zo životných prehier sa pokúša vyťažiť vždy čosi dobré. Miluje kulinárske špecialitky, výlety po Európe i svoju kúpeľňu. Momentálne skúša na doskách Slovenského národného divadla s režisérom Ľubomírom Vajdičkom Kukučínov Dom v stráni a za sebou má premiéru hry Yasminy Reza Boh masakra v Divadle Aréna. Radosť mu robí i rola detektíva v novučičkom kriminálnom seriáli 1. oddělení. V dobrej nálade sme ho zastihli pred predstavením Rodinná slávnosť, s ktorým Divadlo Aréna nedávno zavítalo do Košíc.

K herectvu ste pričuchli už ako 7-ročný chlapček, keď ste dostali príležitosť dabovať taliansky film. Vybavujú sa vám na to nejaké spomienky?

- Samozrejme, že sa na to pamätám. Všetko to začalo skúškami do detskej rozhlasovej dramatickej družiny, kde ma prijali a začal som ju intenzívne navštevovať. Režiséri si tam chodili vyberať deti do televíznych filmov a inscenácií, popri tom sme robili i rozhlasové hry pre deti, mládež a dospelých. Veľmi ma to bavilo a vôbec to pre mňa nepredstavovalo nejakú mimoriadnu záťaž. Bral som to vyslovene ako zábavu, tak mi to aj vydržalo.

Priviedli vás k vášni pre divadlo, kultúru a umenie rodičia?

- Vôbec nie. Doma k umeniu nejako mimoriadnejšie nikto neinklinoval. Ja som len veľmi rád čítal, miloval som rozprávky, bábkové divadlo... Takže celé to bola len moja iniciatíva, takto som sa ja vlastne hral.

Boli ste typom odvážneho dieťaťa, čo nemá trému a ochotne vystupuje na všetkých školských akciách?

- Asi som ju nemal a veľmi dobre som sa zabával. Ako úplné prvú vec som robil inscenáciu Červená lentilka o chlapcovi z detského domova. Potom sa už postupne pridali ďalšie projekty, celovečerný film i dabingy.

Ako malý ste teda už v podstate zarábali pekné peniažky. Rodičia mali vypracovaný nejaký systém, pomocou ktorého vám ich efektívne prideľovali?

- Neboli to zase také veľké peniaze. Za socializmu deti dosť vykorisťovali. (Smiech.) Míňal som na bežné veci, čo som nutne potreboval, chodili sme na dovolenky a bol som doslova maniak na školské tašky...

Údajne však aj teraz, keď z času na čas prežívate smutnejšie chvíle, tak si rád niečo pekné kúpite... Čo vás teší najviac?

- Hlavne veľmi rád cestujem. Len čo mám nejaký voľný čas, vyrážame s partiou do zahraničia. Podnikáme výlety po európskych mestách. Všade máme nejakých kamarátov, ale aj tam, kde ich nemáme, radi nových ľudí spoznávame. Rád si kupujem aj bežné veci do bytu. Skrátka všetko, čo ma nejakým spôsobom osloví. Nie som však špeciálne na nič zameraný.

A keď máte splín a nechce sa vám ani nohu dvihnúť z postele, čo robíte v takej situácii?

- Najlepšie je, keď má človek takýchto splínov čo najmenej. Vtedy je najvhodnejšie nič si nasilu nekupovať a byť s ľuďmi, s ktorými sa cítite príjemne a ktorých máte radi. To je ten najlepší a najosvedčenejší liek. Dôležité sú aj miesta, na ktorých sa cítite dobre.

Máte aj obľúbenú destináciu, ktorú navštevujete v časoch dobrých i zlých najradšej?

- Víťazí u mňa Rím a Amsterdam a veľmi dobre sa cítim aj v Grécku pri mori.

Predpokladám, že neležíte na pláži, ale obdivujete pamiatky a architektonické skvosty...

- Presne tak. Naozaj nie som ten typ, ktorý vydrží len tak ležať. Mňa ani nikto a nič neudrží dlho na jednom mieste. Preto si vždy na dovolenke požičiame auto a všetko, čo sa dá obísť, aj obídeme.

Spomínate kamarátov. Prezraďte, ako je to s vami? Ste na ľudí, kým sa im odvážite začať dôverovať, náročný?

- Vyberám si ich na základe toho, že im môžem dôverovať a spoľahnúť sa na nich za všetkých okolností. Väčšinou sa stretávam a obklopujem len s takýmito ľuďmi. Samozrejme, snažím sa, aby vo mne nachádzali to isté.

Už vás aj niekto sklamal?

- Našťastie si na to nepamätám, ale určite sa v živote niečo také stalo. Snažím sa však na to zlé vždy rýchlo zabudnúť a s takýmito ľuďmi veľmi rýchlo ruším všetky kontakty. Niežeby som nevedel odpúšťať, ale sú veci, ktoré svedčia o istých charakterových črtách ľudí a keď dôveru porušia, tak ja skrátka zásadné veci jednoducho odpustiť nedokážem.

Dokážete sa tak ľahko, ako keď zavriete dvere pred človekom, ktorý vás sklamal, uzavrieť i pred nemotivujúcou rolou?

- Určite. Jednoducho, keď mi rola herecky nič nehovorí a neprináša mi uspokojenie, neviem, prečo by som jej mal zbytočne venovať čas. Vždy musím mať nejakú príčinu, prečo to chcem robiť a keď ten dôvod nie je, či už sú ním ľudia, s ktorými chcem pracovať, alebo samotná hra, režisér, či finančné otázky, tak mi je ľúto venovať tomu zbytočne čas. Avšak asi pri každej role sa človek niečo naučí a boli, samozrejme, aj postavy, ktoré sa mi vryli hlbšie do pamäti. Prirodzene ma aj istým spôsobom poznačili a ovplyvnili. Aj keď si možno ani ja neuvedomujem ako, ale herecké stretnutia s kolegami ma neustále posúvajú ďalej a ovplyvňujú každú ďalšiu etapu môjho života.

Takže ide o akúsi školu života?

- Popravde o čosi také. Neustále sa niečo učím a nemyslím tým len jazdiť na koni, šermovať či koktať... Napríklad som sa oboznámil aj s prostredím psychicky postihnutých, s tým, ako žijú, čo bolo pre mňa tiež veľmi inšpiratívne. A všetko, čo sa človek naučí, je preňho len prínosom. Pochopil som už totiž, že aj niektoré zlé veci, ktoré ma v živote postretli, ma posunuli ďalej. Netvrdím, že to sebe alebo niekomu prajem, ale všetko sa asi pre niečo deje... Zrejme, aby si človek nejaké veci uvedomil... Takže to potom asi len treba vedieť nejako spracovať. Osud sa jednoducho nedá ovplyvniť, musíme sa naučiť s ním nažívať.

Ste hercom za každých okolností, alebo po práci dokážete fungovať ako normálny smrteľník?

- Kedy ako. Sú postavy, ktoré ma príliš neoslovia a niektoré sú také, že nimi žijem 24 hodín vkuse. Je to individuálne. Práve preto je dobrá možnosť voľby. Vybrať si a nebrať na seba zbytočne veci, o ktorých vopred viete, že vás nebudú napĺňať, ani vás nijako neobohatia.

V týchto dňoch sa pripravuje nový televízny seriál 1. oddělení, v ktorom si zahráte detektíva. Máte rád detektívky?

- Musím povedať, že si túto prácu užívam. Je už natočených šesť dielov a ešte sa plánuje natočiť ďalších sedem. Zatiaľ sa točilo veľmi dobre, na pľaci vládne skvelá atmosféra, štáb je výborný a všetko ide veľmi ľahko a príjemne. Dobré detektívky si vždy rád pozriem, aj prečítam. Vlastne som vyrastal na Colombovi, milujem i seriál Hříšní lidé města pražského.

Po akej knižke okrem detektívky ešte rád siahnete?

- Je mi v podstate jedno, o aký žáner ide, keď je kniha dobrá. Teraz som si čítal knihu o Viedni, kde sa mesto opisuje z takých pohľadov, ku ktorým sa človek bežne nedostane. Keďže vlastne žijem na predmestí Viedne, o to je to pre mňa zaujímavejšie. Mám rád aj cestopisy a v poslednom čase ma veľmi zaujal Haruki Murakami.

Okrem čítania si však veľmi rád neustále vylepšujete svoje bývanie. Na čo nedáte doma dopustiť?

- Sú to jednoznačne prírodné materiály. Snažím sa obklopovať drevom a vecami, ktoré ma niečím oslovia. Mám rád celý svoj byt, ale najradšej asi kúpelňu. Vo vani sa cítim veľmi dobre a dosť často v nej relaxujem. Byt mám v starom dome v centre mesta, takže je to všade blízko. Aj tak som však často nútený využívať auto, ale aj to je jedna z mojich obľúbených foriem relaxu.

Vraj máte veľmi pekne a účelne zariadenú kuchyňu. Ste aj dobrý kuchár?

- No neviem... Ale každopádne sa aspoň snažím. Rád skúšam recepty, ale skôr také osvedčené. Naučil som sa dobre variť kapustnicu a francúzske zemiaky, to ma strašne baví. Najkrajšie na tom je, že to varím pre kamarátov a známych... To je na tom to pekné.

Sú jedlá, ktoré nemáte vôbec, ale naozaj vôbec rád?

- Školská družina mi úplne znechutila pľúcka na smotane a nemusím ani mozoček. Nemal som však napríklad rád ani špenát, ale postupne mu prichádzam na chuť. Ale vnútornosti, jazyky a podobné veci mi ozaj nič nehovoria.

Neochutnávate vari netradičné kulinárske špeciality ani na svojich cestách po Európe?

- To je iné. Práveže my priam vyhľadávame takéto miestne špeciality a lahôdky. V niektorých krajinách sú na to úplní odborníci. Či už v Španielsku, alebo v Nemecku... Je radosť sledovať a porovnávať, ako si niektoré národy nechajú na gastronómii špeciálne záležať. Sú to ozaj úžasné veci a pritom často veľmi jednoduché. V Nemecku sme zažili, že mali mladé baby otvorenú pekáreň s celozrnými chlebami, a k tomu urobili pár skvelých pomazánok. V tej chvíli som si lepší rýchly bufet ani nevedel predstaviť. Chce to len nápad, snahu urobiť niečo osobité. Lebo tu na Slovensku mám pocit, že všetko je na jedno kopyto. Všade sú rovnaké bagetérie, ale niečo zvláštne, pre čo by som išiel len konkrétne niekam, to u nás neexistuje.

Práve ste svojimi slovami len potvrdili chýry, čo o vás kolujú. Vraj ste mimoriadne náročný a napríklad kaviareň si vyberáte podľa kvality šľahačky...

-(Smiech.) Je to tak. Je predsa obrovská hanba, keď prídete do cukrárne alebo do kaviarne, ktorá sa tvári, že je dobrá a ponúknu vám šľahačku zo spreju. To je hotová katastrofa. Ja mať kaviareň, tak toto určite nikdy neurobím a hlavne ľudia, ktorí majú radi dobrú kávu, vedia, že sa tým nápoj len pokazí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.