skladba. Šandal mal vtedy 398 obyvateľov a ku gréckokatolíkom sa hlásilo 240, k rímskokatolíkom 96 a v dedine žilo 62 Židov. 19. storočie nebolo žičlivé pre obyvateľov Šandala. Obec a ľudí postihovali živelné pohromy, neúrody, cholerové povstanie a iné ťažkosti. V revolučnom období rokov 1848 - 49 patril Šandal medzi najchudobnejšie dediny. Naďalej pre obyvateľov ostal jediný zdroj obživy - poľnohospodárstvo, ale na slabo úrodnej pôde a v ťažkých terénnych podmienkach. Najväčšiu pozornosť v obci venovali chovu kráv a pestovaniu sliviek. Hlad, bieda, ťažká práca a zaostalý spôsob života boli nositeľmi epidémie TBC a iných onemocnení. Bolo to, keď zemepánmi a neskoršie aj statkári boli Tahyovci. V druhej polovici 19. stor. sa do Šandala prisťahovalo 28 rodín z Haliča.
Ťažké životné podmienky donútili mnohých obyvateľov vysťahovať sa najmä do zámoria. V dôsledku toho aj napriek prisťahovaniu obyvateľov z Haliča nastal pokles počtu obyvateľov na 249. Táto skutočnosť menila národnostnú a náboženskú skladbu obyvateľov Šandala. Nízka bola aj gramotnosť ľudí, keď z 249 obyvateľov vedelo na začiatku 20. storočia len 26 čítať a písať.
Domy v dedine obyvatelia stavali okolo potoka drevené a zrubové, omazané hlinou a obielené vápnom. Boli dvoj alebo trojpriestorové pozostávajúce z izby, komory a prikľetu. V dome stálo množstvo chlievikov a na konci stodola so stĺpikovou konštrukciou. V tejto podobe sa obec a domy zachovali až do založenia obecného družstva v roku 1958, ktoré potom poskytovalo pracovné príležitosti pre 150 občanov až do roku 1990.
V Šandale sa dlho zachovávali staré rusínske a slovanské zvyky. Spomenieme tieto: na prah maštale dávali zámok, vajce, nôž, reťaz a opálený kameň, ktoré mali symbolicky ich majetok ochraňovať. Mladomanželom do pálenky dávali zrnká z dvoch klasov jedného stebla. Obec má dnes erb, ktorý tvorí v modrom štíte zviazaný snop zlatých klasov so zapichnutým kosákom a po obidvoch stranách snopka sú dve zlaté hviezdičky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
