Magická udalosť v redakcii Košických novín
Pred 103 rokmi, 23. 8. 1905 sa v redakcii Košických novín odohrala tragédia. T
Dvaja dôstojníci košickej posádky chceli dať príučku redaktorovi Imrichovi Seressovi za to, že napísal článok kritizujúci armádu. Prišli do redakcie, napadli ho, vytasili šabľu a ňou smrteľne zranili človeka, ktorý prišiel Sewressovi na pomoc.
Košice na začiatku 20. storočia
Začiatkom 20. storočia označovali Košice ako vidiecke mesto s veľkým počtom vojska. V roku 1900 mali niečo vyše 40 tisíc obyvateľov, z nich zárobkovo činných 21 tisíc. V roku1901 bolo v Košiciach 2057 voličov a podľa bibliografie Politický život v Košiciach (vydala Št. vedecká knižnica r. 1979) počet voličov veľmi nevzrástol ani do roku 1918, kedy dosiahol 6 329. Väčšina bola vylúčená z politického života, keď uvážime aká malá bola hŕstka voličov z dvoch desiatok tisíc dospelých. Malá skupina inteligencie ovládla politický a kultúrny život, na hospodárskom sa podieľali priemyselné podniky - z nich iba 24 zamestnávali nad 20 ľudí. Jeden podnik mal nad tristo zamestnancov a tisíc zamestnávala jediná továreň: tabaková. Hospodárstvo Košíc ovplyvňovali maloremeselníci a maloobchodníci a na vytváraní politického vedomia sa značnou mierou podieľalo úradníctvo. Stredoškoláci a poslucháči vyšších škôl prostredníctvom svojich profesorov vplývali na politický život svojou účasťou na demonštráciách, či už kladným alebo záporným postojom, taktiež na politických zhromaždeniach. V podnikoch a dielňach pracovalo 3 tisíc robotníkov a celkovo bolo r. 1900 v robotníckych povolaniach zamestnaných vyše 10 100 ľudí, z nich polovicu tvorili ženy. V tomto počte sú aj nádenníci, sluhovia a slúžky - až 2 850. (Slúžky mali s vojakmi na košickom korze na Hlavnej vyhradenú celú jednu stranu korza, druhú ostatní.) Práve takáto početná vrstva obyvateľov, ako bola robotnícka, nemala volebné právo zo zákona. Preto sa ho dožadovali aj demonštráciami.
Kto mal volebné právo
Uhorské volebné právo bolo ustanovené zákonom. Ten článkom 5/1848 priznával volebné právo všetkým občanom Uhorska - má sa rozumieť mužom - nad 20 rokov. Museli však spĺňať ďalšie podmienky majetkové alebo vzdelanostné. Ustanovenia tohto zákona spresňoval ďalší zákon z roku 1874 a doplnený bol ešte ďalšími trestnoprávnymi nariadeniami o priebehu a právoplatnosti výsledkov volieb platil až do roku 1913, odkedy sa v Uhorsku nekonali parlamentné voľby z dôvodu vojnových udalostí.
Aké teda boli tie ďalšie podmienky, ktoré museli spĺňať muži, aby mali volebné právo? Museli mať dom, za ktorý platili domovú daň, alebo vlastniť pôdu, zdanenú poľnohospodárskou daňou z čistého výnosu 16 zlatých. Ak bol muž obchodník alebo remeselník a platil 105 zlatých základnej dane z príjmu alebo remeselník a zamestnával aspoň jedného tovariša. Koho oprávňovalo vzdelanie zastávať nižšie úradnícke miesto, a kto bol stredoškolák, vysokoškolák, člen akadémie, spĺňal podmienky vzdelanostného cenzu pre volebné právo. Muži po dosiahnutí 24 rokov s aktívnym volebným právom mali aj pasívne volebné právo, museli ale spĺňať podmienku? ovládať natoľko maďarský jazyk, aby mohli v ňom vykonávať poslanecké povinnosti. Volebné právo malo podľa týchto podmienok iba 6 percent obyvateľov. Maďarská štátna moc v Uhorsku nedovoľovala ani pomyslieť, nie že uskutočniť reformu takéhoto volebného práva. Návrhov na nový volebný zákon bolo viac, ale každý rátal s takým zložením "hore", že to bolo vždy v prospech Maďarov. Po voľbách v roku 1901, keď sa nemaďarské národy dožadovali všeobecného volebného práva, opozičné strany v parlamente pochopili, že je potrebné zreformovať uhorský volebný systém. Aj ony vykľučkovali z tohto problému návrhom priznať volebné právo iba tým, ktorí vedia čítať a písať po maďarsky, takže sa neuskutočnil ani tento krok, ktorým by sa mohlo vstúpiť na cestu reforiem, primeraným vývoju spoločnosti.
Zaujímavá je štatistika zo spomenutej bibliografie o počte voličov v Košiciach podľa základu na získanie volebného práva: V roku 1902 bolo 2 184 voličov, z ktorých mali volebné právo 1 184 na základe príjmov, 617 na základe vlastníctva domu, 372 vzdelania, iba jedenásti vlastnili pôdu, ako sa vyžadovalo. V roku 1900 bolo 3 281 voličov, z nich už 2 017 malo zodpovedajúce príjmy, 699 dom, 12 pôdu a 553 príslušné vzdelanie.
Demonštrácie
Roky boja za všeobecné volebné právo boli sprevádzané aj demonštráciami, organizovanými politickými stranami a výbormi za volebné právo. Bola vytvorená aj Liga za všeobecné volebné právo, ktorá zbierala zaň podpisy medzi občanmi. Na kongrese sociálnodemokratických a odborových organizácii hornouhorských miest v župnom dome v Košiciach v roku 1905 sa hovorilo tiež o volebnom práve. Súčasne prebiehala protestná demonštrácia proti noseniu zbraní v čase mieru. Zorganizovali ju košickí sociálni demokrati. Dôvod? Spisovateľ a redaktor Košických novín Imrich Seress napísal článok, v ktorom kritizoval armádu za to, že je uhorská, ale jej velenie je nemecké. Dvaja košickí dôstojníci K. Bozics a G. Sartory prišli 23. 8. 1905 do redakcie, kde Seressa nenapadli iba slovne, ale ho začali biť. V redakcii bol v tom čase tlačiar L. Klein. Ten chcel dôstojníkom zabrániť, aby Seressa bili a kopali a aby ho nezranili šabľou, ktorú jeden z nich vytasil. Tú obrátil dôstojník proti Kleinovi a smrteľne ho zranil.
Tento incident vyvolal veľké pobúrenie vo verejnosti nielen v Košiciach, ale v celej krajine. Klein bol členom sociálno-demokratickej strany a tá pri príležitosti jeho pohrebu usporiadala protestnú manifestáciu, na ktorej žiadali aj jej politicky neorganizovaní účastníci potrestanie dôstojníkov, ako aj zákaz nosenia zbraní v čase mieru, tiež ďalšie protivojenské opatrenia, aby sa neohrozovalo civilné obyvateľstvo. Imrich Seress v Košických novinách vyčítal predstaviteľom mesta a politických strán okrem sociálno-demokratickej, ignorovanie pohrebu L. Kleina. Násilie dôstojníkov označila redakcia novín za zasahovanie do slobody tlače. Až do roku 1913 sa pri výročí tejto tragickej udalosti konali demonštrácie sociálnych demokratov v meste - s protimilitaristickým vystúpením a pri Kleinovom hrobe so spomienkou na neho.
Imrich Seress bol v tom čase už známym básnikom a spisovateľom - vydal niekoľko zbierok básní, románov, noviel a paródií. Ako absolvent konzervatória bol huslistom a dirigentom v divadle grófa Esterházyho v Tate, viac však inklinoval k písaniu a organizovaniu novinárstva v uhorských mestách, na území Slovenska v Nitre a v a v Košiciach (od r. 1904). Košické noviny redigoval s vydavateľom a tlačiarom Vojtechom Lászlóm. Svoje ostré pero mal namierené proti Tiszovej, potom proti Fejerváryho vláde, proti katolíckej cirkvi aj usporiadaniu Rakúsko-Uhorska.
Začiatkom roku 1905 sa vyostrila politická kríza, čo sa odrazilo v mestskej aj župnej správe, ktorá bola proti nezákonne zvolenej Fejerváryho vláde, ale ako sa ukázalo, nie všetci jej úradníci. Radnica zvolala mimoriadne zasadnutie mestského zastupiteľstva a vyslovila nedôveru tejto vláde. Odpor vyvrcholil, keď mali uviesť do úradu nového kráľom menovaného župana, grófa Pongrácza a keď predtým suspendovali z funkcie mešťanostu Teodora Münstera a hlavného notára Kozoru, a funkciou mešťanostu dočasne poverili Štefana Malétera. hlavného župana predsa inštalovali, čo bolo považované za protizákonný trestný čin a čo vyvolalo taký rozruch, že musel odísť zo župného domu pod ochranou žandárov a vojakov. Po troch dňoch na príkaz vlády Malétera z funkcie mešťanostu odvolali a Münster zaujal opäť svoj post.
Nový mešťanosta
K výmene mešťanostu predsa došlo. T. Münster bol vo veku, kedy už mal byť v dôchodku. Nepretržite bol mešťanostom 34 rokov. Vždy bol znovu zvolený po šesťročnom funkčnom období, posledne v roku 1902. V roku 1906 požiadal o penzionovanie a o tri roky zomrel. Pochovaný je v Košiciach na Rozálii. Mal také kladné vlastnosti, ako čestnosť, zodpovednosť a záujem o verejné veci, vďaka ktorým sa tak dlho mohol venovať mesta, ktoré dostalo punc moderného centra (na tú dobu). Zriadilo sa nové múzeum aj divadlo, obnovil Dóm, Michalská kaplnka, vyasfaltovali ako novinku chodníky, rozvíjalo sa školstvo, kultúrne aj sociálne ustanovizne.
Jeho nástupcom sa stal Edmund Éder, advokát, zástupca T. Münstera a parlamentný poslanec. Zaslúžil sa o urbanistickú úpravu ulíc a parkov, rozšírenie vodovodnej a kanalizačnej siete, prípravu výstavby trate električky, novej nemocnice a rôznych inštitúcií, medzi nimi súdnej tabule. Takže - Münsterov nástupca bol rovnocenný a pre mesto prospešný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
